Disclaimer: Tento text je zhrnutím osobných úvah a nemá za cieľ urážať, znevažovať alebo zosmiešňovať presvedčenie niekoho iného, ani tvrdiť, že je jediným správnym svetonázorom. Každý nech si verí, čomu chce.
Existuje niekoľko tém, ktoré v miestnej diskusii vždy spoľahlivo rozpútajú hovnádo búrlivú debatu. Jednou z nich je viera a náboženstvo. Len veľmi zriedka sa do takého vlákna zapojím, väčšinou len so záujmom sledujem s pomyselnými pukancami v ruke. Čo však neznamená, že ma takéto situácie občas neprivedú k zamysleniu, čomu vlastne verím.
Hneď na začiatku musím spomenúť, že v mojom ponímaní viera nie je to isté, čo náboženstvo, a naopak. Obvykle idú ruka v ruke, ale pokojne dokážu existovať aj jedno bez druhého. Pod pojmom “viera” chápem jednoducho prijatie určitého tvrdenia za pravdivé bez dôkazov potvrdzujúcich jeho pravdivosť. Náboženstvo už je celá ideológia postavená na viere, s určitou organizačno-hierarchickou štruktúrou, rituálmi, obradmi atď.
Viera je stará ako ľudstvo samotné. Možno by sa dalo povedať, že prerod ľudoopa v človeka nastal vtedy, keď sa po prvý raz vyskytla otázka “prečo”. V tomto krátkom slovíčku sa skrýva túžba po pochopení, ktorá mení bežného živočícha na uvažujúcu bytosť. Zaujímavým javom je, že každé „prečo“ vyvoláva ďalšie. Vidíme to u malých detí, ktoré sú schopné klásť túto otázku neúnavne a dokola, až všetkým dospelým okolo začína šklbať kútikom oka. Podobne vytrvalo sa možno pýtali „prečo“ prví ľudia, ktorí však nemali poruke niekoho, kto by im poskytol uspokojivé odpovede, a tak boli nútení hľadať ich sami. Úskalia hľadania odpovedí na vlastnú päsť sú zjavné: bez dostupných zdrojov informácií si človek tie odpovede často vymýšľal, alebo prijal výmysel niekoho iného. Ak ten výmysel dával v rámci súdobých obmedzených znalostí aký-taký zmysel, a hlavne ak bol podaný pútavo ako príbeh, ľudia ho prijali ako fakt a tak ho aj odovzdávali ďalej.
Práve pútavé rozprávanie zrejme malo vplyv aj na to, ktorá informácia sa rozširovala ďalej. To konieckoncov platí dodnes – ľudia stále majú tendenciu uveriť skôr slovám nadaného rozprávača, ktorý vie svoje obecenstvo zaujať, hoci aj tvrdí donebavolajúce nezmysly, ako overeným faktom podaným prostým, suchopárnym štýlom. V okamihu, keď sa v príbehu začne brnkať na poslucháčove emócie, má ho rozprávač na háčiku. Bez ohľadu na to, aké emócie vstupujú do hry. Môže to byť láska k svojim najbližším a obavy o nich. Často býva tým háčikom hnev, ktorý môže byť šikovne zmanipulovaný a namierený voči konkrétnej osobe alebo skupine. Alebo pocit zodpovednosti, záväzku, viny či hanby, so všetkým týmto dokázali a dokážu rôzni proroci, evanjelizátori, ale aj fabulátori, bulshitteri a šmejdi pracovať a využívať vo svoj prospech.
Mnoho ľudí má tendenciu stavať si osobu, ktorú obdivuje, na piedestál a vidieť ju iba v tom najlepšom svetle. Ak má niekto charizmatické vystupovanie, vie dobre formulovať svoje myšlienky a zaujať obecenstvo, ľahko sa z neho stane napríklad uznávaný prorok. A ak sa k tomu všetkému trebárs ešte pridá aj príťažlivý vzhľad, máme naraz pred sebou niečo ako rockovú megastar svojej doby. Takémuto človeku jeho obdivovatelia ochotne odpustia prípadné prehrešky a slabosti. Konieckoncov, tento fenomén nekritického obdivu pretrváva u ľudí dodnes, stačí sa pozrieť na niektorých predstaviteľov našej politickej scény.
Ďalším faktorom, ktorý mohol mať výrazný vplyv na formovanie základov viery, bol tzv. efekt hluchého telefónu. Veta, ktorá vyšla z prvých úst, sa pri prechode ďalšími článkami reťazca upravovala, dopĺňala, prifarbovala a aromatizovala, prípadne prekrúcala, až z nej bolo niečo úplne iné než na začiatku. Obzvlášť v časoch, kedy písomné záznamy neexistovali alebo boli veľmi zriedkavé, vznikal priestor pre rôzne interpretácie, ako to vlastne autor myslel a čo tým presne či obrazne chcel povedať. A ani písomné pramene nemusia vždy presne opisovať fakty, lebo predstavivosť a používanie metafor, prirovnaní, eufemizmov a podobných literárnych prvkov sa vyskytuje rovnako dlho ako písomné záznamy samotné.
Prečo ale ľudia nemajú väčšiu tendenciu spochybňovať počuté alebo prečítané? Tu je v hre viacero faktorov. Jedným z najpodstatnejších je ľudská tendencia hľadať si nejaký pevný bod, istotu vo svete plnom zmien, prírodných javov a katastrof, ktoré boli ešte relatívne nedávno nepochopiteľné a nevysvetliteľné, chorôb, vojen a iných pohrôm. Viera bola a je jedným zo základných pilierov, na ktorých človek stavia svoju existenciu. Nech by bol tento pilier akokoľvek imaginárny, ak ho voľakomu začnete podkopávať „nevhodnými“ otázkami alebo logickými argumentami, bude sa automaticky brániť. Vzbudzuje to v ňom rovnaký pocit ohrozenia, akoby ste mu práve podmínovávali základy jeho domu. Preto býva z náboženského hľadiska spochybňovanie základov viery hriechom, kacírstvom a trestá sa. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, taký Giordano Bruno by mohol na ukážku stačiť.
Pocit bezpečia je bežnou biologickou potrebou nielen u človeka, a je úplne normálne, že ho vedome či nevedome vyhľadávame. Malé dieťa automaticky vyhľadáva ochranu u svojich rodičov, dospelý človek sa však musí vyrovnávať s neistotou a úzkosťou, ktorá z nej vyplýva, sám za seba. V starovekých patriarchálnych spoločnostiach, kde bol hlavou rodiny otec, ktorý o všetkom rozhodoval, rozdeľoval jedlo, trestal previnenia, ale zároveň svoju rodinu chránil, bolo iba prirodzené, že sa vyvinula predstava boha ako patriarchu, ktorý má všetko pod palcom, odmeňuje a trestá podľa svojho uváženia, alebo len tak z vrtochu. Hlavne plejáda rímskych či gréckych bohov a bôžikov, hoci nielen ona, pekne ukazuje, ako ľudia svojim božstvám pripisovali svoje vlastné charakterové črty. Hovorí sa, že boh stvoril človeka na svoj obraz, no myslím si, že to bolo presne naopak.
Iný podstatný faktor, ktorý prispel a doteraz prispieva k formovaniu viery, si každý z nás nosí v lebke. Ľudský mozog je fascinujúci, a ešte stále nie celkom prebádaný orgán. Už len to, že v spánku snívame, nútilo ľudí odnepamäti k zamysleniu, čo sny znamenajú. Vidieť v nich božie alebo anjelské posolstvo bolo jedným z dostupných vysvetlení. Rôzne vízie a zjavenia, ktoré opisujú náboženské texty, by dnešná veda možno vyhodnotila ako halucinácie, ktorých príčinou mohla byť či už neurologická porucha, psychická choroba, alebo trebárs aj užitie psychotropných látok dostupných v prírode. Z rovnakého súdka pochádzali zrejme aj všelijaké „posadnutia diablom“, lebo ako inak si mohli ľudia v minulosti vysvetliť napríklad epileptický záchvat?
Viera sama osebe nie je ani dobrá ani zlá. Je to nástroj, ktorý sa dá používať rôznymi spôsobmi. Jednotlivec v nej môže nájsť psychickú silu prekonávať problémy a ťažké životné situácie. Je to spôsob, ako si vysvetliť skutočnosti a javy, pre ktoré nemá vysvetlenie ani súčasná veda, ktorá už z mnohých „zázrakov“ spravila fašírku a racionálne ich vysvetlila. Viera a na ňu nadväzujúce náboženstvá dávajú ľuďom istý hodnotový rámec, aby neplatil iba zákon džungle. Na druhej strane, viera môže človeku obmedzovať rozhľad, zatvárať mu oči pred iným uhlom pohľadu, ba u niektorých aj vyvolávať pocit nadradenosti nad tými, ktorí neveria, alebo veria v niečo iné. O tom, čo dokáže náboženský fanatizmus, radšej písať nebudem, sú toho plné učebnice dejepisu a bohužiaľ neraz aj aktuálne správy.
A existuje teda boh? Na to dokážem odpovedať jednoznačne: neviem. Niekto je presvedčený, že áno, iný, že určite nie, a ja si pokojne spravím pukance k diskusii. Domnievam sa však, že ak tam niekde existuje niečo viac, nejaká vyššia inteligencia, my ľudia nemáme fyzické ani duševné kapacity na to, aby sme ju pochopili správne. Asi ako hmyz nemá kapacity porozumieť zmýšľaniu a konaniu nás ľudí. Samozrejme, možno sa mýlim a je to úplne inak. Čo je pravdepodobné aj o vašom vlastnom presvedčení. Alebo aj nie...
