Zaujímalo by ma, ako vnímajú inostranci slovenčinu. Ako im znie. Pretože, logicky, ak je nám nejaká reč smiešna, divná, alebo odporná, musí byť aj iným „nejaká“ tá naša reč.
Nemá to nič spoločné s xenofóbiou, ale ak by ma niekto zavrel na samotku a dva dni mi púšťal The Best Of maďarskej poézie, asi by som zo seba vyblil aj to, o čom som vo svojom vnútri netušil. Keby mi púšťali rozprávky v holandčine, scvoknem za jednu noc. A z desiatich rokov ruštiny som debilný doteraz.
Existuje však jedna reč, pri ktorej by som pookrial a z cely by som vystúpil vysmiaty od ucha k uchu. Ja totiž milujem infantilitu poľštiny. Neviem si pomôcť. Dúfam, že nie som jediný, ale mne tá reč znie doslova rozkošne. Hocijako vážna udalosť mi v tejto chutnučkej reči znie ako detská riekanka. A keď sa k tomu pridá ešte úprimné citové zainteresovanie komentátora.
Prošu paňstva to jest fataľny upadek! Bardzo katastrofične vygľonda to!
Alebo aj rozčuľovanie sa dvoch rally jazdcov pôsobí komicky:
Ten nádherný rozdiel vyplynie aj z nasledovnej juxtapozície (to slovíčko sa mi uložilo do pamäte kedysi strašne dávno a som šťastný prešťastný, že ho konečne môžem použiť):
A bonus:
*artykuł = článok
