AKAROA
Nasledujúce ráno som sa zobudila s pocitom, že sa so mnou všetko nejako zvláštne kolíše. V prvom momente som to chcela pripísať vínu, ktoré mi možno ešte kolovalo v krvnom obehu, ale po tom, ako som sa postavila, som svoju mienku musela poopraviť. Víno za to celkom určite nemohlo. Tak ožratá, aby sa tým vysvetlili moje pocity, som ešte nikdy nebola. Kolísala sa totiž celá loď. Pred odchodom na raňajky som riešila dilemu, či si rovno nešupnúť tabletku na morskú chorobu, ale vyhodnotila som to ako zbytočný krok, keďže v priebehu hodiny som mala byť na pevnej zemi. Pri popíjaní raňajšej kávy som sa zasnene dívala z okna na to, ako loď manévruje do prístavu, pričom som s pobavením sledovala, ako míňame našu sesterskú loď spoločnosti Princess Cruises, ktorá práve prístav opúšťala. A zrazu mi to došlo. Niečo fakt veľmi nie je v poriadku. Neexistuje nijaký rozumný dôvod na to, aby výletná loď opúšťala prístav ráno, s výnimkou neočakávaných prekážok typu horiace prístavné mólo alebo nemožnosť loď bezpečne zakotviť. Vzhľadom k tomu, že som svoje raňajky držala v žalúdku už len silou vôle a masívnym prísunom kofeínu, pochopila som, že z výletu na pevninu dnes nič nebude. To vzápätí potvrdil aj kapitán, ktorý podal hlásenie, že z dôvodu silného vetra nie je možné dostať loď do prístavu bez veľkého rizika katastrofálnych následkov. A keďže bezpečnosť pasažierov je prvoradá, loď v Akaroa nezakotví. A máme sa vraj pripraviť na to, že vietor bude počas dňa silnieť, takže kolísanie lode sa bude napriek naplno fungujúcim stabilizačným zariadeniam zhoršovať.
Pasažieri informáciu prijali rôzne. Niekoľko detí spustilo strašný rev – najväčším lapačom turistov v tomto prístave totiž je blízky vodný svet, ktorý okrem vraj naozaj skvelého predstavenia ponúka mimoriadne obľúbenú atrakciu - plávanie s delfínmi. Starší pasažieri mávli rukou a plynulo sa začali rozmiestňovať po baroch, aby proti potenciálnym následkom zvlneného oceánu bojovali stálym prísunom rôznych chutných nápojov na báze etanolu. No a ja som si takmer dolámala nohy, aby som čím skôr bola v kajute a tú tabletku proti nevoľnosti som si vzala. Zvyšok dňa som strávila motaním sa po lodi, posedávaním tu v kaviarni, tam v reštaurácii, zbehla som si do kina, do fitnesscentra, minula som kopu peňazí v obchodoch a tak celkovo som si to napriek silnému vetru a uhýbajúcej sa dlážke pod nohami vlastne aj užila.
PORT CHALMERS
Port Chalmers je rozkošný prístav, situovaný uprostred obrovského zálivu s úzkym hrdlom, ktoré zabezpečuje, že nech už sa na otvorenom mori deje čokoľvek, v zálive je vodná hladina pokojná. Po dni a noci strávených na rozkokošenom oceáne loď konečne prestala pripomínať húsenkovú dráhu. Niekde počas predchádzajúceho dňa, ktorý som celý strávila v interiéri, však niekto na Zélande objednal november. Naďalej fúkal veľmi silný vietor, do toho husto mrholilo a teplota klesla na príjemných šesť stupňov. Typické novozélandské skoré leto. Ako som spomínala v prvej časti tejto série, konečne mi začalo dávať zmysel to, že aj počas ročného obdobia zvaného „leto“ tu v obchodoch popri plavkách a slamených klobúkoch kúpite aj zimné vetrovky, šály a čiapky. No a keďže počasie bolo tak hnusné, ako len mohlo byť, bolo len samozrejmé, že mojím fakultatívnym výletom na tento deň bola scénická plavba na malej výletnej lodi pozdĺž pobrežia.
Navliekla som na seba všetko možné oblečenie vrátane zimnej vetrovky s kapucňou a goratexových topánok a užila som tabletku proti morskej chorobe. Na raňajky som si dala len suchý toast a plná očakávania som sa vybrala na výlet.
Záliv, v ktorom sme sa nachádzali, je pozostatkom sopky, ktorá sa po jednom mimoriadne silnom výbuchu ponorila do oceánu. Obkolesený je strmým pobrežím, pričom pôvodný stred sopky je zhruba v mieste, kde dnes leží Port Chalmers. Celý záliv je národným parkom a na jeho strmých brehoch hniezdia tisíce vzácnych vtákov, medzi iným aj najväčší lietajúci vták, albatros kráľovský. Okrem vtákov tam sídlia aj tulene, ktoré s vtákmi nažívajú v krásnej symbióze. Vstup na brehy zálivu je ľuďom prísne zakázaný a jediný spôsob, akým sa môžete pokochať miestnou faunou, sú práve scénické plavby pozdĺž pobrežia.
Keď som prvý raz uvidela loď, ktorou som sa mala v ten deň plaviť, nebolo mi všetko jedno. Bola to len taká malá hračkárska lodička, dlhá snáď pätnásť metrov. Po odrazení sa od móla nám posádka rozdala ďalekohľady a špeciálne nepremokavé termokabáty. Ten môj som si podložila pod zadok, v mojej zimnej bunde mi bolo celkom teplo. To ma však veľmi rýchlo prešlo. Neutíchajúci ľadový dážď a silný vietor ma zhruba po pol hodine na mori donútili obliecť si termokabát na moju zimnú vetrovku. Po ďalšej hodine som sa aj tak triasla od zimy a preklínala som svoj debilný nápad ísť na výlet po mori mrňavou loďou. Na svoju obhajobu dodávam len toľko, že novozélandské „leto“ pre mňa bolo najväčším prekvapením celej dovolenky a to, že sa nájdem v lodi len o kúsok väčšej od dreveného koryta kdesi na mori v šiestich stupňoch Celzia, zmrznutá ako drozd a zmoknutá ako myš, som v itinerári rozhodne zapísané nemala. Viditeľnosť bola kvôli hustej hmle dosť slabá, takže vo vnútri zálivu sme toho veľa nevideli. To zrejme inšpirovalo kapitána lode k niečomu, čo by mi nenapadlo ani vo sne – vybral sa s tou bárkou až na otvorený oceán, kam sme dorazili približne hodinu po vyplávaní z prístavu.
Ak som si vďaka mojím plavbám výletnými loďami myslela, že už som skúsený morský vlk, nadopovaný tabletami na morskú chorobu a pripravený na všetko, tak v tento deň som zistila, ako veľmi som vedľa. Na to, čo sa dialo nasledujúcu hodinu a pol, som pripravená nebola a zážitok to bol naozaj intenzívny. Loď poskakovala na miestami až dvojmetrových vlnách ako korkový štupeľ a my, pasažieri, sme mali čo robiť, aby sme sa udržali na lavičkách či nohách, pevne sa pridŕžajúc madiel a zábradlí a dúfajúc, že nás silný vietor nesfúkne z paluby do oceánu. Do toho sa celý čas z reproduktorov ozýval nevzrušený kapitánov hlas, ktorý sa snažil našu pozornosť upriamiť tu na hniezdiace čajky, tam na albatrosy či tulene. Čajky, albatrosy a tulene, ako aj počasie, však pre mňa v priebehu pár chvíľ na otvorenom oceáne prestali byť akýmkoľvek spôsobom dôležité. Zistila som totiž, že také tabletky na morskú chorobu, aby si poradili s niečím takýmto, jednoducho neexistujú.
Záchvat morskej choroby sa u mňa odštartoval neskutočnou ťažobou okolo môjho prázdneho žalúdka a silnými závraťami. Po chvíli sa mi pred očami začali mihať čierne kruhy a z nejakého dôvodu mi napriek mrazivému vetru dochádzal kyslík. Lapala som po dychu a dúfala som, že neodpadnem, keď sa k tomu celému pridružili mimoriadne silné kŕče v bruchu. Skučala som ako pes a bola som si istá, že zomriem. Ale len prvú pol hodinu. Potom som začala zvracať.
Dá sa zvracať z prázdneho žalúdka? Dá. A veľmi pekne. Popri čiernom závoji pred očami, kŕčoch, nedostatku kyslíka a celkovom pocite „na skapanie“ to bolo už len čerešničkou na torte. Na starosť si ma vzal jeden veľmi milý chalan z personálu, ktorý mi v pravidelných intervaloch s nezaujatým výrazom v tvári vymieňal použité papierové vrecká za nové a dával mi čuchať akúsi bylinnú zmes z malej fľašky, ktorú mi nakvapkal na vatový tampón. Dodnes netuším, čo to bolo, ale po prvom nádychu mi skoro vybuchla hlava. Efekt to malo ten, že čierna hmla pred očami sa rozplynula a zrazu som mohla ľahšie dýchať. Fajn. Aspoň som sa mohla lepšie sústrediť na zvracanie. Po pol hodine tohto som si už nebola istá, že umriem. To už som dúfala, že umriem, a že to bude už čoskoro. Po ďalšej pol hodine umierania bez toho, aby som konečne umrela, som bola rozhodnutá skočiť do oceánu a utopiť sa. A vtedy sme vplávali späť do zálivu.
Zvyšnú hodinu plavby som strávila zmrznutá, roztrasená, zbedačená a biela v tvári s niekoľkými hrnčekmi nesladeného čierneho čaju na lavičke na korme lode a rozmýšľala som, čo si z tohto výletu odnesiem na pamiatku. Albatrosy som nevidela. Videla som asi päť tuleňov. Čajky sú aj u nás, tie sa nerátajú. Nakoniec som vyhodnotila, že najlepšie bude rýchlo zabudnúť a dúfať, že to najhoršie, čo sa mi na tejto dovolenke mohlo stať, už je za mnou.
Ako veľmi často v mojom živote, ukázalo sa, že som sa opäť kardinálne zmýlila.
