Rozkaz dňa znel jasne: „Píšte články ľudia! O chvíľu sa minú aj recykláty a to bude koniec...“
Ale recyklovať treba. Mňa napríklad rodičia učili, že nepotrebný papier sa nezahadzuje, ale sa odkladá na kôpku. Potom sa tá kôpka zviaže, a keď je tých kôpok viac, tak ich treba odniesť - alebo odviezť na vozíčku - do Zberných Surovín n.p., kde za to dostaneme nejakú tú korunu československú; no a tú treba minúť na zmrzlinu.
Niekedy sa kôpky papiera nenosili do zberu ale do školy. Tam odmenou nebola koruna/zmrzlina, ale body pre triedny oddiel pionierskej organizácie a dobrý pocit. Popritom sme nepoužívali cudzie slovo „recyklácia“, ale írečité slovenské slová „zber“ a „druhotné suroviny“.
Čo sa s tým papierom stane, nám bolo jasné, veď nás to priamo v tej škole učili - odvezú ho do papierní, kde sa namiesto dreva zo stromov rozfrcká na vlákna a následne zlisuje na nový papier. Keďže v dreve je lignín a iné látky, ktoré držia tie vlákna dosť silno pokope, na rozfrckanie dreva je treba viac roboty, energie, chemikálií, vody, strojov, budov, atď. než na rozfrckanie papiera, ktorý viacmenej stačí namočiť do vody. Navyše tie stromy netreba rúbať a môžeme sa z nich tešiť iným spôsobom. Čiže recyklovanie papiera je dobré.
Prešlo hopky šupky pár desaťročí a nezastaviteľný pokrok spôsobil, že teraz recyklujeme všetci a všade. Napríklad v USA sa v 90. rokoch recyklovalo asi 1/3 papiera, a dnes asi 2/3 (čo sa pokladá zhruba za realistické maximum - i keď v EU sa hráme na to, či to je 71,4% alebo 72,7%, pričom samozrejme všetci vieme, čo to je štatistika). Takže recyklovanie papiera sme doviedli do dokonalosti.
Či?
No, predovšetkým, tá kôpka predtým pozostávala v prevažnej miere z novín a zošitov (ktorých papier bol zhruba podobnej kvality ako ten novinový). V domácnostiach sa vyskytovalo pomerne málo lepenkových krabíc či kancelárskeho papiera. Dnes je to však úplne inak.
Veľká časť dnes vyrobeného papiera je hygienický papier, ktorého podiel na celkovej výrobe začal dramaticky rásť v 90tych rokoch a dodnes rastie. Za socializmu bolo zriedkavé používať papierové vreckovky či kuchynské utierky. Toaletný papier sa pochopiteľne používal, ale aj s ním to bolo povážlivé. Harmanecké papierne boli vždy kapacitne poddimenzované, a keď niekedy v 80. rokoch vyhoreli, aj napriek úprimnej snahe komunistického vedenia sa nepodarilo promptne nahradiť výpadok výroby dovozom - pochopiteľne, aj okolité socialistické štáty v systéme RVHP bežali na plánovanom hospodárstve a nejaký nárazový predaj naplánovaný jednoducho nemali.
Ale hygienický papier sa nerecykluje. Pochopiteľne, z hygienických dôvodov.
Rastie aj podiel výroby vlnitej lepenky (nesprávne nazývanej kartón - kartón je len hrubý papier) používanej na krabice. Takéto krabice sa predtým v domácnostiach vyskytovali zriedkavo, a to relatívne malé množstvo krabíc v obchodoch bolo častokrát recyklované „tak ako sú“, t.j. ako krabice. Do zberu sa teda lepenka dostávala málo a aj to prirodzene separátne od „občianskeho“ zberu.
Kancelársky papier po náraste v 90. rokoch pomaly klesá vplyvom digitalizácie. I keď ten pokles je pomalší, než sa predpokladalo. Kým na prelome tisícročí bolo veľa rečí o tom, ako budú kancelárie plne digitálne do niekoľkých rokov, v skutočnosti spotreba papiera ešte niekoľko rokov veselo rástla, lebo sa stalo až príliš jednoduchým rýchlo vytlačiť akýkoľvek dokument, a keď sa ukázalo, že je v ňom chyba, tak zahodiť a vytlačiť ho znova.
Noviny a časopisy najprv prešli z holého papiera s čiernobielou tlačou po čiastočne- až plnofarebnú, tlač na hladenom/leštenom/laminovanom papieri, a následne defacto prestali existovať. Čiastočne ich „nahradili“ letáky obchodných reťazcov, ale tento tok papiera tiež pomaly ustáva.
Ale prečo by toto všetko malo nejako ovplyvňovať recykláciu papiera? Ako na to vplýva podiel používaných druhov papiera?
Prečo by podiel používaných druhov papiera malo ovplyvňovať jeho recykláciu?
Základným dôvodom je vlastne to, čo robí papier papierom, t.j. vlákna celulózy, po slovensky buničiny. Jedná sa o prírodný polymér - polysacharid s dlhými reťazcami, ktorý tvorí štrukturálnu kostru rastlín. Z dreva sa získavajú vlákna buničiny dlhé jeden až niekoľko milimetrov. Aj keď nezáleží len na dĺžke vlákien (ale napríklad aj na ich „jemnosti“, t.j. či sa podarí oddeliť tenké vlákna od seba a od „spojiva“ medzi nimi), je to jeden z najdôležitejších faktorov vplývajúcich na kvalitu výsledného papiera. Čím dlhšie vlákna, tým pevnejší a ťažšie roztrhnuteľný papier sa z nich dá vyrobiť. Ale aj na výrobu mäkkého papiera sú potrebné dlhé vlákna, lebo krátke vlákna „škriabú“ (stačí si vyskúšať toaleťák zo 100% recyklovaného papiera - nemýliť si s toaleťákom, ktorý je predávaný ako eko len preto, lebo je nebielený).
Lenže rozfrckávanie recyklovaného papiera tie vlákna skracuje. Do istej miery sa dá tento jav maskovať primiešavaním recyklovaného papiera do „drevenej“ papierovej hmoty s dlhými vláknami, ale výsledok je pochopiteľne kompromisný, a pri opätovnej recyklácii takéhoto materiálu budeme mať do činenia s ešte kratšími vláknami. V materiáloch propagujúcich recykláciu sa typicky uvádza, že papier sa dá recyklovať 5-7 krát, v praxi je to číslo niekde medzi 3 a 4.
Papier z kratších vlákien sa stále dá použiť aj bez primiešania dlhších vlákien v určitých druhoch výrobkov. Napríklad z takéhoto papiera sa vyrábajú vlnky (t.j. stredná časť, tzv. fluting) vo vlnitej lepenke. Aj krátke vlákna poskytnú dostatočnú pevnosť v tlaku, čo je úloha vlniek; pričom pevnosť v ťahu (ako aj určitú odolnosť voči vlhkosti, potlačiteľnosť, apod.) zabezpečujú vonkajšie vrstvy z papiera s dlhšími vláknami. Takže sa tie krátke vlákna dajú zmysluplne použiť, ale tiež to znamená, že z lepenky sa dá recyklovať len menšia časť, keďže príliš krátke vlákna už potom idú do odpadu. S recykláciou lepenky je teda viac problémov než s „obyčajným“ papierom a výsledok je častokrát vhodný znova len na vlnky.
Navonok sa tento rozdiel v znovupoužiteľnosti prejavuje práve tým, že zberové spoločnosti striktne vyžadujú separovať lepenku od novín a časopisov, za ktoré vyplácajú výrazne viac než za lepenku (kedysi okolo dvojnásobku, ale v súčasnosti lepenku zberovky typicky vôbec nevykupujú). Separovaný kancelársky papier - ktorý predstavuje najčistejšiu formu recyklovaného papiera s najdlhšími vláknami - má ešte o niečo vyššiu hodnotu.
Dodatočným problémom pri recyklovaní sú prímesi. Uvádza sa, že odpad z recyklácie, čo sú tieto prímesi spolu s krátkymi vláknami, tvorí asi 20% (t.j. ak cca 2/3 vyrobeného papiera sa nezahodí ale pošle na recykláciu, v konečnom dôsledku sa z pôvodne vyrobeného papiera použije na nový papier cca 50%). Jedná sa o nechutnú zmes, ktorej je dosť veľký problém sa zbaviť.
Kovové sponky sú spoločným problémom a boli prítomné už aj v minulosti. U lepenky sa dnes častokrát vyskytuje plastová lepiaca páska. U časopisov a novín sú to lepidlá a najmä farby - niekde sa uvádza, že tvoria typicky až 2%, a väčšina z nich sú všelijaké chemické chuťovky. Toto je fenomén modernej doby, v minulosti to bola najmä tlačiarenská čerň, a kým v nej určite tiež boli nechutné prímesi, väčšinu tvorili sadze a rastlinné oleje. (Mimochodom, v dobe vrcholiacej spotreby kancelárskeho papiera vznikali bizarné schémy, ktoré sa pokúšali takýto papier recyklovať odstraňovaním natlačeného materiálu (ktoré sú u laserových tlačiarní farbivá enkapsulované do polymérov), napr. brúsením príp. následným laminovaním do tenkých vrstiev „čerstvého“ papiera. Posúďte sami, či sa jednalo o rozumný nápad, alebo len o pokus o dotačný podvod.) Ďalej, kým dnes už noviny na novinovom (t.j. „surovom“, takmer čiste buničinovom) papieri prakticky neexistujú, na časopisy sa výhradne a na letáky čiastočne používa leštený/hladený/laminovaný papier, čo znamená aj rôzne prímesi napr. kaolín alebo tenké plastové fólie, čo v minulosti bola tiež skôr zriedkavosť.
No a okrem otázok okolo potenciálu na znovupoužitie stále skracujúcich sa vlákien a zvyšovania odpadovosti celého procesu sú tu aj iné podstatné zmeny. Napríklad papierenské stroje schopné spracovávať čoraz zložitejšiu surovinu musia byť čím ďalej tým rafinovanejšie, no a tým sú aj drahšie a väčšie. Toto tlačí papierne do centralizácie, čo zvyšuje potrebu voziť druhotnú surovinu na väčšiu vzdialenosť (a to tu nebudeme rozoberať socioekonomické dopady rušenia malých lokálnych podnikov, ako napr. papiereň v Štúrove, ktorá práve recyklovala papier na fluting). A recyklácia sa stala aj politickou témou a do určitej miery psychologickým vydieraním.
Na celý problém sa môžeme pozrieť aj Occamovou britvou všetkých ľudských činností: cez peniaze. Predtým ľudia odniesli kôpky papiera do Zberných surovín a dostali za to pár korún; určitú dobu bežala aj drobná ekonomika, kde podnikatelia v starých dodávkach menili zberový papier za kotúče toaleťáku. Dnes sa očakáva, že ľudia budú hádzať papier do modrých kontajnerov ako forma odpustkov za ich hriechy voči prírode. Tie kontajnery chodia vysýpať veľké a sofistikované smetiarske autá a následne sa nahádzaná zmes musí vytriediť ručne. Vyvstáva pálčivá otázka, či sa tých pár korún, čo bol kedysi „výnos“ z toho zberu, vyrovná nákladom na túto činnosť, alebo sa na ňu skladáme napr. vo forme vyššej ceny za vývoz „komunálneho“ odpadu príp. cez neprehľadnú sieť štátnych a európskych dotácií.
Na otázku, či sa teda dnes z pohľadu ekonomiky, alebo trebárs aj z pohľadu záchrany planéty oplatí papier recyklovať, si ja teda nedovolím odpovedať. A je otázne, či na túto otázku dokáže odpovedať ktokoľvek, kto to myslí vážne - či už kvôli nedostatku relevantných dát z celého toho komplexu, alebo kvôli obavám zo skutočnej odpovede. A tak si radšej naďalej hovorme, že áno.
A možno podobne je to aj s tým recyklovaním článkov. Možno sa ich recyklovaním tiež skracujú vlákna a stávajú sa menej užitočnými. A možno ich recyklovanie predstavuje popri zrejmým výhodám a úsporám aj množstvo skrytých záťaží. Ktovie. Kým to nevyskúšame, nebudeme vedieť.
