Asi v každej rodine (stavím sa, že aj u Žigmunda, Žofie a Žubajíka) kolujú zdomácnené hlášky, ktorými sa dajú vhodne okomentovať rôzne životné situácie. Ani u nás tomu nie je inak. Dovoľte malý exkurz do histórie vzniku niektorých z nich. Samozrejme, píšem to s plným vedomím, že situačný humor je niekedy neprenosný a tak sa vám vôbec nemusia zdať smiešne...

 

Ale je po sviatkoch, pred Vianocami som oplieskala celú výplatu ešte predtým, ako mi ju zamestnávateľ poslal, dvadsať Ticket Restaurantov pošlo rovnako rýchlo (odkedy ich akceptujú v Lidli, som ako utrhnutá z reťaze) a preto moja jediná nádej na záchranu od smrti hladom sú poukážky do Jednoty, ktoré mi admin pošle, ak zverejní tento článok. Takže nezabudnite, prečítaním dnešného článku prispejete na jeden biely rožok denne pre maloleté dieťa a jeho zákonnú zástupkyňu. Vaše príspevky odovzdáme do haliera. Ďakujeme!


Začnem prúpovídkami mojej babky, R.I.P. Raz došlo v našej vzdialenej rodine k smutnej udalosti, že sa narodilo nie príliš životaschopné dieťa, ktoré muselo prvé týždne svojho života tráviť v inkubátore. Pobyt v inkubátore sprevádzali mnohé zdravotné komplikácie, ale napriek nepriazni osudu novorodenec bojoval ako o život. No len čo sa dostal z jednej mizérie, postihla ho druhá. Moja mama rozprávala celý priebeh nešťastných udalostí svojej mame, teda babke. Rozprávala dlho, s pohnutím v hlase (počas svojej učiteľskej kariéry o.i. pripravovala žiakov na Hviezdoslavov Kubín). Babka sedela na posteli v nočnej košeli, strapatá, s neprítomným výrazom (na sklonku života bojovala ona a hlavne my s Alzheimerom) a počúvala. Keď mama skončila, Vilo by ju chytil za ruku, na čele by sa mu zrolovali aspoň tri kožné záhyby a precítene by povedal: „Naozaj silný príbeh. Jana, môžeš nám opísať, čo teraz cítiš?“ Moja babka ale nebola žiaden Rozboril, jedno dieťa pár mesiacov po pôrode aj zomrelo. Na adresu malého neboráka len mávla rukou a lakonicky skonštatovala: „Ten už pôjde...“. Od tej chvíle používame túto vetu v podobných situáciách.


Ďalšia okrídlená babkina hláška nie je jedno vetná, ale je to priam celý krátky príbeh, ktorý postupne graduje až k desivému záveru. Vznikol, aby nás, deti, varoval pred následkami chabého obliekania a nedostatočného zahalenia krížov. Pretože kto raz prechladne odspodu, už sa to s ním vlečie celý život. A kto prechladne na kríže, má to tiež spočítané. Takže každé sporo odeté dieťa, ktoré neuniklo babkinmu orliemu zraku, si následne vypočulo príbeh s krycím menom „Zastrč si košieľku!“ Príbeh je to nervy drásajúci, preto si pekne posadajte, chyťte sa za rúčky a počúvajte, milé deti: „Zastrč si košieľku! Prechladneš, bude ťa bolieť bruško, stvrdne ti, pôjdeš do nemocnice, budú ti ho rezať a...(dramatická pauza)...nebudeš vládať chodiť!“. Ak ste si práve mimovoľne začali zastrkávať tričko do nohavíc a vytiahli si golier svojej Hiľfiger košele až k spánkom, vôbec sa nečudujem. Predstava poloinvalida, dochádzajúceho raz týždenne na dialýzu neodpruženou slovenskou sanitkou po extra odpružených slovenských cestách nech je vám dostatočným mementom.


Na adresu mojej Máti používame spolu s otcom radi (a ku cti jej slúži, že nie príliš často) zľudovelú hlášku z Pelíškov (inak mimoriadne vďačný zdroj): „Matko, neser!“ Iný obľúbený výrok z rovnakého zdroja, ktorý sa dá využiť kedykoľvek, keď vás niekto otravuje a celkovo serie, je „To nemáte jiné zaměstnáni?“ Pri českých filmoch ešte ostaneme. Bohužiaľ neviem, z ktorého presne je táto hláška, len matne tuším, že z niektorého spoločného počinu dua Svěrák+Smoljak. Hovoríme ju vždy, keď o niekom nemáme správy alebo skrátka len mešká: „Nezavolá, nehlásí se... není snad mrtvej?“


Z dôb, kedy sme sa intenzívne venovali chovu poľovných psov a ich výcviku pochádza niekoľko obľúbených hlášok. Na nášho psa Igora ako varovanie vynikajúco fungovala veta „Mám vstať?“. Igor sklopil uši, stiahol chvost a okamžite rešpektoval povely. Škoda, že to takto nefunguje aj na ľudí. My si to aspoň povieme a hneď vieme. „Chceš mi niečo povedať, mladý?“ vzniklo, keď sme so psami cvičili tzv. odkladanie. Psa v lese odložíte na vhodné miesto, napríklad pri strome a vy idete vykonať obhliadku terénu bez neho. On chudák musí zostať na mieste a nesmie sa hnúť, ani vydávať žiadne zvuky, čo sú hlavne pre mladých psov v lese strašné muky. Ale je to inak veľmi praktické a urban verzia sa dá použiť, keď si idete napríklad po lieky do lekárne a nemáte vodidlo (nepýtajte sa, prečo, skrátka nemáte). V začiatkoch pes protestuje a po odložení komunikuje rôznymi variáciami na vytie a kvílenie, na čo jedna zo zúčastnených reagovala hore uvedenou otázkou. Odvtedy to používame, keď má niekto blbé reči. Ak vás bude niekto mimoriadne a dôsledne iritovať, môžete sa spýtať aj „Ako si sa dostal z klietky?“


Na záver som si nechala obľúbenú vetu môjho 73 ročného otca, ktorý si ideálnu dovolenku predstavuje ako 11 dní ležania pri bazéne, spánku s prestávkami na jedlo, opaľovania sa a obhliadok miestnych obchodov. Čokoľvek, čo by mu malo narušiť tento náročný program, striktne odmieta a hovorieva: „Keď budem zvedavý na pamiatky, pozriem sa do zrkadla.“


Tak sa neokúňajte a prispejte v diskusii svojimi rodinnými pokladmi!