Istotne mnohí z vás vedia o relácii, ked taká obstarožná pani chodí po cudzích chalupách, varí tam všelijaké pochutiny a nakoniec vedie s domácimi magnátmi realitného charakteru inšpiratívne rozhovory. Kto by kedy len povedal, že sa raz do takej relácie nie že dostanem, ale budem kvalifikovaný na to, aby som sa tam raz mohol býval dostať. Ono, podľa môjho skromného názoru na kvalifikáciu úplne stačí, aby ste mali chalupu, veľa voľného času a aby následne pani M. (rozumej Manželka), poza váš chrbát vyplnila kdesi voľajaký formulár. 

Nik by kedysi dávno nevsadil ani deravú toaletnú misu na to, že Michal raz bude vlastniť voľnočasovú sekundárnu nehnuteľnosť. To už skôr Hornád zamrzne počas letných prázdnin. Tak, či onak, nachádzame sa tu dnes, lebo svet je plný prekvapení. A aj keď najväčšia z riek prechádzajúca Košicami ešte v lete zamrznúť nestihla, ja som už pekných pár rokov hrdý spoluvlastník polozrúcanej nehnuteľnosti. 

Prečo sa ale oplatí mať chalupu?

V dnešnej dobe sa rozličné negativizovanie nenosí, a preto poďme uchopiť problematiku za tie pozitívnejšie pačesy. Usaďte sa teda do stabilizovanej polohy, nalejte si nejaký ten chalupársky čaj s rumom, odrežte si kúsok chalupárskej slaniny na drievku z päťstoročnej borovice dlhosrstej a vyložte si členky na chalupársky diván. Pomaly nasledujte slová môjho spevavého hlasu, svojou farbou porovnateľného hádam len so šantením letmého vánku nad komínmi východoslovenských železiarní. 

Bude to poriadna jazda.

Konečne máme kam chodiť!

Už ani na prstoch viacerých rýb neviem spočítať, koľkokrát ma niekto niekam volal. Ako som ale postupne dozrieval v občana po štyridsiatke, tieto pozvania naberali stále viac charakteristiky pozvaní na chalupu a stále menej pozvaní na rande. Totiž očividne nikto z ľudí v mojom okolí nechce na vlastnej chalupe tráviť čas výhradne so svojou rodinou, pretože buď sa so svojím signifikantným druhom/družkou nevedia zniesť, alebo im prítomnosť pokrvných príbuzných (vrátane detí) len zbytočne zdvíha asi-stolický tlak. 

Mne sa samozrejme nikdy nikam socializovať ísť nechcelo, no pani M. veľmi nerada klame, a tak sme za posledné roky absolvovali takýchto chalupárskych návštev hneď niekoľko. 

Nechápte ma zle, tieto návštevy neboli úplne zbytočné. Len proste byť stále len ten návštevník a nikdy nie ten navštevovaný sa zunuje rýchlejšie ako keď si dáte gumičku zo zväzku jarnej cibuľky do čerstvo vyžehlenej brady. 

Ale nezúfajme. Po legálne-právnom nadobudutí chalupy máme na všetky tieto bohapusté pozvania jednoduché riešenie. 

Od tohto okamihu v prípade pozvania na niečiu chalupu postačí len spomenúť, že už aj my predsa máme chalupu a potrebujeme ju ísť navštíviť, čiže nemáme čas na chodenia po návštevách tretích strán. Samozrejme otázku o pozvaní na návštevu bezprostredne opätujeme druhej strane. Najlepšie je ju pozmeniť a podať ju štýlom: "Ale ak by ste vy mali cestu okolo nás, istotne sa zastavte."

Lenže to sa predsa nikdy nestane, nakoľko vlastníci sekundárnych nehnuteľností vo svojej podstate nechcú chodiť nikam mimo vymedzených hraníc svojej chalupy. Totiž doma je jedine dobre, tam to poznám, tam voda nechutí divne a tam ma záchod s prehľadom udrží. 

Čo sme teda múdro dokázali, je vyvolať patovú situáciu, kedy nikto nepríde ku nám, ba čo viac, ani my už nikdy-nikdy-nikdy v živote nemusíme ku nikomu zachádzať. Istotne toto neplatí len pre obyvateľov, už patriacich do klubu chalupárov, ale do istej miery sem patria aj vlastníci domov, lebo aj ten primárny dom je vlastne taká chalupa, čiže načo by kde - koho navštevovali.

Pri chalupových nevlastníkoch ale veľmi opatrne. Oni by totiž toto pozvanie mohli aj prijať, takže tých voláme len na vlastné riziko. Premýšľame dopredu a vyhneme sa takto vyhováraniu sa, že sme celá rodina stúpili na hrdzavý plech, či dostali črevno-chrípkový covid, a preto teraz neprijímave návštevy. 

Konečne máme viac životného priestoru!

Kto aspoň raz býval v byte vo veľko-mestskom ruchu, ten veľmi dobre vie, koľko taký byt v emocionálnom centre diania stojí. No a keď si človek berie hypotéku, tá rozloha mu nejako extrémne nevadí. No akonáhle si zadováži partnerku a pár detí, téma obmedzeného životného priestoru na seba nenechá dlho čakať. 

Totiž ženy fungujú vo svojej podstate ako také starostlivkyne, čo myslia na dobro celého sveta. Na to potrebujú široký arzenál pomôcok a to skrátka v trojizbovom byte s výmerou okolo 60 metrov štvorcových nemôže dostačovať. Ako prechádzajú roky, pomôcok pribúda, metrov však bohužiaľ nie a byt sa skrátka nafúknuť nedá. 

Až raz príde tá obávaná debata. 

V nej spadne tá strašidelná otázka: "Čo keby sme sa presťahovali do malého domčeka do Šemše, ktorý stojí len nejakých bežných šesť miliónov korún?" 

Ale nezúfajte, aj z tejto situácie existuje cesta von. Ňou musí jednoznačne byť zakúpenie si chalupovej nehnuteľnosti, pretože to výjde lacnejšie a to ešte musíme zobrať do úvahy druhý aspekt. 

Nikdy, opakujem nikdy, nesmieme kúpiť niečo, čo je zrekonštruované, hotové, alebo nebodaj dokonalé. Nikdy! Aj keď vám vaša pani M. bude nástojiť o kvalitách hotového, musíte ostať sústredení a vybrať to najhoršie, čo je v tom najpôvodnejšom stave, doplnené malou štipkou prísľubu. 

Prečo je to také dôležité, opýtal by sa smutný manžel, ktorý ma nepočúvol?

Pretože ženy milujú všetko opravovať, meniť a tak celkovo dávať do súladovej rovnováhy s ich pohľadom na svet. Kto by kúpil niečo dokonalé, ten by do pol roka mal na stole nejakú ďalšiu požiadavku na zmenu, či už vo forme auta, ďalšej nehnuteľnosti, či nebodaj samotného manžela. 

Ženu zabavíme na dlhé roky tým, keď jej dáme do ruky starovekú chalupu s perspektívou, kde dokáže realizovať svoje predstavy. Ale tá perspektíva tam naozaj musí byť. Áno, nebude to lacné, ale akú cenovku by ste capli na pol tony svätého pokoja?

Ako úplná čerešnička na torte bude naše, na prvý pohľad dokonale chápavé a ústretové rozhodnutie o tom, že sa do rekonštrukcie chalupy vôbec miešať nechceme, nakoľko: "Ty to zvládneš všetko lepšie a predsa verím v Tvoje schopnosti" - a maximálne tak spomenieme finančné mantinely. Predsalen nekradneme a peniaze nerastú už na stromoch, ako tomu bolo za komunistov. 

Ale odbehol som od témy. 

S chalupou prichádza N úplne nových a nezaprataných metrov štvorcových priestoru, ktorý je potrebné pedantne “využiť”. Preto hľadáme niečo s aspoň 100 štvorákmi obytnej plochy, predzáhradou, hlavnou záhradou a zazáhradou (najlepšie ešte aj s miestom na zasiatie zemiakov, cibule a maslových tekvíc)

Následne už nikdy nič nemusíme vyhodiť, pretože: "Veď ono sa to hodí na chalupu". Už žiadne otravné cesty do zberného dvora. Zo starých pneumatík urobíme kvetináče a hojdálky, z kartónov z alzy si urobíme formulu a staré taniere, či príbory, chytia okrem hrdze na chalupe aj druhý nádych na život.

Víťazstvo - víťazstvo. 

Konečne máme na čo míňať peniaze!

Nech hodí kameňom do budovy Daňového úradu ten, kto to ešte nezažil. Máme k dispozícii peniaze a celé dni ustarostene premýšľame, ako ich efektívne minúť. Niekto investuje do Lega, iný si kúpi nový zaokrúhlený monitor, či novú grafickú kartu končiacu na čísla 80, alebo 90. A ešte tu máme aj toho, ktorý túži po zakúpení nového modelu Volkswagenu Tiguaín. Možností máme toľko, až sa nám z toho naša vnútorná buzola zatočí. 

Ako sa ale rozhodnúť, kam vložiť svoje peniaze? 

Musí to predsa ísť aj jednoduchšie!

Zakúpte si chalupu a už nikdy nad týmto nemusíte premýšľať. Od toho momentu do ďalekej budúcnosti už vaše peniaze pôjdu len jedným, vopred jasne nadefinovaným smerom. 

Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, ako realisticky toto celé vyzerá. Najprv potrebujete peniaze na kúpu chalupy, potom na jej novú strechu, kúrenie, podlahy, omietky. No a keď to už ako tak vyzerá, potrebujete peniaze na okná, podlahy, nábytkové zariadenie a samozrejme aj na úpravu vonkajšieho prostredia.

Ak chcete, aby to tam od začiatku aspoň nejako vyzeralo a obávate sa závistlivých pohľadov dedinských susedov, musíte sa tam o všetko starať okamžite. U mňa osobne to bolo presne tak. 

Tráva rástla každým dňom a tak mi priatelia poradili, aby som si zakúpil kosačku s podjazdom. Pretože ak má človek pozemok skoro 3000 metrov štvorcových, tak to kosenie bude nejakú tú hodinku trvať a nikomu sa predsa nechce tlačiť ju vlastnými rukami. Bez debaty musela byť na benzín, pretože tá vôňa vždy bola môjmu srdcu blízka. No a keď ju naštartujete, jedna bázeň. 

Avšak ako som veľmi rýchlo zistil, nie všetko na chalupe býva rovné, preto nasledovalo zakúpenie takého toho krovinorezu, co sa točí a s kúskom plastového drôtu rozseká všetko rýchlejšie, ako hladná dcéra M. (rozumej Matilda) po slabom školskom obede. V blízkom okolí sme našli aj živé ploty a iné, masívnejšie kríky, preto nasledovalo kúpenie takého toho strihača na nemŕtve ploty. 

Pomaly to u nás začínalo vyzerať ako v showroome v predajni Stihl, lebo človek nikdy nie je taký bohatý, aby si mohol kupovať lacné deti. Ale nemôžem povedať ani krivé slovo, našiel som sa v tom. Ako hovorí staré príslovie, ak si to človek užíva, tak to predsa nemôže byť znásilnenie a toho sa držím aj ja. Ak už musím každý druhý víkend kosiť, tak som sa to naučil mať plnými dúškami rád, pretože tráva nepočká a rastie ako divá, bez ohľadu na naše pocity a svetový poriadok. 

Po tom, ako vlastníme chalupu viac ako štyri roky, mi už ani len nenapadne myšlienka, na minutie vyššej sumy peňazí na čosi inšie, ako práve na ňu. Úplne sa mi prestavil mozog a funguje už presne takto - pretože už sme sa na to dali a chceme to predsa dokončiť. Jedine vidina konca týchto galejí mňa osobne drží pri živote. Plus to, aké krásne to tam generácie po nás budú mať, lebo kým my toto dorobíme, tak sa ja isto už pominiem.

Konečne máme najlepší kreatívny nástroj - palety!

Ani si nepamätám, ako to vôbec začalo. Pani M. spomenula nutnosť zakúpenia paliet, pretože kdesi na modrom koníkovom pintereste na ňu vyskočila reklama - Z paliet si urobíte všetko, hoc aj tretie dieťa - a tak som nemohol uhnúť. Síce povedala, že chce tak tri - päť paliet, no ja už veľmi dobre viem, čo toto presne znamená. Tak som objednal pána, čo narval 70 paliet do dodávky a doniesol nám ich na chalupu. To ste mali vidieť tú radosť. Takú šťastnú som ju nevidel od čias, kedy vytlačila na svet dcéru M. (rozumej Matildu), lebo tá mala širokú hlavičku a takmer päť kilogramov. 

Samozrejme som si musel vypočuť: "Načo nám pre Boha bude sedemdesiat paliet?", ale ja som veľmi dobre vedel, čo robím. Odvtedy už postavila dve zásobiská na pokosenú trávu a bordel, tri vyvýšené záhony, dve sedačky a už pracuje na prvej paletovej posteli.

Presne ako bolo už kdesi napísané, palety fungujú ako dokonalé ženské afrodiziakum. Kam sa hrabú jahody, ústrice v horkej čokoláde, či originál krstného listu katolíckej viery?

No nikam, na palety nemajú.

Preto ak neviete, ako zapôsobiť na opačné pohlavie, skúste jednoznačne palety. A mnoho paliet.

Záver

Toľko na dnešnú tému. Očakávam búrlivé reakcie, no to sa pri mojich článkoch stalo tak trochu aj pravidlom. 

Osobne sa aj tak najviac teším na chvíle, keď to všetko bude obývateľné a keď konečne nájdeme niekoho v blízkom okolí čo by nám pravidelne mohol chodiť, za peniaze, vyťahovať žumpu. Od toho momentu bude moja ustarostená hlava na poriadku a konečne príde možnosť si od tohto nekonečného kolotoča aspoň na chvíľku vydýchnuť. 

Avšak ešte tam ani zďaleka nie sme, takže pokračujeme a ako rýchlik do Sobraniec, prirodzene nezastavujeme. Pani M. je šťastná, thecéry s ubúdajúcim počtom pavúkov a hmyzu začínajú byť šťastné tiež a to je predsa to, na čom v tejto pominuteľnej etape záleží. No a keď nám tam zavedú internety, to bude zlatý klin programu. 

Chalupám zdar!