Prežitie v prírode V.

Tak a na záver to najdôležitejšie a tým je morál. Lebo môžeme mať super výstroj a vedieť všetko o ohni, prístreškoch, jedle, vode alebo presune v teréne, keď nemáme morál, tak je nám to všetko na nič.

 

V prírode môže nastať pomerne veľa stresorov, ktoré bežne v civilizácii nezažívame, a ktoré znižujú morál. Ja ich rozdeľujem na tie, s ktorými viem fyzicky niečo urobiť a na tie, o ktorých môžem maximálne tak meditovať.

 

Tie prvé sú napr. hlad, smäd, únava, chlad, zranenie, tu riešim postupmi, ktoré som popisoval v minulých častiach. Čím viac potrénujem, tým je to ľahšie, ale aj keď som mrjác, tak improvizujem, a najmä riešim a neprestávam až kým sa ako tak nedostanem z tej nekomfortnej zóny. Napr. je mi zima, tak skúsim urobiť oheň, keď nejde, skúsim sa zabaliť do spacáka, keď je stále zima tak na seba navŕšim tri piče čačiny, a keď ani to nie, tak vstanem a celú noc chodím. Skrátka snažím sa predísť situácii, kedy sa dostávam do letargie, že mám všetko fpiči a vzdám to.

 

Tie druhé sa riešia horšie, lebo sú psychického charakteru - sú to veci ako strach, samota, neistota, frustrácia, že som kokot, keď som ten oheň nedokázal zapáliť mi niečo nejde, ale napr. aj absťáky (fajčiari a alkoholici). Súdruh major oberführer tvrdí, že keď ešte trénoval prežitie vojakov (mali pobyt v lese až sedem dní), tak si robil prieskum medzi absolventami, že čo považovali za najhoršie, a vyšlo mu, že samota (cigarety boli až tretie). Čo si myslím, že každý, kto skúsil vydržať pár dní úplne sám so sebou (a bez mobilu), asi potvrdí, že nie je úplné waikiki.

 

Tiež nie je úplne sranda, keď vám uprostred noci takáto sviňa zahúka 2 metre nad hlavou.

Alebo tie skurvené plchy, to vie vydať asi päť rôznych hlasných typov zvukov uprostred úplného nočného ticha. [Inak je to chránené zviera, ale u nás na lazoch by to najradšej každý vykántril tie kurvy. Akože vojdem do stodoly, zapálim svetlo a tá kurva tak meter odo mňa mi tam vyžiera orechy, čo tam mám odložené. Kukám naňho, že „asi pál do piče, nie? To je moja stodola.“ On kuká na mňa asi takto: „čo tu chceš ty kokot, to je moja stodola!“ A ani sa nehne. Sa musím po ňom zahnať, aby zmizol.] 

 

No nič, nedá sa to paušalizovať, lebo každý to rieši inak, ale teda na tieto stresory psychického charakteru u mňa funguje racionalizácia celej veci. Lebo to je tak, ja som tvor poloautistický racionálny, najlepšia východniarka je tvor iracionálny emocionálny. Takto sa mi dopĺňame. Ale na prežitie nechodí, bo mi tvrdí, že by tam niekoho (najskôr mňa) zabila od hladu. Čomu aj verím teda.

 

Racionalizáciou rozumiem, že sa snažím odhadnúť pravdepodobnosť nebezpečenstva a presvedčiť sám seba, že je zanedbateľná, čo by malo viesť k tomu, že sa prestanem báť. Poďme si teda zracionalizovať niektoré strachy.

 

No jo no, sú toho plné správy, jak sú premnožené a nebezpečné. Realita je skôr taká, že ľudia sú jebnutí, lebo nechávajú pri lese bordel. Medvede si na to zvyknú a strácajú plachosť. Alebo koše v Tatrách. Ono tie veľké kontajnery už aj majú za mrežami, ale problém sú tie malé, čo sú len tak na ulici na príležitostný odpad. Toť nedávno som bol v Smokovci a macko si tam každú noc prešiel celú ulicu a prehrabal všetky tieto smetiaky. Keď som sa na to pýtal miestnych, tak vraveli, že to len také malé medvieďa chodí, tak do 100 kilo, že netreba sa báť. No dikíčko.

Stále ale sa útok medveďa stane iba občas, niektoré roky vôbec, niektoré roky jeden-dva, pravdepodobnosť je šul-nul. Predstavte si tie státisíce ľudí, ktorí ročne sú aspoň raz v lese a nikdy žiadneho nevideli. Ja chodím do lesa často, a tiež som žiadneho ešte nevidel. Najbližšie som k tomu mal, keď ho videl jeden kurzant pri samostatnom presune v teréne. Ten spanikáril a začal vrieskať do vysielačky, čo počul aj všetok ostatný substrát^©, ktorý následne tiež kompletne spanikáril, takže nám následne polka z nich zakufrovala. Bežali sme tam, ale nič sme nevideli, ani stopy, chalan pravdepodobne videl iba diviaka, ale v tom strachu z toho bol medveď. Počas neskoršieho nočného presunu už videli medveďa všade, jedným som bol aj ja, čo som robil skrytú kontrolu, keď mi v odraze ich čeloviek svietili oči v tme. 

 

Chalani inštruktori prežitia niektorí trávia v lese viac ako 100 dní v roku, medveďa už videli, ale možno tak 2-3 za život. Keď si to zoberieme trochu matematicky, tak Slovensko má rozlohu 49000km2, máme cez 40% lesov a, nech nežerem, 1800 medveďov, čiže 49000*0.4/1800 je jeden medveď na cca 11km2, t.j. štvorec asi 3.3 x 3.3 km. To síce na jednej strane znamená, že v každom okamihu v lese je z veľkou pravdepodobnosťou nejaký macko od vás celkom blízko (toto keď hovorím, tak sa väčšina kurzantov necíti až tak príjemne), ale zase ten medveď vás vidí, cíti, počuje na kilometer, kým my ho nezbadáme, keď nechce, na 30 metrov. Takže ja by som to videl, že pohoda-džez.

 

Záverom: keď sa v lese správam normálne, dám o sebe vedieť, keď je zlé počasie, radšej zakempujem (v zlom počasí má aj on obmedzené zmysly, takže sa zvyšuje pravdepodobnosť, že vás nezaregistruje dostatočne skoro) a vyhnem sa Tatranským nočným uliciam a hustej kosodrevine v čase, keď dozrievajú čučoriedky, tak som v pohode.

 

Pleeeease... Plaché zvieratá, platí nesprávam sa ako kokot a nechajú ma na pokoji. I keď jedno ráno na lazoch (za oknom je poukladaná bučina, vyliezla na ňu, aby sa mohla pozrieť dnu) si takto líška dala rande s najlepšou východniarkou:

 

Nebojte sa, žiadna líška nie je besná, keďže sa u nás líšky už roky očkujú – skôr sa dnes líšky domestikujú, podobne ako pred tisícami rokov psi, bo pochopili, že pri ľuďoch najľahšie prežijú. 

 

Na tomto mieste by som chcel povedať všetkým kokotom, čo sú proti očkovaniu, že ešte pred 100-120 rokmi znamenalo pohryzenie od besnej líšky alebo psa istú smrť, a že sa to aj pravidelne stávalo. Dnes už besnotu ani nevnímame, hoci stále na ňu neexistuje liek a má 100% smrtnosť, a to preto, že najprv sa vymyslela vakcína pre človeka a neskôr pre zvieratá. Je to orálna vakcína – pelety sa sypú z lietadiel (химтрейлы, píčo), líšky ich zožerú, a keď ich to zožerie dostatočne veľa, tak vznikne kolektívna imunita a vírus sa tým pádom nemá kam šíriť (no shit). Incidencia u nás:

Seriózne očkovať sa začalo od roku 2000 (dvakrát ročne, stovky tisíc vakcín), skok dolu je tam vidno hneď ďalší rok. Od dosiahnutia kolektívnej imunity sme mali 7 prípadov v 2013 a 5 v 2015, čo boli ale všetko pravdepodobne importy z Poľska, pretože tam na vakcináciu asi jebú. Okrem toho nič. Takže milí antivaxeri, choďte všetci do piče, najlepšie do tej medvedej.

 

Skôr si treba dať pozor na voľne sa pohybujúce domáce zvieratá, napr. barany, capy alebo bujaky, ale aj tu platí, že keď ich nechám na pokoji, nechajú aj oni mňa.

 

Ale chodí tam, sviňa jedna, mi včely v noci obchendovať, hádam tam aspoň myši chytá:

 

Pleeeeeeeeeeease... Na Slovensku nič reálne jedovaté nežije. Zmija má toľko jedu, aby usmrtila možno myšku, ale rozhodne nie človeka, a to ani dieťa. Suseda na lazoch raz vretenica poštípala na prechádzke, on si to ani nevšimol, kým neprišiel na chatu. Cítil, že ho trochu noha pobolieva, tak pozrel a zbadal také tie typické stopy po dvoch zuboch. Išiel na pohotovosť, ale v našej miestne príslušnej nemocnici ani protijed nemali, taj mu pichli voľajakú kalciovku, nechali si ho tam dve hodiny na pozorovanie a poslali ho het.

 

Čo sa týka bodavých, najsilnejší jed má včela (nie sršeň, aj keď je väčší), ale trebalo by niekoľko sto bodnutí na vážnejšie ohrozenie. Zo dva roky dozadu rozjebal u nás na lazoch susedovi BaníkPýčo dva úle medveď. Išiel to okuknúť náš včelmajster Lojzko. Nedal si povedať, že nemá ani kus včelárskeho oblečka na sebe, nieto ešte masku. („Možu to jebat.“) Mal asi 82 vtedy. No čo vám poviem, včielky boli po mackovej návšteve trošičku málinko málinko nasrdené. Nikto presne nevie, koľko Lojzko fasol žihadiel, bo sme to pri 80 prestali počítať. Vzhľadom na vek sme ho radšej vzali do nemocnice, kde si ho nechali 3 dni na pozorovanie, ale nebolo mu nič moc.

 

Alergici to majú samozrejme nebezpečnejšie, ale tí by si mali so sebou nosiť ten antineviemčo proti reakcii. Vraj máme aj nejakých štipľavých pavúkov, ale nič nebezpečného, najmä takého pavúka pokiaľ nechytám do ruky, tak nemá absolútne žiadny dôvod, aby na mňa útočil.

 

Reálne naozaj nebezpečný je asi iba kliešť, ktorý prenáša boreliózu a encefalitídu, ale opäť trochu štatistík: na Slovensku je ročne menej ako 200 prípadov encefalitídy a to nie všetky sú z kliešťa, môžu byť aj z kozieho alebo ovčieho syra, pričom umiera len do 1% z nich. A dá sa očkovať, viď poznámku hore. Boreliózy je 500-800 prípadov ročne, čo je stále máličko, na druhej strane je výrazne menej nebezpečná, v podstate sa na ňu nezomiera, a drvivá väčšina ľudí sa bez problémov vylieči, pokiaľ sa začne liečiť včas. Tiež borelióza dosť dlho trvá kým sa prenesie z kliešťa na človeka, takže ak ho vytiahnem dosť skoro, tak výrazne znižujem šancu nakazenia sa.

 

Takže tak, zvierat sa nebojím. Meiner meinung nach, čoho sa treba báť, sú príslušníci rodu Homo a najmä jeho poddruhu Homo Kokotus. Lebo, ako sa vraví, čím viac ľudí stretávaš, tým väčšia šanca, že stretneš kokota a toto, bohužiaľ, platí aj v lese. Existuje tisíc spôsobov, ako môže ľuďom jebať a zakaždým, keď už si myslím, že som videl všetky, nájde sa tisíci prvý. Dve čeľade tohto poddruhu by som spomenul:

 

Voľne pobehujúce 50 kilové hovädo, ktoré vyzerá, že vás ide zožrať a majiteľ 50 metrov od neho hovoriac „nebojte sa, on vám nič nespraví“. Ľudze, šak ja mám rád psy, ale co ši še ochujel? Dnes, keď je väčšina majiteľov lenivá psa poriadne vycvičiť, t.j. tak, aby keď naňho zrúkne, tak prestane útočiť a príde k nohe. Pes sa v lese správa inak ako doma na gauči a v situácii, keď zbadá chlapa, čo práve tri dni strávil v lese, a podľa toho náležite vyzerá, a aj smrdí, tak je šanca, že ho vyhodnotí ako nepriateľa a zaútočí, významne nenulová. Už ma pes (našťastie iba malý) pohrýzol viackrát a s veľkými sme po sebe tiež už neraz vrčali. Najlepšiu východniarku už pohrýzol tiež a raz jej skončilo 50kg hovädo na pleciach s tým, že jej majiteľ s úsmevom vysvetľoval, že on sa iba hrá. No kokot, ďakujem pekne. Odvtedy moja drahá ženuška, keď zbadá približujúceho sa havinka, a môže to byť to najmilšie stvorenie na svete, berie do ruky kaser a kričí na majiteľa, nech si ho prace, bo inak skončí s paprikou v očiach.

 

Na Slovensku aj v najdivokejších našich lesoch nie sme nikdy ďaleko od civilizácie, takže sa nám chtiac nechtiac vždy stane, že sa dostaneme do rajónu nejakých miestnych. Väčšina sú normálni, tieto interakcie mám neskutočne rád, keď človek spoznáva často už zabudnutý spôsob žitia. Lenže, bohužiaľ, existuje aj prijebaná menšina. Najčastejšie to sú poľovníci, ktorí si z nejakého dôvodu myslia, že les patrí iba im. Napr. spíme na lúčke (zdôrazňujem, že spíme, t.j. žiadny ohník, hluk alebo niečo), zrazu prídu dvaja a začnú bliakať, že oni si tu platia revír a idú tu strieľať a nech ťaháme do piče. No s normálnym človekom by si sa dohodol, s kokotom (potenciálne najebaným), ktorý drží v ruke guľovnicu, to radšej ani neskúšaš a radšej odtiahneš.

 

S ostatných druhov sú to typicky nejakí miestni chlapci, ktorí si v piatok večer vyšli na opekačku a mysleli si, že tej tretej fľaške vodky dajú tiež na piču, len akosi nevydalo. Raz som prespal na brehu Oravskej priehrady. Asi okolo jednej, keď sa asi zavreli miestne knajpy, narušila moje erotické sny najebaná partička miestnych čhávov, založili si ohník a dochľastávali sa. No a asi 77-krát zaspievali tento verš: „jebááálíí do suchááá, zadrééélíí vaľcúúúchááá.“ Iba toto, päť slov. Sedemdesiatsedemkrát. Kurva. Na. Celú. Priehradu. Ako ja mám rád ľudovú umeleckú tvorbu, tiež pospievame kadečo, keď sa glgá (napr. „pojebali kone voz“ alebo „šedzeľa na sosne“), ale čťjb? Inak ale také slovo vaľcúch :) – som si aspoň obohatil slovník. Použitie vo vete rozvitej, vhodné pre danú situáciu: „nemusíš byť smutný z toho, že si prijebaný; keď sa budeš dostatočne snažiť, môžeš byť aj dobrý kokot vaľcúch.“

 

Ako som hovoril na začiatku, nechodím na prežitia, pretože by som si myslel, že svet sa rúti do apokalypsy, alebo že by som si potreboval niečo dokazovať. Chodím tam preto, že v prírode je fajn, a že tam človek stretne ľudí, ktorých by bežne nestretol.

 

Naša spoločnosť je na piču, ale keď človek chodí kade tade, tak sa nájdu aj svetlé čriepky. Napr. v Stakčíne stretneme ujka, ktorý nám donesie pivo, lebo sa mu zdá, že nemáme ani korunu. A ešte nám povie, že mu je ľúto, že každému len jedno, lebo že si nevzal viac peňazí, keby bol vedel, tak donesie viac. Dáme sa s ním do reči a nakoniec zistíme, že prekladá do rusínčiny českých klasických básnikov.

 

Alebo sa vynoríme v lese v Príkrej (najmenší valal na Slovensku, počet duší 7), kde majú taký krásny drevený kostolík, v ktorom práve pop slúži omšu pre tri babky - prišiel iba kvôli nim, lebo oni sa nemajú do cerkvy inak ako dostať, keďže tam ani len nechodí autobus. Ja teda náboženstvá moc nemusím, ale toto bolo že wow. Po skončení omše nám ešte poukazoval kostolík.

Mimochodom, do Príkrej nechodí ani len prijebané smetiarske auto.

 

Alebo prídeme na chatu Volovec, úplne premočení, bo celý deň chčije. A zistíme, že miestni chlapi ju prevádzkujú tak, že sa šiesti dobrovoľne striedajú, aby tam každý víkend niekto bol. Bo uživiť sa tým nedá, turistov málo, ale chcú, aby chata žila. Chatár má fičúrske bradisko, ktoré si vyčesáva diviačími štetinami, a k tomu má výborný fazuľový guľáš a hruškovicu, nakoniec ešte aj na gitare zahrám.

 

Mnohí títo ľudia nemajú bohvieaký život, keďže vo všeobecnosti je v týchto zabudnutých častiach Slovenska bieda, korupcia a bordel, no napriek tomu sa správajú milo, čestne a predovšetkým ľudsky. Klobúk dole pred nimi.