TAURANGA
Prvou zastávkou našej výletnej lode bol prístav Tauranga. Keďže som ešte stále mala rozhodený biorytmus a nevedela som spať, mala som možnosť o piatej ráno po prvý raz na vlastné oči sledovať, ako sa tristometrová loď dokáže napasovať do prístavu. Asistovali jej dva vlečné člny. V relatívne malom priestore prístavu sa náš kolos musel najskôr otočiť, následne zacúvať do doku a popri tom nenabúrať do móla. Remorkéry boli v porovnaní s našou loďou len smiešne hračkárske lodičky, ale svoju robotu odviedli dokonale – loď krásne odtiahli tam, kde to bolo žiadúce a ja som zase bola o nový zážitok bohatšia.
V Taurange ma čakal celodenný výlet. Tento deň sa počasie rozhodlo spolupracovať, takže teplota sa vyšplhala na príjemných dvadsaťdva stupňov a svietilo slnko. Už na lodi sme boli hlásením aj letákmi v kajutách upozornení na jedno zo špecifík Nového Zélandu – veľmi tenkú ozónovú vrstvu, čiže mimoriadne intenzívne slnečné žiarenie. Silný opaľovací krém, slnečné okuliare a pokrývka hlavy sú tam nevyhnutnou výbavou každého človeka, ktorý nemá záujem na vlastnej koži otestovať melanóm.
Prvou destináciou, ktorú náš autobus navštívil, boli sopečné sírne pramene Hell’s Gate. Zážitok to bol intenzívny. Po vlastných sme si obišli asi jeden a pol hodinovú trasu so sprievodcom okolo sírnych jazierok rôzneho stupňa koncentrácie a rôznych teplôt. Jediné, čo mali všetky jazierka spoločné, bol smrad. Ale aký smrad... Ten puch by dokázal zraziť na zem letiaceho vtáka. Musieť to čuchať dlhšie ako dve hodiny, asi skočím hlavičku do niektorého vriaceho jazierka. Bolo nám vysvetlené, že trasa medzi jazierkami je volená nielen podľa teploty zemského povrchu, ale aj podľa intenzity výparov. Na niektorých miestach by neopatrný človek po pár minútach mohol upadnúť do bezvedomia a následne sa otráviť. Na iných miestach zase bola zem tak horúca, že by sa na nej dalo piecť mäso. Na pohľad ale vyzerala presne tak isto ako chodníky, po ktorých sme sa prechádzali. Upozornení sme boli aj na krištáľovo čisté potôčiky, tečúce cez areál. Piť túto iskrivú, sviežo vyzerajúcu vodu sa rozhodne neodporúča. Ak už silou mocou chcete v okolí niekoľkých kilometrov od Hell’s Gate piť vodu z potoka, nájdite si taký, v ktorom pláva niečo slizké a zelené. Inak sa napijete zriedenej kyseliny sírovej.
Sprievodkyňa nám okrem iného ukázala aj dvojmetrový gejzír horúcej kyseliny. Jeho zaujímavosťou (teda okrem toho, že je to gejzír horúcej kyseliny) je to, že po vlaňajšom decembrovom výbuchu sopky na Bielom ostrove zmenil svoje správanie. Dovtedy tryskal v pravidelných intervaloch do niekoľkometrovej výšky. Teraz je viditeľný stále, nie v intervaloch, ale tryská už len do dvojmetrovej výšky.
V minulosti používali pôvodní obyvatelia Zélandu Hell’s Gate ako pohrebisko pre pobitých nepriateľov. Títo ako podradné bytosti víťazom samozrejme nestáli za prácne zakopávanie do zeme. Namiesto toho ich nahádzali do jedného konkrétneho jazierka s kyslosťou na stupni 1 a teplotou 100 stupňov Celzia. Do troch dní po mŕtvolách nezostala ani stopa. Ak existuje niekde na zemi vstupná brána do pekla, toto bude to miesto.
Prechádzka okolo prameňov odbočovala aj do lesa, začínajúceho pár metrov za hranicou Hell’s Gate. Tam sme sa na vlastné oči aj nosy mohli presvedčiť, ako neuveriteľne zázračné entity sú obyčajné stromy. Doslova pár krokov pod korunami stromov - a smrad bol preč. Zostala len svieža vôňa lesa a spev vtákov. Prvé stromy niesli známky toho, akú ťažkú prácu vykonávajú. Ich kôra bola jemná a hladká ako hodváb a listy boli menšie a inej farby než u ich súkmeňovcov o pár radov ďalej. Ale fungovalo to fantasticky, všetok jed zo vzduchu dokázal les pohltiť na prvých pár metroch.
V súčasnosti je Hell’s Gate nielen turistickou atrakciou. Niektoré jazierka sú zdrojom sírneho bahna, ktoré sa spracúva na rôzne zábaly, krémy, mydlá a iné kozmetické prípravky. Tieto vraj vynikajúco zaberajú na rôzne typy kožných ochorení. Pre ozajstných fajnšmekrov sú v areáli k dispozícii sírne kúpele. Diskrétne umiestnené informácie ale prípadných záujemcov informujú, že dva dni po kúpeli sa neodporúča nosiť žiadne šperky a už vôbec nie bižutériu, pretože s výnimkou čistého zlata ich všetky budú môcť hodiť do koša. Rovnako ako oblečenie z niektorých typov materiálov. Po akom čase absolvent kúpeľov prestane smrdieť ako košík hnilých vajec som sa nikde nedočítala.
Druhou zastávkou na našom výlete bola Maorská dedina. Tam nám skupinka potetovaných Maorov predviedla pôvodné tance, piesne, spôsoby boja a zastrašovania nepriateľov, rovnako ako aj ručne vyrábané drevené člny, na ktorých sa starí Polynézania dokázali cez oceán preplaviť neuveriteľné vzdialenosti. Maorská dedina bola umiestnená pri rieke v pralese, na mieste tak očarujúcom, že mi to nijako nešlo dokopy s Hell’s Gate, od ktorých sme sa nachádzali len pár kilometrov. U Maorov sme sa aj najedli, obed pozostával z tradičných, na ohni pripravených maorských jedál. Priznám sa, že napriek tomu, že jedlo patrí medzi moje najväčšie životné neresti, tu som si nepochutnala. Mnohokrát som jedla na ohni pripravené, dymom voňajúce jedlo, ale toto bolo čosi iné. Všetko, vrátane zemiakov a zeleniny, chutilo ako vyúdené a malo divnú sladkastú pachuť, ktorú som neodstránila ani pridaním soli.
Našou poslednou zastávkou v Taurange bola záchranná stanica kiwiov. Tieto nelietajúce vtáky sú podobne ako tasmánski diabli o ostrov vedľa na pokraji vyhynutia. Tentokrát však za to môžu ľudia, čo ma ani veľmi neprekvapilo. Až do konca 18. storočia, kedy Nový Zéland začali postupne osídľovať Európania, na ostrove neexistovali žiadne cicavce – teda okrem Maorov, samozrejme. Kiwi tak nemal nijakých prirodzených nepriateľov, pretože Maori ho nejedia, a ak aj kedysi v ďalekej minulosti mal funkčné krídla, evolúcia ich dávno vyhodnotila ako zbytočné. Kiwi si svoju potravu dlhým zobákom vyhrabáva zo zeme, na ktorej si aj buduje hniezda a jeho jedinou úlohou ešte donedávna bolo uchrániť si vajcia pred chladom. A presne to sa mu stáva osudným. Za dramatickým poklesom ich počtu stoja privezené cicavce. Na jednej strane sú to lasičky a zdivočené prasatá, ktoré im decimujú vajcia. Na strane druhej už vyliahnutých kiwiov kynožia psy. Nie voľne žijúce psy, ale klasickí domáci miláčikovia, ktorých majitelia venčia vo voľnej prírode. Kiwi nelieta a nemá ani dosť rýchle nožičky na to, aby utiekol pred psom v záchvate loveckej vášne. Navyše je kiwi nočný vták, cez deň je ospalý a celkovo tak trochu mimo. Nejakých zhruba 100 rokov od masívneho osídlenia Zélandu cicavcami je na evolúciu príliš krátka doba. V súčasnosti je kiwi zaradený medzi kriticky ohrozené druhy a za jeho zabitie sú vysoké pokuty. Napriek tomu je pravdepodobnosť, že sa z v prírode zneseného vajca vyliahne kiwi a následne sa aj dožije dospelosti len šestnásť percent. Preto existujú záchranné stanice, kde kiwiov odchovávajú v zajatí. Ide o odchov v podmienkach pripomínajúcich ich prirodzené prostredie a po dosiahnutí dospelosti sú kiwiovia vypustení do voľnej prírody.
Mimochodom, ak ste si rovnako ako ja mysleli, že kiwi je symbolom Nového Zélandu, tak omyl. Ako nám bolo vysvetlené, zvoliť si za symbol krajiny nelietajúceho vtáka by bolo dosť divné rozhodnutie. Symbolom Nového Zélandu je „silver fern“, teda strieborná papraď, rastlina natoľko úžasná, že by si zaslúžila samostatný článok. Za zmienku ale stojí to, že strieborná papraď dokáže odrážať mesačné svetlo. Maori ju v minulosti používali na osvetľovanie nočného pralesa, ale aj ako maskovanie počas nočných bojových výprav. Bojovníci nastúpení v rade za sebou sa pri nočnom pochode pralesom maskovali vhodne natočenými listami strieborných papradí, takže si na jednej strane svietili pod nohy a na strane druhej, ak dokázali napredovať potichu, boli neviditeľní. Fascinujúca predstava. Ak si spomínate na film Predátor a to, ako sa mimozemšťan maskoval za prales, tak áno, tak nejako si to predstavujem.
Návštevou záchrannej stanice kiwiov sme svoj celodenný program v Taurange definitívne vyčerpali. Ostával už len nákup suvenírov (v záchranných staniciach vrelo odporúčaný), návrat na loď, klasická bezpečnostná prehliadka a zaslúžený odpočinok. Teda to som si myslela. Akurát pri mojom pozmenenom vnímaní času mi až po nalodení začalo byť niečo divné. Príliš veľa vysmiatych ľudí vo formálnom oblečení s párty čiapkami na hlavách. Áno, bol Silvester. Čo mi iné ostávalo, nahodila som večerné šaty, štekle a šla som sa lúčiť s odchádzajúcim rokom. Nemôžem povedať, že by mi za ním bolo zrovna ľúto, ale napriek tomu odišiel s veľkou pompou.
