Príjemné dobré ráno prajem celému kolektívu. Píšem z Úradu pre zachovanie a zveľadenie všeľudových tradícii pri Ministerstve kultúry Slovenskej republiky. Konkrétne z Oddelenia rurálnych ľudových tradícií, Úseku stredovekých ľudových tradícií bazírujúcich na pohanskom pôvode a Referátu Veľkonočných tradícií. Moje meno je Ignác Hoľa a som zodpovedný za chod Referátu ako takého. Na našom poslednom výročnom referátnom kolokviu, ktoré sa uskutočnilo onehdá vo štvrtok, sme sa širokým konsenzom uzniesli, že by bolo načim napísať článok o našej práci, nakoľko tematika veľkonočných tradícií je chronicky podceňovanou témou a rezultátom tohto nezáujmu je alarmujúci pokles šibačov brázdiacich na Veľkonočný pondelok ulice našich miest a obcí. Následkom toho nám na Referát chodia stovky uplakaných listov od mladých, ba aj starších žien, ktoré sa každý Veľkonočný pondelok prezieravo oblečú do bielych tričiek (tie sebavedomejšie aj vynechajú podprsenky), pripravia si približne 5-10 sád tohto outfitu na prezlečenie, a čo? A nič. Vážení korešpondenti, toto plytvanie musíme rázne zastaviť! Inu, poďme si spolu pripomenúť, aké krásne tradície sme ešte pred pár rokmi prechovávali.
Moje dlhoročné nesmierne skúsenosti v oblasti veľkonočných tradícií mi dovolili izolovať dve skupiny ich nositeľov (v neskoršom texte uvedených pod pojmom „šibači“). Prvou skupinou sú tzv. šibači všehomíra, zvaní aj brutalisti. Títo prívrženci tradičného poňatia šibačky sú charakteristickí svojím nemiernym a nevyberaným prístupom, keď počas šibačky tnú rad za radom všetko – mladé aj staré, blonďavé aj brunetné, živé i mŕtve, ženy, mužov, mačky, psov aj chordáty. Údery korbáčom sú nezriedka sprevádzané prúdmi ľadovej vody, čo ocenia hlavne otcovia dievčat žijúcich v panelákoch.
Na druhej strane máme skupinu tzv. decentných šibačov alebo hladičov. Ich základným cieľom je nič nerozbiť, nič nezamočiť, nikoho nezabiť, a celkovo, urobiť čo najmenej škody. Tieto pohnútky sú síce nadmieru ušľachtilé, avšak spôsobujú nemalý odklon od tradičného poňatia šibačky. Na druhej strane, hladiči veľmi úspešne využívajú tzv. Hoľov paradox (ďakujem, sám som ho vyvinul), ktorý hovorí: čím menej škody spôsobíme na obkladoch, podlahách a telesných schránkach šibaných žien, tým viac škody je nám dovolené spôsobiť na zásobách alkoholu, koláčov, šalátu, rolád, šunky, krkovičky a tak ďalej.
Referát Veľkonočných tradícií si v žiadnom prípade nedovoľuje uzurpovať právo uprednostniť ktorýkoľvek z týchto štýlov šibania. Preto, vážení potenciálni aj znovuobjavení šibači, by som v ďalších riadkoch rád porovnal oba štýly na základe ich prístupu k jednotlivým bodom priebehu šibačky, ako ich identifikoval a zoradil môj predchodca a mentor, pán Goran Karabáč, nech mu je zem ľahká.
1. Prípravné práce
Brutalisti začínajú prípravné práce na šibačku niekoľko dní, nezriedka aj týždňov, vopred. Vyznávajú teóriu, že čerstvý korbáč lepšie sviští vzduchom (čo zvyšuje mieru údesu predmetu šibačky, najčastejšie teda ženy), a navyše viac štípe, pričom stopy, ktoré korbáč zanechá na koži sú výraznejšie, presnejšie ohraničené a vydržia niekoľkonásobne dlhšie oproti stopám spôsobeným starším korbáčom. Vyberú sa teda k najbližšej riečke, nožíkom strestajú niekoľko mladých vŕb, z ktorých si vlastnoručne upletú korbáč. Tento by mal byť aspoň meter dlhý a hrubý približne ako konský pohlavný úd. Na jeho konci by mali po úspešnej šibačke zaviať mnohé stužky (alternatíva zárezov na pažbe Old Shatterhandovej medveďobijky). Potom si nad pohárikom veľmi podrobne naplánujú itinerár a časový rozvrh šibačky spolu s časovými oknami na doplnenie vody.
Na druhej strane, hladiči začínajú prípravu na šibačku deň vopred. Pripravia si slušné nohavice a košieľku a zavolajú niekoľkým kamarátom, či idú a koho idú navštíviť. Vyberú kvalifikovanú vzorku rodiny, priateľov a známych, prípadne pekných slečien z okolia. Na druhý deň ráno začnú hľadať korbáč, ktorý minulý rok pod vplyvom alkoholu niekam zapatrošili, a tým ich príprava končí.
2. Výbava
Výbava šibačov všehomíra je pomerne obsiahla a určite by chlapcom pomohlo, keby mali jeden menší konský hintov, na ktorom by ju vozili. Toto je však najmä v mestách ošemetná záležitosť. Základom je samozrejme epický šibák spomenutý v predchádzajúcom odstavci. Túto ľútu zbraň dopĺňa defenzívnejšia, ale rovnako devastačná zbraň – vedro s ľadovou vodou (niektorí inovátori uprednostňujú priamo vopchať objekt záujmu do vane, respektíve domácej jaccuzi). Nevýhodou vedra je pomalá kadencia a nesmierne obmedzený zásobník. Aj preto je plánovanie zásobných stanovíšť kruciálnou súčasťou šibačky. Na druhej strane, veľa dievčat z nefalšovanej škodoradosti aktívne šibačom vedrá doplní, aby aj susedky mohli zažiť rozkoš z prezliekania sa.
Obdobné, aj keď úplne iné strasti zažívajú decentní šibači. Základom ich výbavy je taktiež korbáč (pokiaľ ho nájdu), býva štandardne menší a tenší ako korbáč brutalistov. K tomu pripoja fľašku s vlažnou vodou (tá robí dievčatám dobre na krčnú chrbticu). Treťou špecifickou súčasťou výbavy decenťákov býva aj voňavka. Či už použijeme klasické veľkonočné voňavky vyrábane s kraslicami na etikete, alebo nášho Armaniho za sto eur, alebo voňavku po dedkovi, ktorú sme našli na povale, je v princípe jedno. Typickým veľkonočným buketom býva vonný odtieň konvalinky. Do tejto alternatívy sa šibači neostýchajú investovať neraz aj dve eurá. Každopádne, dôležité je, aby dievčatá voňali. A, drahí kandidáti, ono to aj funguje, dievčatá po šibačke voňajú. Možno nie po prvom či druhom šibačovi, ale garantujem vám, že po tridsiatom voňajú tak, že na veľkonočný utorok na nich chodia učni z parfumárskeho učilišťa v Strede nad Bodrogom trénovať svoje čuchové bunky. Väčšinou neúspešne.
3. Čas príchodu na miesto činu
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že brutalisti chodia na miesto činu oveľa skôr ako decenťáci. Tí sa ľúbia kvalitne vyspať a z presvedčenia nechcú rušiť výdatný spánok svojich obetí, ktoré však už aj tak nespia, nakoľko brutalisti začínajú už okolo piatej ráno. Ich cieľom je zastihnúť prvé dievčatá ešte v posteli dúfajúc, že tieto večer predtým učinili strategickú chybu a zabudli si pod pyžamo obliecť podprsenku.
Toto rozdelenie je pomerne výhodné aj pre stranu obetí. Keď sa dievčatá už nemajú do čoho prezliekať, a kvôli rezným ranám po korbáčoch musia sedieť na vankúšoch, keď voda v studniach pomaly vysychá a plávajúca podlaha vytvorila pahorkatinu, na ktorej sa pri troche snahy dá identifikovať mini Fatranský Kriváň, prichádza čas decenťákov. Tí prídu a očaria unavených členov oblievaných rodín svojou galantnosťou a šetrnosťou voči rodinnému majetku. Štatisticky je dokázané, že decentný šibač má o 55 percent vyššiu šancu, že pokiaľ bude svoju milú v priebehu najbližších mesiacov po šibačke žiadať o ruku, otec nevesty mu vyhovie aj bez obligátneho kolečka okolo domu s nábojmi z brokovnice lietajúcimi okolo nádejného mladoženáča. A to sa oplatí.
4. Samotný priebeh aktu šibačky
Brutalisti vtrhnú do príbytku, ktorý obýva objekt šibačky ako veľká voda. A to myslím doslovne. Prvé tri vedrá schytá ten, ktorý otvorí dvere. V rámci teórie Pavlovových podmienených reflexov sme vypozorovali zaujímavý jav: každým rokom menej otcov otvára šibačom dvere. Väčšina z nich sa už totiž naučila, že najlepšia stratégia, ako ostať suchý, je vyjsť z obývačky až keď utíchnu všetky zvuky pripomínajúce predsmrtný jasot japonských kamikadze pilotov kombinovaný s naliehavým krikom zajatcov, ktorým ich indiánski vyšetrovatelia práve skalpujú pokožku z lebky. Bonusový tip pre náročného čitateľa – kto má v ruke fľašku a poháriky, nie je nikdy obliaty. Tento jav som nazval "poslanecká imunita", snáď nemusím vysvetľovať prečo. Najlepšie to vraj funguje, ak je vo fľaške orešanské vínko.
Keď sú všetky vedrá vyliate a všetky biele tričká mokré, pristúpi sa k šibačke. Vzduchom lietajú korbáče, výkriky, vzlykot a škodoradostný smiech. Tí odvážnejší neváhajú popri šibaní zarecitovať jednu z krásnych riekaniek, ktoré sa naučili ešte od deda, prípadne vysloviť skromné prianie šťastíčka a zdravíčka. V globále sú ale tieto priania prd platné, keďže zaniknú v bolestnom reve šibaných žien.
Keď už dievčatá nevládzu ani kričať a ich rev prejde do zlomeného vzlykotu, je čas prestať. Vtedy je najsprávnejší čas rozliať orešanské vínko. Dievčatá sa idú prezliecť, ak majú do čoho a o päť minút už obsluhujú šibačov a núkajú ich koláčikmi, akoby sa nechumelilo. Zaujímavé.
Decentní šibači sa počas šibačky správajú – ako ináč – decentne. Teda aspoň pokým nepadla magická hranica dvanásteho poldeci. Spravidla sa zoradia do radu od najvyššieho po najnižšieho, pričom najvyšší zazvoní. Po otvorení (čím neskôr šibačka prebieha, tým menšia šanca je, že otvorí sama hlava rodiny) sa snažia v prvom rade odlíšiť od predchádzajúcich šibačov a jasne deklarovať, že patria medzi decenťákov. Preto slušne pozdravia, prípadne zavrtia vo vzduchu svojimi tenkými korbáčikmi. Spravidla tým vyvolajú eufóriu a výkriky úľavy. Dievčatá vidia, že prišli gentlemani a ponáhľajú sa im vstrúc najrýchlejšie, ako to len ide. Berúc do úvahy otvorené vojnové zranenia z rána, až tak rýchlo to zas nebýva. Šibači otvoria svoje fľaštičky s vodou, tí asertívnejší si radšej vypýtajú od otca rodiny pohárik s vodou, do ktorého nežne namočia pár prstov a chrstnú to na dievča s ležérno–blahosklonným výrazom. Následne uchopia svoje šibáky a veľmi jemne nimi šibú dievča, pričom dávajú jasne najavo, že táto forma násilia im nie je po chuti a robia to iba kvôli tomu, aby dievčatá mali radosť. Celú akciu zakončia ostentatívnym navoňaním objektu voňavkou, o ktorých som pojednával v predchádzajúcom texte. Následne sú vrchovato zahrnutí jedlom i alkoholom od výmyslu sveta na znak vďaky za svoje slušné správanie.
Ako som už deklaroval, túto stratégiu je nesmierne vhodné využiť, ak sa chystáte objekt šibačky (alebo jej rodinného príslušníka) v priebehu najbližších dvanástich mesiacov požiadať o ruku, prípadne jej predostrieť iný návrh lascívneho charakteru. Obzvlášť ak nedisponujete rozsiahlym arzenálom obranných granátov a kevlarových viest, ktorými by ste anticipovali brokovnicový atak rozzúreného otca, ktorému ste dva mesiace pred žiadosťou o ruku zničili parkety v predizbe a ogrcali kapce.
Vážený čitateľ, či príležitostný korešpondent, čo povedať záverom? Či už sa zaradíte na stranu dobrých alebo zlých (kto je kto, nechám na vašom láskavom zhodnotení), pri rannom bolehlave na Veľkonočný utorok sme si všetci rovní. Pamätajme, že sú to práve ženy, ktoré robia náš život znesiteľným, a aj keď ich zrežeme korbáčmi, stále ich ľúbme, lebo bez nich by tu nebolo dobre.
Veľa zdaru, ženám veľa vody a pamätajte – pre šibača niet väčšej pocty, ako dostať po vajci.
Zostávam so srdečným pozdravom,
Ignác Hoľa
