9. septembra je vo svojom stánku s kvetinami zavraždený 8-imi výstrelmi z dvoch rôznych zbraní Enver Şimşek. Stalo sa tak na dohľad od priestoru, kde Adolf Hitler pred vojnou usporadúval svoje stranícke snemy aj so známou „Katedrálou svetla“. Enver Şimşek po útoku ešte žije, ale zomiera po dvoch dňoch na následky zranení. Polícia vôbec nepredpokladá  akúkoľvek spojitosť s neonazi scénou, ale snaží sa vyšetrovať v okruhu Enverových známych a obchodných partnerov.


Trio po tejto vražde ďalej spokojne žije v paneláku na okraji Zwickau a pracuje na prvej verzii videa, v ktorom sa priznáva ku svojmu činu. V tom čase žije v Zwickau aj jeden z najdôležitejších V-Mannov, Ralf Marschner, krycie meno Primus. Dlhodobo podáva správy BfV, sám ale distribuuje videá „Blood and Honour“. Má malú stavebnú firmu, v ktorej pracuje aj Uwe Mundlos. V súčasnosti má Marschner obchod v Lichtenštajne, nemá záujem o svojej minulosti nič počuť, ani sa rozprávať. Pri svojej výpovedi tvrdil, že nepozná žiadneho Mundlosa a u neho pracoval nejaký pán Bockhart, ktorého ale na fotografiách nespoznal. Bockhart ale bolo meno, pod ktorým žil na falošné peniaze práve Mundlos... Takže sa tomu dá rozumieť tak, že u dôverníka BfV pracoval dlhodobo hľadaný človek, bez toho, aby ho tento ohlásil. A bude to ešte lepšie. Firma pána Marschnera nebola nejaká zlatá baňa, bolo to tak - tak na prežitie. Napriek tomu si v období, keď  bol u neho zamestnaný Mundlos požičiava viackrát autá z požičovne. Napr. aj 13.6.2001, v deň, keď bol opäť v Norimbergu zavraždený Abdurrahim Özüdoğru. Bol zastrelený vo svojej krajčírskej dielni dvomi ranami do hlavy. Vražednou zbraňou bola opäť Čezeta. A polícia opäť hľadá spojenia obete s organizovaným zločinom, resp. s prvou obeťou... Nenájde nič, napriek tomu iné možné stopy neberie do úvahy. Pri tomto treba povedať, že všetky obete boli drobní živnostníci, majitelia obchodov s kvetinami, zámočníci, krajčíri, alebo kebabári, proste ďaleko od predstavy nagélovaného Turka pasúceho svoje šľapky a popritom dílujúceho koks.


Marschner si pre svoju firmu prenajíma autá aj v období od 15. augusta do 1. septembra 2001. Práve v tomto období je spáchaná ďalšia vražda. Obeťou je tentokrát Süleyman Taşköprü, malý obchodník s ovocím a zeleninou v Hamburgu. Je zabitý tromi výstrelmi z dvoch zbraní, rovnakých ako bol zabitý Enver Şimşek. Polícia tentokrát zistí, že dotyčný mal známych v „mokrej štvrti“ v známom „Reeperbahne“ a teda hľadá vinníkov v tomto prostredí. Nič nenachádza a nenachádza ani prepojenie na prechádzajúce dve obete.


NSU sa medzitým etabluje na neonazi scéne. Posiela peniaze rôznym pravicovým časopisom, v darovacom liste sa okrem iného píše „Víťazstvo, alebo smrť!“ Medzi príjemcami bol aj najstarši fanzine „Weiße Wolf“. Časopis sa v roku 2002 poďakuje, vtedy ešte verejne neznámemu NSU za podporu slovami „Veľa vďaky NSU, prinieslo to ovocie.“ za tým bol žmurkajúci smajlík  a potom veta ako vystrihnutá zo žargónu RAF „Der Kampf geht weiter!“ (Boj pokračuje!)


Ak sa pýtate kde brali peniaze na život v ilegalite a na dary naziplátkom, nuž zarábali si prepadmi bánk a obchodov. Postup bol vždy rovnaký. Vždy prepadávali vo dvojici, jeden zaisťoval okolie, druhý manipuloval s peniazmi. Pri prepadoch nikdy nepoužívali vražednú Čezetu 83. Na útek vždy použili bicykle.


A potom nastala pauza. NSU 3 roky nespáchalo žiaden zločin. Až dňa 25. februára 2004 zastrelí v Rostocku Mehmeta Turguta. Jeho vražda bola pre vyšetrovateľov obrovská hádanka. Bol prisťahovalec z Turecka a v Rostocku bol len na návšteve u kamaráta. Onoho dňa sa spontánne rozhodol pomôcť mu a namiesto neho otvoriť jeho stánok s občerstvením. Polícia stále hľadá podozrivých medzi organizovaným zločinom a nevie sa pohnúť.

A bude horšie...