Pozn. autora: planktón alebo aj vodný substrát (© SLSP) = pasažieri výletnej lode vyhrnuvší sa na pevninu
Medzi moje najväčšie cestovateľské sny vždy patrili Nový Zéland a Aljaška. Túto zimu som si splnila prvý z nich a šla som sa pozrieť k protinožcom. Po vlaňajších nie veľmi pozitívnych skúsenostiach s autobusovým poznávacím zájazdom okolo Kuby som sa rozhodla pre plavbu výletnou loďou. Do úvahy som vzala dva faktory, a to v prvom rade ten, že v mnou jedinom prípustnom termíne poznávací zájazd okolo Nového Zélandu ponúkala len tá istá cestovná kancelária, s ktorou som si obzerala Kubu. Ďakujem, ale jedna skúsenosť s nimi stačila. V druhom rade úlohu pri rozhodovaní sa zohral aj fakt, že model dovolenky „ráno sa zbalím – celý deň sa natriasam v buse s pár zastávkami na pokochanie sa – večer zaparkujem v hoteli a vybalím sa – takto dokola dva týždne“ ma až tak neoslovil. Hoci v budúcnosti nevylučujem ani ďalší poznávací zájazd autobusom, viac sa mi páči, keď hotel cestuje s mnou a ja tie transfery prespím vo vlastnej posteli, presedím v divadle, prekonverzujem v bare, čokoľvek. Áno, som rozmaznaná. Časy, keď som chodila s batohom cez hory, kúpala sa v potoku a spávala pod širákom sú už tiež definitívne za mnou. A áno, chápem, že z výletnej lode sa do vnútrozemia veľmi ďaleko nedostanem, takže z krajiny vidím v podstate len pobrežie. No a čo.
K plánovaniu dovolenky som pristúpila zodpovedne, nech tá cesta na druhú stranu sveta stojí za to. Vybrala som si dvojtýždňovú plavbu začínajúcu v Aucklande s následnou trasou pozdĺž východného pobrežia severného aj južného ostrova, dvojdňovou plavbou cez Tasmánske more na Tasmániu a ďalej do Austrálie. Konečná v Sydney. Ešte doma som strávila niekoľko hodín nad výberom a objednávaním fakultatívnych výletov v jednotlivých prístavoch. Zameriavala som sa predovšetkým na prírodné krásy, niekoľkohodinové prehliadky miest ma až tak nebavia a navyše, z mojich predchádzajúcich skúseností z výletných lodí som už vedela, že pri transporte autobusom z prístavu do finálnej výletnej destinácie sa autobus aj tak pomotá po k prístavu patriacom meste a prítomný sprievodca podá výklad týkajúci sa videného. Takže napriek tomu, že cieľom výletu je povedzme národný park, bonus v podobe vyhliadkovej jazdy mestom je zaručený. No a pretože trepať sa na druhú stranu sveta asi v dohľadnej dobe (ďalších 40 rokov) predbežne neplánujem, k plavbe som si ešte pridala dva dni v Aucklande pred začiatkom plavby a tri dni po vylodení sa v Sydney – nech týmito mestami len nepreletím pri transporte medzi letiskom a prístavom. Zakúpila som letenky a potom som sa už len nevedela dočkať Vianoc, kedy som vyrážala.
AUCKLAND
Cesta z domu do Aucklandu trvala zhruba tridsať hodín. Po prílete do Aucklandu ma nie veľmi príjemne prekvapilo šestnásť stupňov Celzia a mierny dážď. Dážď mi teda až tak neprekážal, ale leto som si predstavovala trochu inak. Teplejšie. Nevadí. Rozhodnutá užiť si dovolenku naplno som odložila veci v hoteli a vybrala som sa skúmať mesto.
Ešte počas transferu taxíkom z letiska do hotela ma zaskočilo množstvo bezdomovcov, ležiacich na uliciach centra, pričom prechádzka mestom po vlastných tento jav nijako nezlepšila. Predstavte si centrum moderného mesta (samé výškové budovy), kde sa prechádzate po najvychytenejšom bulvári s obchodmi ako Prada či Louis Vuitton a pred väčšinou takýchto luxusných obchodov priamo pri ich dverách je rozložený bezdomovecký brloh. Pár matracov, nejaké krabice, deky, vankúše, neodmysliteľná miska na drobné a niekoľko smradľavých, opitých a hlučných bezdomovcov. Neuveriteľný kontrast. Nedokázala som pochopiť, prečo im je niečo také umožnené (keď už nikým iným tak minimálne samotnými majiteľmi luxusných obchodov), ale predpokladám, že dôvodom tolerovania týchto ľudí je fakt, že za tie dva dni som nevidela, že by niekto z asociálov čo i len náznakom obťažoval „normálnych“ obyvateľov mesta či turistov. Hádky a bitky medzi jednotlivými tlupami bezdomovcov boli ale bežné.
Druhá vec, na ktorú som pred príchodom do Aucklandu nebola pripravená, bolo množstvo Číňanov všade naokolo. V obchodoch, reštauráciách, na uliciach, všade. Predavači, čašníci, upratovači, policajti, recepčné v hoteli, to všetko boli Číňania, rovnako ako biznismeni v oblekoch a s kufríkmi na uliciach. Mala som pocit, že som netrafila správnu krajinu. Očakávala som skôr biele etnikum a Maorov, ale to prvé boli väčšinou turisti a tých druhých som tam nevidela vôbec.
Keďže som v Aucklande mala k dispozícii celé dva dni, prešliapala som si značnú časť mesta po vlastných. Mesto je postavené veľkoryso, ulice v centre sú široké, dopravné zápchy žiadne, a do najbližšieho parku to odkiaľkoľvek máte na skok. Najväčšou turistickou atrakciou Aucklandu je Sky Tower, ktorá ponúka výhľad na mesto z takmer dvestometrovej výšky a reštauráciu na otočnej platforme, takže počas obeda máte možnosť od vlastného stola postupne vidieť celé mesto. To som si samozrejme nemohla nechať ujsť. Pohľad na mesto z vtáčej perspektívy vyráža dych. Našli sa aj dobrodruhovia, ktorí si zaplatili atrakcie ako bungee jumping či prechádzku na vyhliadkovom okruhu veže, ale keďže adrenalínovým športom nefandím, tieto možnosti som vynechala.
Počasie sa počas mojich dvoch dní v Aucklande akosi nechcelo umúdriť, teplomer sa vytrvalo odmietal zdvihnúť nad hranicu šestnástich stupňov, fúkal silný vietor a občas padal drobný dážď. Pri prvých návštevách obchodov v Aucklande ma prekvapilo, že na jednom mieste na stojanoch viseli plavky a šľapky a hneď na vedľajších stojanoch zimné bundy, šály a čiapky – veď bolo leto. Po pár dňoch mi to začalo dávať úplne jasný zmysel.
Auckland, rovnako ako iné prístavné mestá, ponúka promenádu pozdĺž pobrežia s množstvom reštaurácií, barov a krčiem každého druhu. Prechádzka po večernej vysvietenej promenáde ma nadchla. Sedenie na vonkajších terasách ale bolo len pre skutočných otužilcov. Večer totiž teplota klesla na desať stupňov a silný vietor vanúci od oceánu mi moje plány na príjemnú večeru s pohárom vínka na promenáde rýchlo vytĺkol z hlavy.
V Aucklande som si odskočila aj do tamojšej ZOO, kde sa mi podarilo prvý raz v živote na vlastné oči uvidieť tasmánskeho diabla. Na pohľad je to malé milé ňuňu. Hladkať sa ale neodporúča, aj chovatelia k nim do výbehu šli v gumených nohaviciach po stehná a vyzbrojení kovovou tyčou s vidlicou na konci, ktorou dokázali malú besnotu chytiť za krkom a udržať od seba v bezpečnej vzdialenosti. ZOO v Aucklande je rovnako, ako väčšina zoologických záhrad a záchranných staníc na Zélande aj v Austrálii (a už aj inde na svete) zapojená do záchranného programu týchto rozkošných cicavcov, ktorí majú tú smolu, že sa u nich niekedy na prelome milénia vyvinul vírusom spúšťaný druh rakoviny. Prenáša sa kontaktom a spôsobuje, že diablom na papuli rastú obrovské nádory, ktoré im v neskorších štádiách ochorenia úplne znemožňujú prijímať potravu. Tasmánski diabli postupne vymierajú (de facto od hladu), a to napriek tomu, že dramatický pokles ich počtu spôsobil populačnú explóziu všetkých druhov hlodavcov – žrať by teda mali čo, keby mali ako. Počet diablov na Tasmánii (ide o endemický druh) sa v posledných rokoch znížil tuším o 80 percent, čo vzhľadom k faktu, že ide o najväčšieho tasmánskeho mäsožravca, veští začínajúcu ekologickú katastrofu.
Dva dni v Aucklande ubehli rýchlo a nastal čas zbaliť si veci a nalodiť sa na výletnú loď. Napriek chaosu a niekoľkohodinovému zdržaniu v prístave, zapríčinenom lodnou spoločnosťou, som okolo štvrtej popoludní stála na vyhliadkovej palube lode a tešila sa na dva týždne dokonalých prázdnin. O pol šiestej večer sme zatrúbili Aucklandu na rozlúčku a vyrazili.
