Za efektivitou Selous scouts sa skrýva mnoho faktorov, jedným z nich je aj ich vplyv na morálku protivníkov. Štandardne sú teroristi tí, ktorí sa vidia v úlohe agresora, ktorí prenášajú konflikt na územie nepriateľa a potom sa snažia vrátiť naspäť na svoje bezpečné územie. Selous scouts im pomerne jasne dali najavo, že bezpečné územie neexistuje. Úlohou skautov bolo okrem priamej likvidácie teroristov aj šíriť medzi nimi paniku a nezhody. Proste museli zvládnuť, aby lži vyzerali ako pravda a pravda ako lži.
Väčšina z úspechov vyplývala z prezliekania sa za teroristov. Teraz to možno znie ako námet zo zlého filmu, ale zo začiatku nikto okrem úzkeho okruhu skautov a pár nadriadených o tejto taktike netušil. Ďalším faktorom bola skutočnosť, že ich akcie boli veľmi sebavedomé, mnohé vyslovene drzé.
To, že sa prezlečení votreli do tábora, preskúmali ho, vyparili sa a zavolali vrtuľníky, aby ho rozstrieľali, bol ich denný chlieb. Vyšší level bolo, keď sa teroristi zdržiavali v dedine medzi civilistami. To ich vylákali von niekde na otvorenú savanu a zbombardovali ich tam. Profesionálny level bola hra na zajatcov. Do tábora teroristov nakráčalo pár čiernych skautov, ktorí „zajali“ pár bielych skautov v armádnych uniformách. Celý tábor si prišiel pozrieť troška neškodného mučenia, možno nejakú tú popravu a zrazu zajatci prestali prosiť o milosť, v rukách sa im objavili pušky a bolo.
Dosť časté boli aj nájazdy za hranicami, ako sme si hovorili minule. Scenár bol vždy viac menej podobný, skupinka skautov sa dopravila cez hranice pešo, letecky alebo vozidlami a preoblečení za nepriateľa sa votreli do tábora, aby ho potom rozstrieľali na rešeto.
Ďalšia obľúbená zábavka bolo ničenie dôveryhodnosti teroristických informátorov. Prišla si tak skupinka skautov do dediny, „omylom“ medzi rečou sa prezradili, kde budú na noc táboriť. Samozrejme, že keď večer dobehli natešení teroristi zmačetovať spiacich skautov, tak zistili, že doniesť si mačetu do prestrelky nie je najlepší nápad. Prípadne skauti prišli prezlečení za teroristov do dediny a informátora obvinili, že spolupracuje s armádou. Alebo prišli do dediny v uniformách a nič netušiacemu informátorovi pomerne nahlas v mene armády poďakovali za informácie o teroristoch. Spôsobov bolo neúrekom, výsledok bol rovnaký, informátorovi už teroristi nikdy nič neuverili.
Nie všetky akcie Selous Scouts sa však odohrávali v buši. Raz si tak oddiel skautov prišiel do mesta Francistown v susednej Botswane (90 km za hranicou) a dostal za úlohu uniesť vysokopostaveného hodnostára ZIPRA (Zimbabwe People's Revolutionary Army), ktorý sa tam zdržiaval. Po pár neúspešných pokusoch a falošných stopách sa im podarilo veliteľa nájsť, zmlátiť a naložiť do auta. Previezli sa späť do Rodézie, len aby zistili, že v hotelovej izbe zabudli také drobnosti ako zbrane, falošné pasy a vysielačku. A nezaplatený účet za ubytovanie. Jeden skaut sa vrátil, účet poctivo vyrovnal a zabudnutú výstroj zbalil a doviezol domov. Ďalší z výletov do Francistown nebol už až tak gentlemanský. ZIPRA tu totiž mala niečo ako veliteľstvo, kde si zhodou okolností začali zbierať zásobu kufríkových bômb, ktoré plánovali využiť v Rodézií. Skauti sa o tom dozvedeli, vyslali tím, ktorý mal bomby zneškodniť. Ako najefektívnejší spôsob zneškodnenia kufríkových bômb si vybrali veľmi prekvapivo kufríkové bomby. Tu môžeme vidieť jediný úspech rodézskeho vesmírneho programu, budovu v ktorej boli bomby skladované sa im takmer podarilo vyslať na orbit.
Viete niekto, čo je to za psa? Na ridgebacka nevyzerá.
Samozrejme všetky tieto akcie sa nepodarilo udržať v tajnosti a od určitého momentu bolo verejným tajomstvom, že sa skauti prezliekajú. Neuveriteľné a značne zveličené historky o ich kúskoch sa šírili jednak v rámci armády ale aj medzi teroristami. Došlo to až do takého štádia, že sa viackrát stalo, že sa stretli dve neznáme skupinky teroristov.
„Vy nie ste bojovníci za slobodu Zimbabwe! Ste Selous Scouts!“
„Nie to VY ste Selous Scouts!“
Bam! Bam! Bam!
Skauti koncom vojny zmenili modus operandi a zúčastňovali sa čoraz viac klasických vojenských akcií – chirurgicky presne vysadiť zo vzduchu, eliminovať prekvapenú skupinu nepriateľov a vrátiť sa na základňu. Klebety im počas vojny pomáhali a šírili okolo nich auru neporaziteľnosti a prefíkanosti. Horšie to bolo po vojne. Každý jeden incident, ktorý zahŕňal mŕtvych civilistov sa zvrhol na hádku. Boli to teroristi! Nie boli to skauti prezlečení za teroristov! Nie boli to teroristi prezlečení za skautov prezlečených za teroristov, atď. Selous Scouts boli výborní v mnohých činnostiach, ale vedenie presných záznamov k nim rozhodne nepatrilo. Preto dnes nevieme úplne zhodnotiť, ako to bolo s ich zločinmi proti civilom.
Vieme si to však ilustrovať na inej jednotke - Grey's Scouts (podľa nejakého pána Greya). Boli pravdepodobne posledná jazdná jednotka, ktorá sa zúčastnila ozbrojeného konfliktu a nemala kone iba pod kapotou. Slúžili na prieskumy, rýchle hliadky atď. Jeden čas im velil Američan, čo umožnilo vtedy len 22-ročnému americkému fotografovi J. Ross Baughmanovi vyžobrať si súhlas neoficiálne sprevádzať skupinku skautov počas 2 týždňov na ich hliadkach. Bolo mu to dovolené okrem iného pod podmienkou, že bude jazdiť na koni zarovno s nimi, bude mať oblečenú uniformu a vlastnú zbraň. V prípade akéhokoľvek prúseru sa o neho nikto nebude starať a nechajú ho tak.
Baughman nafotil obrovské množstvo materiálu, ale väčšina mu bola pri odchode z Rodézie zhabaná. Podľa vlastných slov sa mu podarilo prepašovať von iba jediný film. Za sériu fotiek na ňom zachytených dostal ako najmladší Pulitzerovu cenu (23). Okolo fotiek sa strhla zúrivá diskusia, mnohí spochybňovali ich autenticitu. Jedným z ultimátnych argumentov, ktoré ju potvrdili bolo, že na každú scénku minul len 2-3 snímky, t.j. šetril si film. Keby išlo o nahrané situácie, tak by si podľa expertov urobil fotiek aj 10 a ponúkol len tie najlepšie.
Popis tejto fotky hovorí, že ide o zajatca predtým, ako ho Greyovia začnú ťahať za cválajúcimi koňmi. Rovnako však môže ísť o zajatca, ktorého krokom odvedú do zajatia (nie že by kráčať desiatky kilometrov savanou zarovno s koňmi bola úplná pohoda).
Táto fotka sa už objavila v diskusii, malo by ísť o nie veľmi humánne vypočúvanie miestneho učiteľa a politického vodcu. Baughman tvrdil, že pár dní po vzniku záberu odpočul z vysielačky od vedľa idúceho skauta, že vypočúvaný chudák to neprežil. Rodézska vláda vyhlásila, že je to blbosť, učiteľ si ďalej učiteľuje a vlastne nič sa mu nestalo, ale bude svedčiť pri vyšetrovaní vypočúvania.
Aj na tejto fotke ide o vypočúvanie, tento raz úplne čajíkové v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma, ale podľa Ženevského dohovoru aj tak zakázané. Zajatci dostali rozkaz nastúpiť v strede dediny, dať sa do skoro-planku s tým, že kto to nevydrží, toho zastrelia. Prvého, ktorý spadol odtiahli vojaci za roh, zviazali, vystrelili do vzduchu, schovali do chatrče a vrátili sa na námestie bez neho. Keď sa to niekoľkokrát zopakovalo, tí ktorí ostali, prosili, aby mohli porozprávať všetko, čo vedeli.
Keďže nešlo o nejaké random fotky z rodinného albumu, tak pridávam aj zdroj, https://www.pulitzer.org/winners/j-ross-baughman
Teraz sa vráťme späť k Selous Scoutom. Majú na krku aj ďalšiu kontroverziu a to využitie chemických a biologických zbraní. Rodézia sa k ich použitiu mala uchýliť koncom vojny, keď nedokázala náporu teroristov odolávať konvenčnými metódami. Nepodarilo sa mi k tomu dohľadať relevantné zdroje, informácie o ich použití sa značne rozchádzajú. Buď ide o info od súčasnej vlády Zimbabwe, ktoré hovoria o tisíckach obetí alebo od veteránov, ktorí tvrdia, že niečo také by NAŠA vláda rozhodne neurobila. V prípade biologických zbraní by malo ísť hlavne o choleru a antrax. Problém rozoznať ich použitie ako zbrane je aj v tom, že epidémie oboch chorôb sa v Rodézii vyskytovali prirodzene aj pred začiatkom vojny. Koniec koncov jeden z argumentov proti ich použitiu Rodézanmi je ten, že ich poľnohospodárstvo bolo závislé od chovu hovädzieho dobytka a asi aj pomalšiemu stratégovi by sa nezdalo ako dobrý nápad rozšíriť si v čase vojny po krajine chorobu, ktorá mu vyvraždí hlavný zdroj potravy. Scouti sa mali zúčastňovať distribúcie chorôb medzi nepriateľov. Nenašiel som iný opis ako by to malo prebiehať okrem toho, že vylejú „fľašku“ cholery do rieky. Ako chemické zbrane sa využívali potraviny a alkohol otrávený silnými pesticídmi (dúfam, že nie som jediný, kto vidí iróniu v tom, že na likvidáciu nepriateľov bol použitý pesticíd od „pest“ - škodca). Tie sa medzi teroristov dostávali bežnými skautskými metódami. Buď objavili v buši skrýšu teroristov, kde mali nazhromaždené zásoby na horšie časy a vymenili ich za ochutené. Prípadne sa partia skautov nenápadne prezradila, kadiaľ a kedy pôjde ich zásobovací konvoj, nechali sa prepadnúť a „obrať“ o otrávené dobroty. Čoskoro od toho však upustili, pretože v skutočnosti to bolo zhruba asi ako kojotove plány na chytenie Road Runnera, zbytočne komplikované a neefektívne v porovnaní s vynaloženým úsilím.
Aby sme mali skautské prúsery komplet, hovorí sa aj o ich spojení s nelegálnym lovom slonoviny. Celkovo sú štyri verzie ako pytliactvo prebiehalo. Prvá hovorí o tom, že rodézska vláda o obchode so slonovinou vedela a bol to spôsob ako platili Juhoafrickej republike za pomoc. Skauti to dostali rozkazom a lov slonov bol časťou ich bojových úloh. Druhá verzia je podobná, skauti mali slony zabíjať a slonovinu predávať juhoafrickým priekupníkom síce načierno, ale len preto, aby mali peniaze na neoficiálne financovanie krotenia teroristov. Tretia verzia je, že to mali ako vlastné podnikanie a len si tým privyrábali. Posledná verzia je, že nič také nerobili. Keď bol veliteľ Selous Scouts, plukovník Reid-Daly, konfrontovaný s týmto obvinením samotným veliteľom rodézskych ozbrojených síl generálom Johnom Hickmanom, veľmi tvrdo svojich chlapov obhajoval, resp. generálovi proste povedal niečo v tom zmysle, že je chuj a nemá ho zaťažovať vymyslenými pičovinami a skôr robiť niečo aby nemuseli všetko zabíjanie za armádu robiť Selous Scouts. Generál zareagoval ako urazená primadona a bol z toho vojenský súd. Reid-Daly odstúpil z funkcie. Stále bol presvedčený o svojej pravde a snažil sa spor ťahať ďalej pred občianske súdy, ale nepodarilo sa mu nič dosiahnuť. Medzitým skončila vojna, skauti boli rozpustení a u novej vlády sa netešili príliš veľkej obľube, mnohí z nich, hlavne tí farebnejší, boli zmiznutí.
Plukovník Ronald Reid-Daly – medzi skautami známy ako „strýko Ron“
Preto Reid-Daly spolu s ďalšími ex-skautami odišiel do Juhoafrickej republiky. V SADF (South African Defence Force) ich najskôr vítali s otvorenou náručou, lebo sami akurát budovali vlastnú jednotku 32nd Battalion, ktorá mať podobné určenie ako skauti. Čoskoro sa ukázalo, že skauti v SADF nedokážu fungovať. Problémom bolo jednak to, že boli zvyknutí na svoje pseudooperácie, pseudoterorizmus a hybridnú vojnu, ktoré im dávali istý stupeň voľnosti a veľmi neformálne vedenie. JAR však bojovala oveľa konvenčnejší konflikt s Angolou a stále potrebovali aby armáda vyzerala a správala sa, no, ako armáda a nie partia zarastených somrákov. Druhým problémom sa ukázala jazyková bariéra, Rodézania ako potomkovia Britov rozprávali po anglicky, Juhoafričania ako potomkovia Búrov afrikánsky, čo je vlastne zbastardená holandčina. S tým tak trochu súvisel najhlavnejší zdroj ich nezhôd – spoločná história. Briti v druhej búrskej vojne (1899-1902) najskôr celkom dostávali na prdel od Búrov, ale po tom ako zaviedli inovatívnu taktiku koncentračných táborov ich nakoniec zmasakrovali. Takže bola z toho zlá nálada a skauti SADF čoskoro opustili. Z tohto obdobia pochádza posmešná prezývka Rodézanov, volali ich whenwes, pretože každú druhú vetu začínali slovami „When we lived in Rhodesia.“ Príde mi to podobné ako láskavé „čobol“ od našich západných susedov.
Reid-Daly spolu s ďalšími skautami svoje skúsenosti zužitkoval v civilnom sektore a zakladá súkromnú bezpečnostnú firmu Security Services Transkei Pty Ltd, – žoldnierov na prenájom (rýchly google research ukázal, že dodnes funguje). Od JAR dostanú ponuku vybudovať armádu republiky Transkei (bábkový štát absolútne závislý od JAR, ktorým sa JAR snažila preukázať, že tam nie je apartheid, veď aha, majú svoj štát), ktorej sa stal najvyšším veliteľom. Z Traskeiu ho po pár rokoch politických intrigách vytlačil iný exskaut. Vďaka svojej povesti však strýko Ron nemal núdzu o potenciálnych zákazníkov. "K môjmu zdeseniu ma oslovovali aj rôzni pochybní ľudia, ktorí mi ponúkali všelijaké divné a neodmietnuteľné ponuky ako nájomné vraždy a lov ľudí. Vždy boli prekvapení, keď som im povedal, že som len obyčajný vojak a určite nie som človek, ktorého hľadajú." Strýko Ron nakoniec kanady zavesil na klinec a v 2010 vo veku 81 rokov zomrel v Cape Town.
Dedičstvo Selous Scouts pretrváva dodnes. S koncom studenej vojny a príchodom asymetrických konfliktov v Iraku, Afganistane a Sýrii sa ich skúsenosti a taktika ukazujú ako nadčasové. Mnohé západné špeciálne jednotky zaradili knihy o skautoch medzi povinné čítanie. V súčasnosti je však využitie takýchto prístupov kúsok skomplikované. Jednak je to rozšírením mobilov: „Šéfe, je tu partička chlapov a tvrdia, že si ich poslal. Čože? Nie? Ok, odbachneme ich.“ Druhým problémom je už spomínaný Ženevský protokol, blablabla, uniforma, blablabla, neprezliekať za nepriateľa, blablabla, neprezliekať za civilistov.
Ale občas sa podarí nájsť aj nejakú medzinárodnoprávnu kľučku. Koncom 2015teho sa skupina 8 príslušníkov britskej SAS navlieklo do buriek (tých kompletných len s mriežkou na oči), schovali pod oblečenie granáty, pušky a muníciu. Nechali sa doviezť do Rakky, „hlavného mesta“ islamského štátu, vydávajúc sa za manželky vysokopostavených ISISákov. Doviedli ich do sídla nejaké vysokého oného. V noci aktivovali navádzacie zariadenie a z domu zdrhli. Dron Predator letiaci niekoľko kilometrov nad mestom potom odpálil strelu Hellfire a celý dom vyparil. Výbuch a 8 žien pobehujúcich po ulici počas zákazu vychádzok však neunikli bystrým očiam stráží a keď nereagovali na výzvu na zastavenie, spustili na ženské paľbu. Určite boli celkom prekvapkaní, keď „baby“ vytiahli zbrane a okamžite rozdali pár lístkov na 72 Virgin Express. Po tomto incidente sa začalo medzi bojovníkmi daešu šuškať, že na nich posielajú ženské.
So skautami sa rozlúčime citátom od Dennisa Croukampa, ktorý o svojom pôsobení napísal knihy Bush War in Rhodesia: The Extraordinary Combat Memoir of a Rhodesian Reconnaissance Specialist a Only My Friends Call Me "Crouks" obe veľmi obľúbené u Američanov.
„Tento americký veliteľ sa ma okrem iného pýtal aké sme mali Rules of engagement (Pravidlá nasadenia. Zoznam príkazov a zákazov, ktoré určujú ako sa majú vojaci správať v bojovej situácií, kedy a na koho môžu spustiť paľbu atď.) Povedal som mu, že som ten výraz v živote nepočul až do momentu, kedy som si pozrel rovnomenný film (natočený v 2000). Mali sme len jediné pravidlo. Zabíjať nepriateľov.“
Dennis Croukamp počas služby u Selous Scouts
