To the memories of... four people, who looked at evil and said, „No.“
...Čtveřici lidí, kteří pohlédli do očí zlu a řekli: „Ne.“
Nedávno sa mi dostal do rúk český preklad knihy Jefferyho Deavera „Garden of Beasts“, „Zahrada bestií“. Ako prvé ma zaujalo venovanie tejto knihy, ktorého časť ste si prečítali na začiatku tohto článku, a to ako v origináli, tak aj v českom preklade (ktorý sa mi, mimochodom, páči, a preto som ho poslovenčený použila aj v nadpise).
Každý človek, ktorý vzdelaniu venoval aspoň minimálnu snahu, počul o Adolfovi Hitlerovi, Adolfovi Eichmannovi, Heinrichovi Himmlerovi, Josefovi Mengelem, Jozefovi Goebelsovi, Hermannovi Göringovi... a ďalších beštiách. Ale ruku na srdce, koľkých kladných hrdinov vtedajších dní dokážete len tak spamäti vymenovať? Nie Thibir, ty neodpovedaj, ty sa nepočítaš. Takže tento článok nebude recenziou knihy, ktorú som prečítala. Tento článok bude o štvorici ľudí, ktorí pozreli do očí zlu, ale ich mená vo všeobecnosti nie sú až tak známe. O troch z nich som pred tým, ako sa mi dostala do rúk Deaverova kniha, vôbec nepočula. Dovolím si predpokladať, že väčšina z vás na tom bude podobne. No a pretože som človek zvedavý a to venovanie ma ozaj zaujalo, niečo som si o týchto štyroch ľuďoch vyhľadala na internetoch a v skratke ich pripomeniem v tomto článku.
Wilhelm Krützfeld bol pruský policajný dôstojník, narodený v roku 1880. Nebol v zásade nijako výnimočný, nemal na hrudi žiadne ocenenia za hrdinské činy či záchranu životov. To, čím sa zapísal do histórie, bola jeho odvaha, ktorú preukázal počas noci z 9. na 10. novembra 1938. Tej noci, ktorá je známa pod názvom Krištáľová noc. Počas nej bolo oficiálne zavraždených 91 Židov (hoci odhady hovoria až o štyroch stovkách mŕtvych) a bezprostredne po nej bolo 30 000 Židov násilne umiestnených v koncentračných táboroch. V túto noc boli nemeckí občania svedkami vypaľovania a demolácie židovských domov, kultúrnych pamiatok, obchodov, nemocníc, škôl a synagóg – a nijako proti tomu nenamietali. Aspoň väčšina z nich. A práve tu vstupuje na scénu Wilhelm Krützfeld. Spolu s ďalšími policajtmi, ktorých mal na povel vo svojom okrsku, sa postavili na odpor jednotke SA, ktorej za pomoci zbraní a teplých slov zabránili v zdemolovaní synagógy. Následne, nedbajúc na to, že hasičské zbory už mali oficiálny príkaz nezasahovať pri hasení synagóg, zorganizoval skupinu, ktorá horiacu synagógu uhasila. Zdôvodnil to platným zákonom o ochrane historických pamiatok.
Záchrana synagógy nebola jediným Krützfeldovým záslužným činom. V nasledujúcich rokoch opakovane zachránil židovských spoluobčanov tým, že ich vopred upozornil na blížiace sa zatknutie a umožnil im tak pokúsiť sa utiecť a vyhnúť sa smrti v koncentračnom tábore. Nikdy za to nebol potrestaný, ale nadriadeným bol zjavne podozrivý, pretože ho v roku 1940 preložili z Berlína na miesto, kde už nemohol „škodiť“ . V roku 1943 „zo zdravotných dôvodov“ odišiel do dôchodku, z ktorého sa do aktívnej služby vrátil po skončení vojny. Zomrel v roku 1953. V roku 1993 po ňom pomenovali štátnu policajnú školu.
Carl von Ossietzky, narodený v roku 1889, bol napriek svojmu slabému zdraviu v roku 1916 povolaný do armády, kde si priamo z prvej ruky mohol vychutnať hrôzy prvej svetovej vojny. Hádala by som, že sa mu tieto zážitky veľmi nepáčili, pretože sa do Hamburgu vrátil ako presvedčený pacifista a stal sa prezidentom lokálnej odnože Deutsche Friedensgesellschaft. Svojimi prednáškami sa snažil vplývať na mentalitu ľudí a nasmerovať ju k mieru a pokoju. Na svoju prácu v Deutsche Friedensgesellschaft však čoskoro rezignoval a stal sa novinárom na plný úväzok. Vystriedal viacero novín, avšak nech robil pre kohokoľvek, jeho nosnými témami boli nestrannosť, demokracia a odpor voči vojne. Jeho popularita medzi silnejúcim nacistickým hnutím samozrejme koncom dvadsiatych rokov postupne klesla na bod mrazu, avšak jeho najväčším „prehreškom“ bola séria článkov, v ktorej detailne popisoval, ako Nemecko postupne porušuje jednotlivé články Versaillskej zmluvy nenápadným zbrojením, opätovným vybudovaním vzdušných síl a trénovaním pilotov v Sovietskom zväze. Bol za to obvinený z velezrady a špionáže a v roku 1931 bol odsúdený na osemnásť mesiacov väzenia. V roku 1932 dostal amnestiu, avšak toto vládne „Nonono!“ zjavne nestačilo na to, aby ukončil svoju „záškodnícku činnosť“. Kvôli pokračujúcemu hlasnému odporu voči rastúcej nacistickej strane a zbrojeniu bol v roku 1933 odprataný do koncentračného tábora Esterwegen. Začiatkom roka 1936 získal Nobelovu cenu za mier, ktorú si však pochopiteľne nikdy neprevzal, pretože mu to nacisti neumožnili. V nemeckej tlači bolo zakázané sa o tomto fakte čo i len zmieniť. A hoci bol Esterwegen v porovnaní s vyhladzovacími tábormi typu Osvienčim len takou „dovolenkovou“ destináciou, Ossietzky si tam k svojmu celkovo biednemu telesnému zdraviu nahonobil aj tuberkulózu, ktorej v máji 1936 podľahol. Po Ossietzkom je pomenovaná univerzita v Oldenburgu.
Hans a Sophie Schollovci boli súrodenci, ktorí boli členmi nenásilného hnutia odporu voči nacistickému režimu, známeho ako Biela ruža, ktoré svoje myšlienky šírilo predovšetkým cez distribúciu letákov. Hans Scholl, narodený v roku 1918, patril spolu s Alexandrom Schmorellom k zakladateľom tohto hnutia a počas leta roku 1942 do sveta vypustili prvé štyri letáky. Scholl nebol v „protištátnej“ činnosti nijakým nováčikom, už v rokoch 1937-38 bol zatknutý za členstvo v ilegálnom Deutsche Jugenschaft, ktoré bolo protipólom známeho Hitlerjugend. Mimochodom, Scholl bol krátko členom aj tohto hnutia, ale veľmi rýchlo z neho zutekal, keďže bol jeho celkovou ani nie veľmi skrývanou filozofiou dosť sklamaný. K obvineniu za členstvo v ilegálnom hnutí sa pridalo aj obvinenie z homosexuality, v nacistickom Nemecku ilegálnej, ktoré sa ukázalo ako opodstatnené, avšak Scholl mal šťastie na benevolentného sudcu, ktorý Hansovo členstvo v Hnutí mládeže odmával mladíckou nerozvážnosťou a zanovitou osobnosťou a jeho homosexualitu ako mladícke zlyhanie. Scholl zo súdu odišiel s čistým štítom.
Sophie Schollová, narodená v roku 1921, spočiatku netušila, že jej brat je spoluzakladateľom ilegálneho hnutia. O existencii Bielej ruže sa dozvedela v podstate náhodou, keď sa jej na univerzite dostal do rúk jeden z letákov. Čoskoro pochopila, čím sa vo voľnom čase zaoberá jej brat a k hnutiu sa obratom pridala. Sophie ostávala v častom písomnom styku so svojím partnerom Fritzom Hartnagelom, ktorý bol v roku 1942 povolaný na východný front. Z jeho listov sa dozvedela o vojnových zločinoch, ktoré páchala nemecká armáda, vrátane hromadných popráv nemeckých vojnových zajatcov a ich pochovávaní do masových hrobov a o vyhladzovaní Židov. Tieto informácie si nenechala pre seba a počas leta roku 1942 tiež kolovali medzi populáciou vo forme letákov.
Sophie a Hans Schollovci boli 18. februára 1943 zatknutí na Mníchovskej univerzite. Pri tom, ako sa snažili nenápadne na chodbe univerzity rozmiestniť letáky, ich uvidel údržbár, ktorý bol členom NSDAP. Ten obratom informoval Gestapo a už to išlo všetko z kopca. Gestapo si síce pôvodne myslelo, že Sophie je nevinná, pretože v čase zatknutia pri sebe nemala žiadne letáky, tá sa však k protištátnej činnosti priznala v snahe ochrániť zvyšných členov Bielej ruže. U Hansa sa našli priame usvedčujúce dôkazy, totiž koncepty predmetných letákov. Hans sa ich síce pokúsil roztrhať a zjesť, Gestapo mu však dokázalo zvyšky konceptov zabaviť a tie stačili na porovnanie so samotnými letákmi a usvedčenie Hansa. Dňa 22. februára 1943 boli Sophie a Hans Schollovci, spolu s ďalším členom Bielej ruže Christophom Probstom, ktorý bol autorom usvedčujúceho letáku, uznaní vinnými z velezrady a odsúdení na smrť. Ešte v ten deň boli popravení nacistami tak veľmi obľúbenou gilotínou.
Nakoniec, niekto s tým musel začať. Mnohí iní veria tomu, čo sme napísali a povedali. Oni len nemajú odvahu to povedať nahlas, tak, ako sme to povedali my.
Sophie Scholl, 22. februára 1943
