Nestrácajme nádej, recyklovanie má zmysel. A to tam, kde odjakživa. Pri kovoch.
Kovy sa recyklujú pomerne ľahko a ich recyklácia je takmer vždy jednoduchšia než ťažba a spracovávanie kovových rúd. Takže nie je prekvapením, že kovy ako meď a železo boli recyklované už v dobách, ktoré boli podľa nich pomenované. A napriek tomu, že za posledných 100 rokov ťažba a výroba kovov rádovo prekročila existujúce množstvo vyrobené za celú dovtedajšiu existenciu ľudstva, ich recyklácia stále veselo prebieha aj naďalej a tvorí pomerne významnú časť „veľkej“ - a ako zberové spoločnosti dokazujú, stále aj „malej“ - ekonomiky.
Najjednoduchšie je recyklovať zlato, už len preto, lebo nedegraduje. Takmer všetko zlato, ktoré kedy bolo vyťažené, je stále prítomné, či už ako šperky, mince (zväčša historické), investičné a rezervné tehličky, alebo - a to pomerne malé množstvo - v technických aplikáciách. Na recykláciu ho stačí roztaviť pri pomerne nízkej teplote, a toto sa s rôznymi zlatými predmetmi deje takmer neustále. Istý youtuber odhadol, že v súčasnosti používané zlato obsahuje asi 0,5% zlata z obdobia Rímskej ríše - a aj keď aj podľa jeho vlastných slov je tento odhad veľmi hrubý, dobre ilustruje všeobecné „zachovávanie“ zlata.
Najviac recyklovaným kovom je však bezpochyby železo - veď je aj najpoužívanejším kovom. Na rozdiel od zlata sa však železo „stráca“ - rozptyľuje v prírode vďaka korózii. To je však proces, ktorý najmä u veľkých objektov trvá určitú dobu. Vďaka tomu existujú napríklad skupinky podnikavcov, ktorí v plytkých moriach „poľujú“ na lode potopené v 20.storočí a železo z nich „ťažia“. Koluje príbeh, že títo uspokojujú dopyt po „nerádioaktívnom“ železe, ktorý vznikol po pokusných jadrových výbuchoch v polovici 20.st. (pri výrobe ocele sa totiž vháňa do taveniny vzduch - a teda aj v ňom obsiahnuté rádioaktívne prvky - aby sa tak odstránil nadbytočný uhlík); pravdepodobne sa však jedná o legendu. Tiež sa povráva, že v Rusku sa dajú nájsť úseky železnice, ktoré majú mierne rádioaktívne koľajnice zo železa z recyklovaných jadrových zariadení. Každopádne, recyklovanie železa je veľký biznis, ktorý sa asi najnechutnejšie prejavuje na „cintorínoch lodí“ na indickom, pakistanskom a bangladéšskom pobreží, kde ľudia v relatívne primitívnych a nebezpečných podmienkach takmer „ručne“ rozoberajú vyradené lode.
Hliník je moderný kov, ktorého výroba na rozdiel od iných bežných kovov bola zvládnutá až koncom 19.st., spolu s rozvojom elektrotechniky a elektroenergetiky, keďže sa hliník z chemicky upravenej rudy (bauxitu) získava energeticky pomerne náročnou elektrolýzou. Na opätovné roztavenie hliníka stačí asi 5% energie potrebnej na jeho prvotnú výrobu. To z neho robí atraktívneho kandidáta pre recykláciu, ktorá je dnes zviazaná najmä s nápojovými plechovkami. Aj keď nápojové firmy pomerne intenzívne propagujú tento obal ako dokonale recyklovateľný, nie je to úplne bezproblémový proces, keďže pomerne tenký hliníkový plech je zvonka aj znútra potiahnutý vrstvami plastu, a zvonka je tiež obvykle zhusta potlačený farbami.
Najdlhšie vyrábaným a používaným - a teda aj recyklovaným - kovom je meď. Napríklad Ötzi, ktorý zamrzol niekedy okolo roku 3000 p.n.l., mal pri sebe oštep s medeným hrotom, a obsah arzénu v jeho vlasoch dokazuje, že mal do činenia s výrobou medi (medené rudy často obsahujú aj arzén). Niektoré náleziská medi a medených rúd boli ťažené ešte skôr. Aj keď neskôr objavené železo je lacnejším a na mnohé účely (napr. nože) vhodnejším kovom, dopyt po medi po stáročia neklesal, keďže sa z nej (resp. z bronzu, zliatiny medi a cínu) dobre odlievali veľké kovové predmety, napríklad zvony a delá. A práve pretavenie zvonov na delá v dobe vojny je jedným z najznámejších recyklačných procesov od stredoveku až po 19.storočie.
Na prelome 19. a 20.storočia dopyt po medi začal rásť exponenciálne, vtedy už predovšetkým kvôli použitiu čistej medi v elektrotechnike. V tom čase sa zrodila aj kuriózna špekulatívna schéma, za ktorou stál vtedajší najväčší výrobca medi v Európe, francúz Pierre-Eugène Secrétan (ktorý, mimochodom, niekoľko rokov predtým daroval 60 ton medi na výrobu Sochy slobody). V roku 1887 sa pokúsil získať svetový monopol na meď tak, že jednak začal mohutne skupovať zásoby na trhu, a súčasne ponúkol najväčším baniam (najmä v Čile) trojročné zmluvy na pomerne vysoké nákupné ceny. Tým behom roka získal kontrolu nad 80% svetovej ťažby a dosiahol zvýšenie predajných cien medi o 150%. S čím však nerátal, bolo, že konkurencia začala vo veľkom používať recyklovanú meď - celkové množstvo recyklovanej medi pri výrobe sa za krátky čas takmer zdvojnásobilo. Toto ceny medi začalo stláčať dole. Secrétanovi veritelia znervózneli a žiadali, aby začal nahromadené zásoby medi predávať a tým vyplácať pôžičky, čo vyvolalo obchodnú vojnu na trhu s meďou a pád cien pod úroveň pred začiatkom špekulácie. Banka, ktorá mu poskytla najväčšiu pôžičku, skrachovala a jej výkonný riaditeľ spáchal samovraždu. Aj keď Secrétan prišiel o svoje výrobné impérium (a aj o cennú umeleckú zbierku), pomerne rýchlo sa z celej aféry otriasol a úspešne založil nový podnik na výrobu medi moderným elektrolytickým spôsobom.
Dnes už zrejme recyklácia nespôsobí žiadny podobne dramatický príbeh, avšak zostáva s nami ako pevná súčasť nášho každodenného života.
