Mohol som mať asi 8-9, keď sa jeden z mojich rovesníkov utopil na Dunaji so svojim starším bratom, ktorý mohol mať v tej dobe asi 15 rokov a išli spoločne chytať ryby. V dobe pred vybudovaním vodného diela v Gabčíkove bolo u nás bežné chodiť na staré pramene. Rybárčilo množstvo ľudí a 15-roční chlapci sa už považovali za skúsených veteránov. O to divnejšie bolo, že sa utopili obaja naraz. Nikdy som sa nedozvedel skutočnú príčinu smrti, ale najčastejšou verziou bola, že mladší, s ktorým som u otca hrával spoločne futbal, vypadol z člna, zamotal sa do rybárskej siete s gombíkmi svojho kabáta a tomu staršiemu sa do čižiem naliala voda, keď skočil po brata a oboch ich stiahla voda navždy. Pamätám sa, že to bol pre mňa obrovský šok. Samotný fakt, že ho už nikdy viac neuvidím a pojem vzal si ich Dunaj, ktorý som si zapamätal naveky. Ich matka sa od zúfalstva pomiatla a otec, ktorého som náhodne stretával, zošedivel zo dňa na deň a ani po rokoch na tom nevyzeral o nič lepšie. Neviem, či sú dnes ešte nažive a či sa so svojimi potomkami po rokoch konečne nestretli.

Paradoxne som odvtedy utopenie svojho rovesníka zažil iba raz. Bolo to už po vybudovaní priehrady. Pred samotným Dunajom je kanál, ktorý pod cestami predeľujú malé stavidlá, ktoré prepúšťajú vodu. Ide o mechanizmus, v ktorom sa dva veľké panely od seba oddelia a vytvoria malý prietok, cez ktorý sa vpúšťa voda z jedného kanála do druhého. A presne do tohto mechanizmu hodili starší chalani jednému nie veľmi bystrému chlapcovi šiltovku Nike, ktorú miloval natoľko, že sa mu stala osudnou. Po tom ako po ňu skočil, ho mechanická brána na chvíľu privrela a pár minút zostal pod vodou. Smutné je, že sa vlastne neutopil. Ostatní po neho skočili do vody, keď sa brána opäť otvorila a vytiahli ho na breh. Žiaľ, nik z prítomných pridusenému mladíkovi nevedel poskytnúť prvú pomoc, a kým sa ostatní vrátili z dvoch kilometrov vzdialeného mesta so sanitkou, záchranári mu už pomôcť nevedeli. Mobily v tej dobe ešte neexistovali.  

O rakovine svojho spolužiaka som sa dozvedel až po jeho smrti. Viem, že ako sopliak som bol raz u nich doma po škole a daroval mi kus polkilovej priehľadnej zelenej umelej hmoty, ktorá vyzerala ako drahokam a hoci ma mama okamžite poslala ho vrátiť, nejakým spôsobom sa stal už navždy súčasťou mojej detskej vitríny spolu s ošúchanými angličákmi a inými drahocennými detskými relikviami. Nemal ani osemnásť, keď sa dozvedel svoju nezvratnú diagnózu a spolu so starším bratom našej spoločnej kamarátky, po ktorom išla na začiatku 90. rokov dunajskostredská mafia, obaja uzavreli veľké životné poistky a roztrieskali sa v aute v najvyššej rýchlosti o jeden zo stromov lemujúcich cestu z Kvetoslavova do Šamorína.   

Posunieme sa ďalej a pripomenieme si mladíka, ktorého si pamätám ako svoj veľký vzor ešte z čias puberty. Mal na tú dobu v našom meste vôbec ako prvý originálne poltopánky Dr. Marten’s a to direkt z Army Shopu na Favoritenstrasse ve Fídni, čo sme mu my, tínedžeri obutí v kanadách a rôznych iných trápnych napodobeninách tejto legendárnej obuvi, neskutočne závideli. Aj preto ho v našich kruhoch poznal takmer každý. Okrem toho išlo o celkom sympatického chlapíka s na tú dobu veľmi rozhľadenými názormi a hudobným vkusom, takže sa tešil celkom veľkej popularite. Ja osobne si ho ešte pamätám aj kvôli tomu, že si vzal mladšiu sestru môjho spolužiaka, ktorý mi pravidelne na VHS-ky nahrával Alternative Nation a Headbangers Ball z MTV, keďže o takej vymoženosti sa mi v tej dobe mohlo iba snívať. Nepamätám si už presne, ako som sa o jeho smrti dozvedel, viem len, že bol ako elektrikár privolaný v búrke k výpadku niektorej z tunajších trafostaníc a než vôbec stihol čokoľvek preveriť, spálilo ho to tam na uhol. Vtedy som sa dozvedel, že mal mať na takéto príležitosti obutú špeciálnu obuv, čo evidentne odignoroval. Ak sa nemýlim, ostala po ňom malá dcéra, ktorá je už dnes asi dospelého veku.

Aj so smrťou spojenou s elektrinou som sa od tej doby stretol už iba raz. To keď som sa dozvedel, že staršieho brata môjho rovesníka zruinovala rozvodom manželka a spáchal samovraždu tak, že si obe hánky obmotal mokrými utierkami a chytil sa živého vedenia lampy v obývačke. Vedel, čo robí, bol tiež elektrikár.    

Smrť obesením som prvýkrát zaregistroval ako dieťa od údržbárov na bytovom družstve, kde robila moja mama. Jeden z tých vtipnejších sa pýtal svojich kolegov, akým spôsobom je najlepšie sa obesiť. Starší majster mu poradil, že ak chce mať stopercentnú istotu, nech si spletie dokopy niekoľko oceľových laniek z výťahu, ktoré sa s ním zaručene nepretrhnú. V dennej miestnosti vybuchol hurónsky smiech. Boli to pomerne drsní chlapi, ktorí sa radi bavili kanadskými žartíkmi typu, že navŕtali pracovnú obuv svojho kolegu do parkiet, keďže vedeli, že sa každé ráno obúva tak, že si do nich iba vloží nohy a potom ich zašnuruje. Čo si budeme hovoriť, dotyčný chodil o barlách vyše polroka, to keď si po svojom rannom rituáli rozbil nielen hubu, ale dokonale zlomil aj oba členky. Jeho kolegom slúži ku cti, že ho vtedy všade tlačili na vozíku. A svojmu nebohému kolegovi rakvu až po hrob, keď ho našli doma visieť na oceľových lanách z výťahu.

Je to, ale o niečo lepšie, ako keď zo stromu musí odrezávať otec vlastného syna, ktorého našli obeseného v lesíku pri železničnej trati. K tomu mu pomohla nevesta, ktorá ho tiež zruinovala a hrozil mu kriminál. S jeho otcom si rád dám zopár pív, aj keď viem, že už po treťom bude opäť hovoriť o tom, aké ťažké je pozerať sa na nehybné telo niekoho, koho od malička s láskou vypiplával. Asi rovnako zlý pocit, ako počuť v krčme od matky, že nedokázala zabrániť tomu, aby sa jej syn obesil v pivnici po niekoľkých pokusoch o samovraždu, keď sa jej naposledy podarilo syna držať za nohy na balkóne, aby odtiaľ neskočil. Tá má aspoň fixnú ideu, že za to môže záhadný cudzinec odetý celý v čiernom, ktorý jej synovi priniesol v ten deň drogy a nevidela ho nikdy predtým ani potom.                 

Osobitnou kategóriou sú ľudia, ktorí si so sebou na druhý breh vzali celý svoj nešťastný životný príbeh. Takým bol aj známy, ktorý si na tomto svete prežil skutočné peklo. Najprv ako päťročný zažil traumu, keď mu otec pred vlastnými očami sekerou zabil v kuchyni matku. Ďalej sa to s ním viezlo klasicky, detský domov, diagnostičák, až sa nakoniec zo všetkých týchto sračiek úspešne vyhrabal, vyučil za murára, postavil na vlastné nohy a vlastnoručne prerobil rodičovský dom, aby mal kde bývať. Keď už ho mal komplet hotový a začalo sa mu dariť, keďže bol šikovný a o prácu v okolí nemal núdzu, jedného krásneho dňa mu pred barákom zastavilo policajné auto, z ktorého mu flojdi o bránu opreli starého, väzbou zničeného nesvojprávneho muža. Jeho biologického otca. Ďalej len stručne, otec strávil celé dni s pár pivami pred televízorom, nedokázal udržať moč ani stolicu, nebol schopný sa sám nakŕmiť, takže bolo nutné, sa o neho starať, až kým neskonal. Krátko po tom, čo sa po ňom konečne zľahla zem, si kamoš zaopatril psa, s ktorým raz v noci vyšiel von, aby ho vyvenčil a keď sa vrátil, mal mokré topánky, v ktorých sa šmykol v dome na schodoch, spadol, udrel si hlavu a bol na mieste mŕtvy. Ak mi ešte raz niekto bude čokoľvek hovoriť o tom, že Boh je láska a každý si je sám strojcom vlastného osudu, ubijem ho lopatou.

A to je na začiatok asi tak všetko. Ešte tam mám usmrtenie strelnou zbraňou, nádor mozgu, vypadnutie z 11. poschodia, smrť žien, zopár delirium tremens a podobné šmaky. O nich niekedy nabudúce.