“Násilie fascinuje, priťahuje nás, vyvoláva silné emócie. Či už je to strach, odpor, radosť, alebo nadšenie, vzrušenie je vždy silné. Ak sme svedkami násilia – na ulici alebo pri sledovaní hororov, detektívok, akčných filmov –, vždy to oslovuje aj našu vlastnú agresivitu. A sprevádza nás to celý život.”
Anton Heretik

Prof. PhDr. Anton Heretik, CSc. je slovenský psychológ, súdny znalec, ktorý sa zaoberá klinickou a forenznou psychológiou. Ako súdny znalec z odboru psychológia sa venuje najmä posudzovaniu páchateľov závažnej násilnej kriminality. Publikoval desiatky odborných štúdií, na konte má množstvo populárno-náučných kníh, spolupracoval na seriáli STV Najväčšie kriminálne prípady Slovenska.

Verejnosti je známy aj ako spoluautor otvoreného listu psychiatrov a psychológov docentovi doktorovi súdruhovi birmovanému komunistovi a proputinovskému nervnému agresívnemu zlému…, ehm,  premiérovi tejto krajinky. A práve reakcia tejto osoby na otvorený list odborníkov spôsobila, že som si konečne kúpila zopár kníh od profesora Heretika.

Prvou z kôpky je kniha Zlo, ktorá bola vydaná v už roku 2015. Autor v nej rozpráva o stretnutiach s páchateľmi najťažších zločinov, najmä vrážd, o ich životných osudoch aj osudoch ich obetí. Opiera sa o svoj bohatý archív znaleckých posudkov, ale vychádza aj zo spomienok a emócií, ktoré jeho stretnutia so zločincami sprevádzali. Zločinci, ktorí najviac utkveli v pamäti autora sú podrobnejšie analyzovaní v jednotlivých kapitolách, kde opisuje ich príbeh, anamnézu, psychologický profil, charakteristiku, motív zločinu a prognózu resocializácie.

Prvým páchateľom je sériový vrah Ondrej R., ktorý bol zatknutý a obvinený z deviatich vrážd a jedného pokusu o vraždu. Opisy jeho činov, ktorých sa dopustil v rokoch 1990 až 1992, sú celkom mrazivé. Pokiaľ ide o obete, nebol prieberčivý, sexuálne zneužil mŕtve ženy vo veku od 22 do 88 rokov. Bol odsúdený na doživotie. Našťastie, celý zvyšok života strávil vo väzení, kde zomrel (v roku 2022).

Prípad najznámejšieho bosa podsvetia Mikuláša Č. asi netreba veľmi predstavovať. Bol odsúdený na doživotie za sériu šiestich vrážd. Dôvodne bol podozrivý z 15 vrážd, ale pre “dôkaznú núdzu” neboli vznesené obvinenia. Autor ho spolu s ďalšími znalcami vyšetroval alebo sa pokúšal vyšetriť v rozpätí asi piatich rokov. Čo sa dozvedel o jeho živote opísal v knihe. Vyšetrovanie a súdny proces trvali približne 12 rokov a prípad mal obrovský ohlas v masmédiách. Okrem iného sa v tom čase diskutovalo aj o rozporoch v posudkoch na prognózu resocializácie. Celkom ma desí, že v súčasnosti sa má rozhodovať o jeho podmienečnom prepustení. 

V ďalších kapitolách opisuje autor posudky v prípadoch vrážd v rodine, neopätovanú lásku ako kriminogénny faktor, vrahov so schizofréniu alebo mladistvých delikventov. Tu ma zaujal opis asociálneho správania mladistvých v rovesníckych skupinách: “Aj v našich podmienkach sa však často okolo jedného agresívneho a antisociálne nastaveného jedinca začne zgrupovať skupina zmätených, zneistených mladých ľudí. U svojho vodcu nájdu odpovede na svoje pochybnosti a skupinová príslušnosť vyrieši problémy s individuálnou identitou.” (Ako môžeme sledovať v reálnom živote, niektorí tak robia aj v dospelom veku a sú z nich tragikomické postavičky motajúce sa okolo svojho šéfa.)

V knihe sa autor venuje aj obetiam, ktoré si svojim správaním “vytvárajú” svojich páchateľov. Môže byť obeť viac vinná ako páchateľ? Môže. Ďalej sú opísané prípady, kde páchateľmi boli sexuálni devianti, študent, ktorý zavraždil vlastnú učiteľku, hochštapleri či cudzinci z iných kultúr (zavraždenému treba dopichať oči, aby v nich neostal obraz vrahov), bezdomovci, závisláci (rôzneho druhu), objednávatelia vraždy, policajti aj Rómovia. V poslednej kapitole opisuje prípad kanibala Mateja Č. Na vypracovanie posudku boli prizvaní až po jeho smrti, keďže bol pri zatýkaní zasiahnutý niekoľkými strelami a následkom zranení podľahol.

V záverečnej časti knihy sa autor venuje agresivite všeobecne, jej teóriám a terminológii, z ktorej si dovoľujem voľne citovať: Podľa Ericha Fromma je agresivita benígna (biofilná, “dobrá”) a malígna (nekrofilná, “zlá”). Benígnu agresivitu máme spoločnú so zvieratami, umožňuje nám prežiť, ochrániť si teritórium, potomstvo, ale aj bojovať za hodnoty, ktoré pokladáme za bytostne dôležité, ako je sloboda a spravodlivosť. Malígna agresivita sa vyskytuje len u ľudí a primárne je poruchou charakteru. Na jej vzniku sa podieľajú negatívne zážitky ranného detstva v rodine. Rolu hrá aj priestor, ktorý dáva agresorom na získanie moci len spoločnosť.

Od vydania knihy ubehlo 10 rokov, no vôbec jej to neuberá na aktuálnosti. Napriek neľahkému obsahu a používaniu odbornej terminológie je kniha zaujímavá aj pre laikov a určite stojí za prečítanie.