V podstate nič. Ked tlačíte kyvadlo na jednu stranu, tak po uvoľnení na druhej strane, dosiahne tiež extrémne hodnoty. Každopádne po „Wende“ v roku 1989 sa nové spolkové krajiny (ako sa v nemčine vraví bývalému DDR) stávajú eldorádom krajnej pravice. Polícia je tak ako všade vo východnej Európe ochromená, resp. prejavuje určitú zhovievavosť voči krajnej pravici. Aj Jena sa stáva doslova bojiskom a Polizei, najmä v noci, vyslovene vyprázdňuje ulice. Náckovia sa vydávajú na lov... cudzinci, linke, hippies, feťáci, slniečkári. Ak máš smolu, skopú ťa aj dvakrát, kým sa dostaneš domov. Náckovia sa doslova pokúšajú prevziať moc nad ulicou a takmer sa im to darí.

Koncom roka 1992 zapaľujú mladí neonazi 2 domy v meste Mölln, traja ľudia (z toho dve deti) zhoria. V máji 1993 pri požiari domu v Solingene je mŕtvych už 5 ľudí. No a na scénu nám vstupuje BfV (Bundesamt für Verfassungschutz - Úrad na ochranu ústavy). Založený bol v roku 1950 z iniciatívy spojencov. Jeho úlohou mala byť ochrana ústavy a demokracie v povojnovom Nemecku. Spočiatku spojenci striktne zakázali regrutovanie spomedzi bývalých dôstojníkov gestapa, Abwehru a podobne, ale keď sa nepriateľom viac a viac stával Sovietsky zväz, tak sa podobná sebranka ako v BND objavila aj tu. Udalosti v roku 1989 a následný vývoj, hlavne explózia násilia, kriminality a pravicového extrémizmu zastihli BfV absolútne nepripravené. Hlavným, najrýchlejším spôsobom ako získať prehľad u náckov (budem ďalej používať toto označenie, nechce sa mi vždy písať extrémna pravica) bolo použitie tzv. V-Mannov. Ide o osoby pochádzajúce z tohto prostredia, ktoré sa buď za finančnú odmenu, alebo pomocou vydierania stanú spolupracovníkmi BfV. Nakoľko úspešná bola táto taktika, ktorá bola skúšaná aj pri RAF, si povieme neskôr.

Každopádne, čo sa týka pravicového teroru, nebola BRD terra nulita. V roku 1980 spáchal Gundolf Köhler s vlastnoručne vyrobenou bombou atentát na Oktoberfeste, pričom zahynul sám a so sebou vzal aj  ďaľších 13 ľudí. Bolo to vyhodnotené ako čin „osamelého vlka“, ale... Köhler bol členom „Wehrsportgruppe Hoffmann“, čohosi ako Slovenskí branci, ale totálne napravo. Hoffman sám seba prezentoval ako veľkého vlastenca, podporovateľa „ducha nemeckého národa“ a obrancu Nemcov. Najviac sa mi páčil jeho výrok, keď na otázku, prečo jeho muži nosia na čapiciach odznak lebky, podobne ako SS, odpovedal  „...keď sem vtrhnú tí s červenou hviezdou a kosákom, s čím sa im chcete postaviť na odpor? Snáď nie s krucifixom?“

Každopádne bola táto skupina rozpustená, ale jej členovia nezmizli.

V polovici 90-tych rokov sa neonacistická scéna začína organizovať. Ťažisko sa presúva od pouličných bitiek ku pochodom, pripomínaním si rozličných výročí, organizovaním koncertov a podobne. Všetky neonacistické organizácie sa spoja do jednej a nazvú sa „Thüringer Heimatschutz“ („Durínska domobrana“). Na jej čelo sa postaví Timo Brandt. No rozhodne hrôzu nevzbudzuje. Hneď po Wende vycestoval na západ a čo tam videl sa mu až tak nepáčilo. Prisťahovalci, drogy, slniečkári... neeee, toto nebolo Nemecko aké on chcel. DDR stála za hovno, ale BRD, teda aspoň v jeho očiach, nebola tá krajina, kde by chcel žiť. Hrôzu síce nevzbudzoval, ale bol to práve on, kto dokázal spojiť neonacistov do jeho „domobrany“ a bol hybnou silou organizácie. Prvýkrát na seba vážne upozornil, keď v roku 1992 zorganizoval pochod jeho rodným mestom Rudolstadt. Od začiatku pri tom bola trojica z Jeny - Uwe Mundlos, Uwe Bönhardt a Beate Zschäppe. Domobrana nezaháľala, umiestňovali atrapy bômb, útočili na pamätníky WWII, pri návšteve šéfa nemeckej židovskej obce v Jene vyvesili z diaľničného nadjazdu figurínu obesenca so žltou hviezdou, v hnedých košeliach pochodovali bývalým koncentračným táborom v Buchenwalde. Vyslovene provokovali štátnu moc a skúšali, kam až sa dá zájsť. Dokonca na Nový rok posielajú atrapy v balíku polícii a novinám spolu s prianím „Mit Bombenstimmung ins Neues Jahr!" (S bombovou náladou do Nového roku).

Medzitým po jednom z koncertov je Timo Brandt kontaktovaný BfV a stáva sa V-Mannom. Jeho okolie o tom vedelo a nebálo sa s ním spolupracovať. Jeho angažmán brali skôr ako svoju ochranu pred políciou, pretože BfV chráni svoje zdroje. A platí ich. Ako hovorí Brandt, politická práca stojí peniaze, jeho telefónne účty dosahovali výšku 1000 - 1500 DM, advokáti tiež neboli zadarmo a bez peňazí, ktoré dostával za svoju prácu ako V-Mann by financovanie „domobrany“ bolo takmer nemožné. BfV tiež varuje Brandta pred aktivitami KriPo (Kriminal Polizei) proti jeho skupine.

 

V roku 1997 sa znovu ukázalo ako vedia byť náckovia nebezpeční. Kay Diesner začne na jednom diaľničnom odpočívadle streľbu, jedného policajta zabije, druhého ťažko zraní. Vyhlási sa za vojaka „bieleho árijského povstania“ a pre neonazi scénu sa stáva idolom.

 

Medzitým  „durínska domobrana“ cvičí na opustených ruských základniach, dokonca sa vraj dostali až k streľbe z protitankových zbraní. V tej dobe je aj zadokumentovaný kontakt s nám už známym Hoffmanom. Keď sa KriPo pustí po tejto stope, jej krajinský riaditeľ jej to to zakáže s tým, že Hoffman je takpovediac v penzii, nevykonáva žiadnu politickú činnosť a jeho vyšetrovanie je nežiadúce.