Vitajte kolegovia,
po krátkej pauze sa dnes opäť budeme venovať moderným nemeckým dejinám... Minule sme sa venovali ľavicovému teroru zo strany RAF... nie Drzko, nie tejto, ale tejto...
A dnes sa budeme venovať naopak pravicovému teroru zo strany... Ogrgel, čo to zasa žujete??? Pošírovaný gekón, jemne zaúdený na slame, nazbieranou 15-ročnou pannou zo Smižian na svätého Jána... Čože to??? Nie ďakujem, už som zvracal Kde sme to boli... aháááá, takže dnes sa budeme venovať pravicovému teroru zo strany NSU. Sakra Drzko... nie, nebudem sa baviť o tomto, NSU bola aj skratka pre „National Sozialistischer Untergrund“, Národno-socialistické podzemie.
Začneme trochu zoširoka. Nemecko a pravicový extrémizmus... toto je pomerne citlivá téma. Ako sme sa bavili minule, po vojne prebehla pomerne široká a úspešná denacifikácia. No, úspešná... časť starých štruktúr sa zorientovala aj v novom systéme, spojenci napríklad potrebovali ľudí s podrobnými znalosťami Rusov a Ruska, ďalšia svetová vojna sa zdala byť neodvratná. Preto do nového systému prenikli aj ľudia s biľagom minulosti ako napr. Kurt Georg Kiesinger, spolkový kancelár, ktorého členstvo v NSDAP bolo tŕňom v oku nielen vznikajúcej RAF, alebo koniec koncov aj nešťastný Hans-Martin Schleyer. BND (Bundes Nachrichten Dienst – Spolková spravodajská služba) vznikla z „Organisation Gehlen“ pomenovaná podľa svojho zakladateľa generálmajora Wehrmachtu Reinharda Gehlena. V jej vedení bol napr. Klaus Barbie, šéf polície, neskôr zástupca šéfa gestapa Wilhelm Kirchbaum, vedúci „židovského referátu“ ministerstva zahraničia Franz Rademacher, alebo vynálezca pojazdnej plynovej komory Walther Rauff. Pekná zostava, však? A pri zakladaní iných, hlavne mocenských organizácií to nebolo lepšie, ale k tomu sa ešte dostaneme.
Každopádne, do Nemcov bola neustále vtĺkaná akási dedičná vina za zločiny otcov. Okolitý svet si rád do Nemcov kopol (veď si len spomeňte na Top Gear), aj keď to vôbec nebolo nutné. V DDR to bolo ešte trochu horšie, neexistovala sloboda slova. Režim sa veľmi, ale veľmi dištancoval od udalostí WWII a tváril sa, že stvoril akého si Nového Nemca... Internacionalistu, človeka vedomého si svojho dedičného hriechu a tvrdo pracujúceho na príchode vysnívaného socialistického raja. Realita bola trochu iná. Náckovia boli aj v DDR. Nebolo ich veľmi vidieť, nerobili žiadne veľké pochody, ale keď som chodil na univerzitu v Jene, vedeli sme, že sú časti mesta, no dobre, skôr to boli ulice, kde akosi po zotmení nie je pre cudzinca bezpečno. A boli aj dve alebo 3 krčmy, ktoré pre cudzinca boli jednoducho „no go“ Pokiaľ začali vyvreskovať moc nahlas, policajti ich usmernili, ale tak normálne... jedna dve po papuli, ale teda žiadne prehnané násilie. Ono ako vždy, medzi policajtami sa našlo dosť príslušníkov, čo tak trochu s takýmito názormi sympatizovali. Najlepšie to ilustruje jedna príhoda. Na univerzite bolo cca 250-300 cudzincov z toho určite minimálne 2/3 bolo... ako to politicky korektne... proste bolo vidieť na prvý pohľad, že nepochádzajú z našich luhov a hájov. A jeden z nich, Kubánec, akosi zablúdil kam nemal, resp. kultúrne obohacoval každú, ktorá sa dala (nie že by to bol býval problém) a asi niekomu vliezol do kapusty. Proste, podalo si ho zopár náckov, dolámali mu, prsty, nos, čeľusť a sny... (R. Müller promine) Zvyšní Kubánci si pobrali svoje športové náčinie (hrali baseball) vtrhli do jednej vyhlásenej náckovskej krčmy, trochu ju presvetlili, vyvetrali (otváraním okien sa nezdržovali) a zopár náckov, čo nestačilo zdrhnúť asi trpko oľutovali svoje rozhodnutie ísť na pivo práve dnes a práve do tejto krčmy... jeden to odniesol prasknutou lebkou a dolámanými nohami a rukami (nohy, ruky mu dali do Ordnungu a bol ako predtým). Policajti prišli pomerne včas, aby zabránili najhoršiemu a zobrali ich všetkých. Zaujímavé bolo, že náckov pustili takmer okamžite, Kubáncov držali dlhšie a až potom ako na políciu naklusala šéfka univerzitnej SED (miestnej komunistickej partaje), tak ich pustili. Dotyčného pálkára ale rýchlo radšej vyhostili, aby sa nerozdúchavali vášne. Každopádne toto dopadlo ešte dobre. V Berlíne uštvali nejakého chlapa, hodili ho do rieky a tak dlho mu nedovolili z nej sa vynoriť, kým sa neutopil.
Obidve strany rešpektovali jednu axiómu: Rusi sú nedotknuteľní! Nikdy, nikto sa neodvážil zaútočiť na Rusov. Po roku 1990, keď sa Rusi mali sťahovať to bolo vecou najvyššej politickej priority. Vášne teda vybublali inak. Začínajú sa organizovať pochody, či už pod hlavičkou ultrapravicovej NPD (založil ju bývalý zakladateľ RAF, právnik Horst Mahler) a množia sa útoky na cudzincov. Vrcholom bol doslova pogrom v auguste 1992 v Rostocku. Politici ostali stáť s otvorenými ústami, mnohí ich nezatvorili dodnes. Ako je možné, že poctiví Nemci, ktorí sami doteraz trpeli v totalitnom režime naraz vypaľujú paneláky, lebo tam žijú cudzinci? Čo sa to do pekla stalo?
