Minule to bol len taký rýchly rozbeh s hudbou z Bennyho Hilla, autíčkami z Mad Maxa a 24-hlavňovými brokovnicami. Dnes si dáme vojnu naostro a povieme si niečo o Selous Scoutoch, čo je najznámejšia rodézska jednotka. Historky, ktoré sa o skautoch (pre istotu nebudem používať skratku SS) tradujú, sú neuveriteľné a veľmi často znejú ako vystrihnuté z béčkových devätdesiatkových akčákov. Okrem iného sa tvrdí, že v čase svojej existencie (1973-1980) boli skauti zodpovední za 63% partizánskych strát, pričom sami stratili necelých 40 chlapov. Keď si to prerátame aspoň hrubými číselnými odhadmi (cca 5000 mŕtvych teroristov), tak nám vychádza, že mali kill to death ratio, pri predstave ktorého majú profesionálni hráči Counter striku erekciu, trhajú si vlasy a uslintávajú.
Ale poporiadku, Rodézia bola začiatkom 70-tych rokov dosť v sračkách. Stále pod sankciami, stále sa s nimi nikto nechcel kamarátiť, stále bojovala proti dvom komunistickým národnooslobodzovacím skupinám. Okrem toho mala rozlohu ako Nemecko a Slovensko dokopy a iba 6 miliónov obyvateľov, čo veľmi nahrávalo taktike, ktorú partizánom vymysleli súdruhovia zahraniční poradcovia. Zamýšľali produkovať dostatočné množstvo regrútov, ktorým iba ukázali, ktorou stranou kalašnikova sa ukazuje na nepriateľa, navrhli napádať slabo chránené ciele a postupne na seba nabaliť viac a viac dobrovoľníkov, až by dosiahli kritické množstvo a vláda by nedokázala udržiavať štát v chode. Konflikt by sa preklopil do tradičnej vojny a armádu by ubili čapicami.
Z vojenského hľadiska sa však konflikt do tejto fázy nikdy nedostal, pretože Rodézania, ktorí bojovali v Búrskych vojnách, prvej aj druhej svetovej si veľmi rýchlo dali dokopy, že na udržanie partizánov na uzde nestačí iba rýchla a nekompromisná akcia, ale rovnako dôležité je aj získavanie informácií pred ňou. To prvé zabezpečovala ich doktrína fireforce, čo je kombinácia výsadkárov, vrtuľníkov, blízkej vzdušnej podpory a pechoty (o tom možno nabudúce). Horšie to bolo s prieskumom. V podstate v každej armáde je hĺbkový prieskum jednou z najviac badass jednotiek, pretože vyskočiť nad nepriateľským územím, nenechať sa zastreliť, splniť svoje ciele a ešte sa aj vrátiť domov, len s tým, čo si človek odnesie na chrbte, nie je že vraj úplne jednoduché. A niečo mi hovorí, že v rozpálenom buši, kde okrem nepriateľov číhajú všakovaké safari zvieratká, jedovaté potvory a zákerné choroby, to bude ešte o kúsok náročnejšie ako v starej dobrej Európe.
A tak vznikli Selous Scouts. Meno dostali po Frederickovi Selousovi, známom lovcovi a stopárovi, ktorý bol osobným priateľom Cecila Rhodesa. Skauti pôvodne vznikli ako prieskumná jednotka, ich primárnou úlohou malo byť stopovanie teroristov, prieskum ich táborov, navádzanie bombardovaní, tipovanie cieľov pre fireforce, v zásade nič svetoborné. Čoskoro sa však ukázal problémik. Pri dlhých peších patrolách bušom sa nedá celý čas dostatočne kamuflovať na to, aby si nepriateľ hliadku nevšimol. A keď z hliadky na stovky metrov smrdí, že sú to vojaci, tak zväčša nič prevratné nezistí. Preto skauti začali myslieť trocha kreatívne a začali sa prezliekať. Žiadne ženské šaty, len si namiesto maskáčov zobrali civilné handry a verný FN FAL vymenili za kalašnikov. Bieli skauti (boli zmiešaná jednotka, zo začiatku bol pomer bielych a čiernych členov 50:50, ku koncu vojny sa prehupol na 80:20 v prospech čiernych) boli trocha znevýhodnení, museli si tvár, ruky a nohy napatlať krémom na topánky alebo čím.
Veliteľom a zakladateľom skautov bol podplukovník Ronald Reid-Daly, ktorý pôsobil v britskej SAS (pre ignorantov - Special Air Service (link https://cs.wikipedia.org/wiki/Special_Air_Service )) počas krízy v Malajzii. Keďže starého psa novým kúskom nenaučíš, tak mu prišlo ako zbytočné plytvanie potenciálom, aby jeho skauti teroristov len sledovali a strieľanie nechali na niekoho iného. Tak sa zo skautov stala bojová jednotka, ktorej prioritou boli pseudooperácie, útoky pod cudzou identitou, vypočúvanie teroristov, kufríkové bomby, únosy a kopec iných špinavostí, ktoré v gentlemanskej vojne podľa Ženevského dohovoru nemajú čo hľadať, ale ako sa hovorí T.I.A.* V skratke, začali proti teroristom používať teroristické metódy.
Ako sa k skautom dostať? Nábor sa robil hlavne u iných jednotiek armády u polície a v neskorších časoch aj medzi zajatými teroristami. Sľúbili im lepší plat, non-stop akciu a gurmánske zážitky. Zaujímavé je, že bola podmienka na vek 26-32 rokov, hľadali sa už vyzreté osobnosti, nie mladíci, ktorých svrbeli prsty. Nádejný Selous Scout musel byť dostatočne samotársky, aby dokázal sám niekoľko dní kempovať v buši, ale zároveň to nemohol byť asociál neschopný teamovej spolupráce. Bežný výcvik skautov vyzeral ako kombinácia výcvikových scén z Full metal jacket a Hviezdnej pechoty s pohodovým víkendom v prírode s Bearom Gryllsom (áno, ten týpek, čo pije medvedí moč. Keby ste náhodou nevedeli, tak aj on bol tri roky v britskej SAS).
Nádejní skauti boli dovezení do výcvikového táboru Wafa Wafa, čo bolo v skutočnosti len pár slamených chatrčí v strede ničoho na brehu priehrady Kariba. V prvý deň dostali jednu mäsovú konzervu a potom to začalo, behanie, opičia dráha, streľba, klikovanie a tak dokolečka celý deň. Nočný pochod, budíček o piatej, behanie a dokolečka. Do toho hecovanie inštruktorov, aby to vzdali, motivujúce reči o tom, že inštruktorova babka, ktorá je už 4 roky mŕtva, behá rýchlejšie ako oni. Opičia dráha, na ktorej každodenne behali, bola zameraná primárne na to, aby sa zbavili prípadného strachu z výšok. Končila prudkým zošupom priamo do priehrady. Čo uchádzači dopredu netušili bolo, že priehrada bola plná krokodílov. Veľmi skoro si však uvedomili, že inštruktor na nich nekričí: „Plávaj AKO o život.“
Na druhý deň už väčšina účastníkov začínala tušiť, že tú prvú konzervu, ktorú včera dostali, asi nemali zožrať hneď na obed, pretože bola zároveň aj posledná. Keď sa niekto sťažoval na hlad, tak mu inštruktor s úsmevom odporučil, aby si v osobnom voľne niečo odskočil uloviť do savany. Na tretí deň doniesli inštruktori zastreleného paviána, toho uchádzači na rozkaz stiahli z kože a vypitvali a zavesili v strede tábora.
Pavián tam ostal zavesený a tréning bez jedla pokračoval. Až na šiesty deň, kedy bol pavián plnší života ako kedykoľvek predtým (pomer skazeného mäsa k larvám múch asi tak 1:1) ho dostali na obed. Cieľom tohto, ehm, cvičenia bolo ukázať budúcim skautom, že aj pokazené mäso je po dôkladnom prevarení dostatočne nezávadné, aby sa dalo zjesť bez zdravotných následkov. Podplukovník Daly bol toho názoru, že ak by si to regrúti na sebe nevyskúšali počas výcviku, tak by mohli mať v ostrej akcii problémy odhodlať sa ku konzumácii takejto lahôdky. Na siedmy deň neoddychovali, pretože skautov týždeň trvá 10 dní. Dostali 30 kg batohy plné kamenia, 3 mäsové konzervy, trocha múky a vody a poslali ich na 100 km pochod. Kamene v batohoch boli nafarbené na červeno a odvážené, aby si nejaký chytrák na začiatku pochodu batoh nevysypal a pri konci nenaplnil inými kameňmi. Posledných 20 km pochodu bolo treba zvládnuť za dve a pol hodiny, ináč bol uchádzač vyradený. Samozrejme pochod nebol len o prechádzaní sa a obdivovaní prírody, museli sa vyhýbať prepadom, ktoré na nich nachystali inštruktori a splniť aj nejaké sledovacie úlohy.
Tí, ktorí to vydržali až doteraz (bolo to 10-20% uchádzačov) boli oficiálne prijatí k jednotke. Potom dostali týždeň na to, aby sa dali dokopy po úvodnej časti výcviku, ktorá bola zameraná hlavne na vytriedenie pajácov. Pravý tréning začal až po dovolenke. Veľa špeciálnych jednotiek si zakladá na tom, že majú realistický tréning. Skauti si povedali, že snaha o prispôsobenie tréningu realite, to je bullshit a zbytočne vynaložené prostriedky. Preto väčšinu vecí trénovali naostro. Stopovanie teroristov tým, že teroristov naozaj stopovali, prepady teroristov tým, že ich naozaj prepadli. Niečo sa predsa len naostro trénovať nedalo, tak postavili repliku partizánskeho tábora, kde si skauti prebrali s bývalými teroristami, ako rozprávať ako partizáni, ako sa tak správať, proste ako čo najlepšie medzi nich zapadnúť. Okrem toho trénovali jazyky, navigáciu, stopovanie, ďalšia strelecká príprava, intenzívny parašutistický kurz. Dokopy výcvik jedného skauta trval pol roka. A to brali substrát najmä z armády a jednotiek, ktoré už mali bojové skúsenosti a nezačínali od nuly.
Minule sa v komentároch spomínal mozambický dril (ktorého prvé použitie sa tiež podľa wiki viaže k Rodézanovi), okrem toho bola počas bush war a špeciálne Selous Scoutami vymyslená ďalšia strelecká technika – drake shooting alebo Rhodesian cover shooting. Neviem, či je to vec aj v súčasnosti, prípadne či to má nejaký rozumný slovenský preklad. V skratke ide o to, že v prípade kontaktu s nepriateľom obetovali skauti prvý zásobník, aby mierenou paľbou poslali 2-3 strely smerom na každý potenciálny kryt (v prípade slabého krytu ako krík alebo tenký strom, priamo cez kryt) v ich perimetri. V prípade kamenistého povrchu mierili tak, aby strely dopadali na zem v blízkosti krytu, čo spôsobilo spŕšku kamenia, ktorá väčšinou prinútila ukrytého vyskočiť z krytu. Väčšina partizánov v tom období boli výlučne praváci (kvôli spoločenským konvenciám a preúčaniu ľavákov), čo znamenalo, že vždy rovnako držali zbraň a preto sa kryli vždy z rovnakej strany prekážky. Preto ak skauti pokropili všetky kryty v okruhu na správnych miestach, bola dosť veľká šanca, že väčšina skrytých partizánov buď vyskočí a bude sa snažiť zmeniť svoj kryt alebo ideálne dostane zásah ešte predtým, ako vôbec dostane šancu vystrčiť hlavu.
Po absolvovaní tohto všetkého sa konečne stali pravými Selous Scouts. Skauti sa dali väčšinou spoznať na prvý pohľad. Vyzerali príliš punkovo aj na Rodézske štandardy, ktoré boli, čo sa uniforiem a vzhľadu vojakov týka, veľmi benevolentné. Nemyslím tým nosenie nebezpečne krátkych šortiek, ktoré sa tešili mimoriadnej obľube u všetkých zložiek Rodézskej armády, nielen skautov. Skauti na prvý pohľad vyzerali ako bezdomovci/hipsteri, hlavne kvôli bradám, ktoré zvykli nosiť. Ďalším poznávacím znamením bol ich telesný pach. Počas prieskumov mali v buši zakázané používanie hocičoho, čo by ich mohlo prezradiť „umelým“ pachom. Nebavíme sa len o cigaretách a ohni, ale napríklad aj mydle, šampóne, varenom jedle, zubnej paste alebo dokonca žuvačkách. Verím, že rozkaz vyzdvihnúť partičku skautov po týždni v buši dostávali piloti vrtuľníkov iba za trest. Z kombinácie uvedených dvoch znakov vznikla jedna z prezývok Selous Scouts, volali ich Armpits with eyes – podpažie s očami. Druhá prezývka – Eskimáci, pramení zo skutočnosti, že ak skauti mali rozbehnutú nejakú väčšiu operáciu v prestrojení, tak bolo dotknuté územie vyhlásené za zakázanú zónu (frozen) pre všetky ostatné jednotky, aby sa predišlo nehodám a friendly-fire.
Pokiaľ ide o Rhodesian army, tak používané zbrane boli obmedzné na pušky FN FAL alebo G3 a ľahké guľomety FN MAG, prípadne druhovojnové Breny prekomorované na kaliber 7,62 NATO. Skauti naopak mali voľnú ruku používať, čo sa im páčilo a hodilo v každej situácii. Okrem štandardných zbraní teda hojne používali ukoristené kusy, najmä obligátne AK. Ak bolo treba dôraznejšie argumenty, tak si uplatnenie našli aj guľomety RPK, RPD alebo PKM. Brutálne je najmä to RPD na čiernobielom obrázku, zo skoro 8-kilového guľometu niekto odrezal také zbytočnosti ako pažba a väčšina hlavne a vznikla z toho príručná zbraň na sebeobranu, ktorá sa zmestí do každej kabelky. Príjemným vedľajším efektom skrátenia bola zmena zvuku streľby, guľomet kalibru 7,62 mm znel po tejto úprave ako 12,7 mm guľomet DŠK, čo malo nezanedbateľný efekt na morálku teroristov. Ak sa z krovia vyrúti týpek, ktorý od pása strieľa z niečoho, čo znie ako 30 kg zbraň, ktorú ste včera s Nsipom 3 hodiny montovali na tereňák, tak to veľmi na sebadôvere nepridá.
Už dvakrát som spomenul, že skauti využívali služby bývalých partizánov. Túto praktiku volali „to tame a terr“ – doslovne skrotiť teroristu. Skrotení teroristi boli veľmi často naverbovaní priamo do Selous Scouts a vlastne vďaka nim sa jednotka rozrástla z cca 500 ľudí na 1500 ľudí a zvýšil sa aj pomer černochov k bielym. Využívanie vedomostí a schopností bývalých partizánov bol ďalší kúsok skladačky, ktorý dovolil skautom infiltrovať sa priamo do teroristických táborov a splynúť s nimi. Tiež boli obrovským zdrojom informácií o teroristickej taktike, základniach, plánoch, volacích znakoch, zvyklostiach atď. Ako však zverbovať niekoho, koho doterajší zmysel života bol boj proti bielym okupantom? Rozhodne postupne. Pri každom zajatom teroristovi musel veliteľ hliadky urobiť rozhodnutie: guľka hneď na mieste (T.I.A.), zajatie, výsluch, súd a povraz alebo pokúsiť sa partizána presvedčiť, aby zmenil strany. V prípade tretej možnosti bol terorista v tajnosti prevezený na neoficiálnu skautskú základňu. Ak bol zranený, tým lepšie, dostal najlepšiu možnú zdravotnú starostlivosť, čistú izbu a kopec jedla. Po pár dňoch, keď videl, že mu nehrozí bezprostredné ohrozenie života, sa za ním na pár slov zastavil iný bývalý partizán, ideálne aby sa poznali alebo aspoň pochádzali z rovnakej oblasti. Tento skaut sa zo začiatku pýtal na skúsenosti a traumy z vojny, rodinu, motiváciu bojovať za partizánov, potom spomenul, čo by mu hrozilo v prípade odsúdenia ako teroristu. Nakoniec prešiel na to, aká sú Selous Scouts fasa parta a to, že sa im upísať bolo najlepšie rozhodnutie jeho života. Ak sa všetko podarilo, ako malo, tak sa naplno rozvinul Štokholmský syndróm. Skauti nádejný prírastok najskôr zhodnotili, predsalen v budúcnosti budú spolu v takých situáciách, kde budú životy celého teamu záležať na každom jednotlivcovi. Ak sa na kandidátovi zhodli všetci zainteresovaní, tak sa pristúpilo k poslednej skúške. Nádejný skaut dostal zbraň s nefunkčným strelivom (o tom samozrejme nevedel) a úlohu doviesť pár svojich bývalých kolegov do nastraženej pasce. Podľa toho, ako sa zachoval, sa finálne rozhodlo o jeho osude.
Ak skúškou prešiel, tak dostal nadpriemerný pravidelný plat a k tomu jednorázovo slušnú sumičku v hotovosti. Celá jeho rodina bola presťahovaná pod ochranu, dostávala zadarmo prídely potravín a liekov a deti boli umiestnené do škôl. Väčšina partizánov, ktorí dostali tú možnosť, sa nechala skrotiť. Myslím, že nezáleží na farbe a ideáloch, ale ak má človek na výber šibenicu alebo pomerne pohodlný život pre seba a blízkych, tak je rozhodnutie jasné. Samozrejme nefungovalo to 100% vždy. Bol zaznamenaný aj prípad, kedy sa „skrotený“ skaut počas svojej hliadky vytratil, zavolal si na pomoc svojich „bývalých“ súdruhov a postrieľali spiacich Selous Scoutov.
Možno ste si všimli, že väčšina fotiek, ktoré sem dávam, zobrazuje iba bielych skautov. Dôvod je jednoduchý. Po prehranej vojne a po tom, ako sa dostal Mugabe k moci, sa na skautských veteránov, a hlavne skrotených, nepozerala nová vláda veľmi zhovievavo. Bieli veteráni to vyriešili tým, že si zbalili svojich päť švestek a opustili Zimbabwe. V prípade čiernych skautov to nebolo až také jednoduché, tak väčšinou aspoň zmenili meno a presťahovali sa v rámci krajiny. Zverejňovanie „kompromitujúcich“ fotiek im neprospieva, tak sa do toho veľmi nehrnú. Na druhej strane je to samozrejme spôsobené aj tým, že Európan s internetom sa skôr dostane do kontaktu so súkromnými fotkami od bielych veteránov bývajúcimi v JAR, UK, Austrálii alebo USA ako niekto, kto ostal v Zimbabwe.
Uff, článok ako svet a ešte sme sa ani nedostali k žiadnej skutočnej akcii. Už sa mi nechce písať, tak ho radšej rozdelím.
* „This is Africa“ – Blood Diamond
