Rodézska občianska vojna (Rhodesian bush war) je jeden zo zabudnutých vojnových konfliktov dvadsiateho storočia, ale o to je zaujímavejšia. V dnešnom článku by som sa chcel venovať originálnym konceptom ochrany pred mínami, ktoré počas nej vznikli.
Najskôr krátky a nudný úvod do histórie a politiky, keďže samotná Rodézia nie je veľmi známa. Bežný človek sa s ňou mohol stretnúť v podstate iba pri dvoch príležitostiach – je domovinou plemena rodézsky ridgeback (ruku hore, kto si myslel, že má niečo s ostrovom Rodos) a tiež odtiaľ pochádza DiCapriova postava z filmu Krvavý diamant.
Rodézia bola britskou kolóniou od konca devätnásteho storočia. V roku 1965, keď sa Briti pomaly lúčili s titulom koloniálna veľmoc, sa aj potomkovia kolonistov, bieli Rodézania, rozhodli využiť situáciu a odrhnúť si kus nezávislosti. S tým bola kráľovná v zásade OK pod podmienkou, že v nezávislej Rodézii bude všeobecné volebné právo. Ako vidíme aj v našom parlamente, je volebné právo pre všetkých zlo, takže nádejná rodézska vláda samozrejme nesúhlasila. Vymysleli volebný systém, kde boli voliči a váha ich hlasov odstupňovaná podľa dosiahnutého vzdelania a veľkosti majetku (t. j. množstvo peňazí, ktorými cez dane dotyčný volič prispieva na chod štátu). Vzhľadom na koloniálne dedičstvo však takéto váženie hlasov znamenalo, že 90 % hlasov mali bieli kolonisti. To spôsobilo, že celý volebný systém bol považovaný za rasistický.
Vzniklo z toho diplomatické oné, ktoré sa vyriešilo tak, že Rodézia vyhlásila jednostranne nezávislosť. Ako štát ju oficiálne neuznal nikto, čo nebránilo OSN uvaliť na neexistujúci štát brutálne ekonomické sankcie. Juhoafrická republika a Portugalsko síce s Rodéziou obchodovali a mali diplomatické styky, ale všetko iba neoficiálne a v tajnosti. Ani v domácej politike to nebola idylka. Proti bielej vláde najostrejšie vystupovali dve frakcie domorodého obyvateľstva Zimbabwe African People's Union (ZAPU) podporovaná Sovietskym zväzom a Zimbabwe African National Union (ZANU) podporovaná Čínou. Vyústilo to do trojstrannej mely, kde sa každý mlátil s každým. Rodézka občianska vojna trvala 15 rokov a skončila sa de facto prehrou vládnych vojsk. V 1980 sa štát premenoval na Zimbabwe a ako to dopadlo, vie každý.
Samotná Rodézka občianska vojna je z politického hľadiska vnímaná buď ako národnooslobodzovací boj pôvodných obyvateľov proti rasistom z Európy, alebo naopak ako jedna zo zástupných vojen Studenej vojny, v ktorej sa západ vysral na statočných bojovníkov proti šíreniu komunizmu v Afrike. Z vojenského hľadiska sú na nej zaujímavé dve skutočnosti. Jednak ide o čistú esenciu asymetrickej vojny, kde sa vládne jednotky snažia udržať pod kontrolou rozľahlé riedko osídlené savany, neexistuje front a nepriatelia podnikajú partizánske útoky na náhodne vybrané mäkké ciele ako napríklad farmy. A zároveň vplyvom sankcií sú mnohokrát partizáni lepšie vyzbrojení ako armáda, čo viedlo k častým improvizáciám a out-of-the-box prístupom.
Tu sa konečne vrátim k mínam. Zahraniční poradcovia oboch partizánskych frakcií čoskoro prišli na to, že protitanková mína zakopaná na náhodnom mieste na ceste cez savanu je veľmi efektívna zbraň. Je lacnejšia ako delostrelecký granát, na jej použitie nie je potrebné delo ani vycvičená posádka a dokonca nie je potrebné ani mieriť a trafiť cieľ. Mína si chilluje pod zemou a skôr či neskôr po nej nejaké vozidlo (napriek názvu to nemusí byť tank, stačí osobné auto) prejde. Míny sa tu nepoužívali v konvenčnom zmysle a netvorili sa mínové polia, ktoré mali zabrániť nepriateľovi v prístupe na určité územie. Zakopávali sa roztrúsene na mnohých kilometroch ciest. Slúžili ako psychologická zbraň na obťažovanie armády aj civilného obyvateľstva, keďže každá jazda bušom so sebou prinášala nezanedbateľné riziko výbuchu. Treba mať na pamäti, že sa nebavíme o cestách v európskom ponímaní. Väčšina ciest v Rodézii nebola spevnená, predstavíme si vyjazdený prašný pás krížom cez savanu, na ktorom je o niečo menej sloních lajen ako inde.
Problém s mínami sa z dlhodobého hľadiska riešil asfaltovaním ciest a ochranou hraníc pred ich pašovaním. Ale výbušnú situáciu bolo treba riešiť aj okamžite. Ako prvé sa začali upravovať existujúce vozidlá tak, aby posádka dostala čo najväčšiu šancu na prežitie. Väčšina vylepšení bola jednoduchá a napriek tomu veľmi účinná. V záujme ochrany citlivých partií sedeli pasažieri na vreciach s pieskom, niekedy boli nahradené oceľovou doskou privarenou zo spodku vozidla. Samozrejmosťou boli 4-bodové bezpečnostné pásy. Okrem toho sa na vozidlá montoval rúrkový rám, ktorý mal ochrániť pasažierov v prípade prevrátenia vozidla. Ďalším opatrením bolo odstránenie dverí, prípadne vyrobenie dier do strechy. Neviem úplne presne, aká fyzika je za tým, ale má to niečo so šírením tlakovej vlny. Keď príde odspodu a nemá kam uniknúť, tak sa v kabíne zvýši tlak o takej miery, že si urobí nové východy a popritom vezme so sebou aj mozog posádky. Naproti tomu, ak auto nemá strechu alebo dvere, tak tlaková vlna iba neškodne preletí kabínou. Posledným z najbežnejších opatrení bolo plnenie pneumatík vodou. Jednak to znižovalo ťažisko vozidla, čím znižovalo pravdepodobnosť prevrátenia sa a zároveň voda v pneumatikách chránila disky, takže často výbuch (asi nie pod tým kolesom, ktoré prešlo po míne) poškodil iba pneumatiku.
Problém s takýmito úpravami vozidiel bol hlavne v tom, že síce ochránili posádku, ale vozidlo bolo pomerne často na odpis. Čo je v štáte, do ktorého takmer nemáte možnosť niečo doviezť, dosť problém.
Konštruktéri začali rýchly vývoj mínam vzdorného vozidla od nuly. No, nuly. Za základ si zobrali Volkswagen Combi 2, hippie van, z ktorého ponechali iba nápravy, motor a prevodovku. A nacpali na to všetky horespomenuté opatrenia proti mínam a pridali niečo navyše. Celé vozidlo má prierez v tvare písmena V. To znamená, že v prípade, že pod ním vybuchne mína, horúce plyny a tlaková vlna vozidlo neškodne obtečie. Kapota je pancierovaná, aby zniesla streľbu z ručných zbraní a črepiny z mín. Kolesá sú zámerne vystrčené čo najďalej od kabíny, aby epicentrum prípadného výbuchu bolo od nej čo najďalej, rovnako aj palivová nádrž a motor, ktoré boli posunuté dozadu. Kabína je zdvihnutá asi 60 cm nad vozovku, čím sa podstatne znižuje účinok mín. Vozidielko, ktoré vyzerá ako kríženec sci-fi z tridsiatych rokov a hmyzu dostalo honosné meno Leopard.
V prípade, že Leopard nabehol na mínu, výbuch väčšinou odtrhol nápravu a po jej výmene bol schopný znova fungovať. Od 1974 sa vyrobilo 800 Leopardov, z ktorých 67 skutočne nabehlo na mínu. Výbuchy mín v Leopardoch zranili 42 ľudí (väčšinou kvôli rozopnutým bezpečnostným pásom) a jeden zomrel. Ďalších 5 ľudí bolo zabitých v Leopardoch strelnými zbraňami a RPG-čkami počas prepadov.
Leopard bolo prvé vozidlo konštuované s odolnosťou proti mínam ako prioritou. Rodézania na tomto koncepte založili viacero podobných vozidiel, napríklad Leopardov mladší brat Cougar.
Životaschopnosť tohto konceptu podčiarkuje aj fakt, že podobnou cestou sa dali aj v Juhoafrickej republike s ich slávnymi vozidlami Buffel a Casspir, ktoré zase o pár desaťročí neskôr inšpirovali Američanov s ich MRAP (Mine-Resistant Ambush Protected) programom.
Rodézka ekonomika však nedokázala dodávať tieto vozidlá v dostatočných množstvách a nebolo možné nahradiť všetky civilné vozidlá ich odolnými variantmi. Ďalším riešením problému s mínami bolo zlepšiť ich detekciu. V tom čase sa míny dali detekovať buď ručnými detektormi kovov, alebo psami vycvičenými na hľadanie výbušnín. Oba spôsoby boli pomalé a kým sa podarilo skontrolovať 20 km úsek cesty, tak na začiatku už bola zakopaná nová mína. Ďalší spôsob detekcie vymysleli Portugalci v susednom Mozambiku. Pred každým konvojom išlo kúsok vpredu vozidlo naložené vrecami s pieskom, na ktorých sedel šofér a modlil sa, aby mal šťastný deň. Vzhľadom na to, že každá nájdená mína sa rovnalo stratené vozidlo, sa tento spôsob v Rodézii veľmi neuchytil. Experimentovali preto s mínovými hliadkami. To bol človek sediaci na prednom nárazníku vozidla, ktorý sa snažil v 80 km rýchlosti nenechať zo seba vytriasť dušu a zároveň zbadať všetky neobvyklé stopy na ceste, ktoré by mohli naznačovať zakopanú mínu. Ani tento spôsob neslávil veľký úspech.
Vtedy prišli na pomoc Juhoafričania. Zázrak sa volal Miltonov detektor kovov. Boli to dve metrové kovové rúry, resp. kvádre, ktoré sa dali namontovať pred vozidlo a dokázali za jazdy, áno uhádli ste, detekovať kovy na ceste. Citlivosť bola dostatočná na to, aby zachytili aj vrchnáčik od piva, operátor však dokázal podľa tónu určiť o aký veľký kovový predmet ide. Detektory namontovali na Leopard a čoskoro sa ukázal jeden menší zádrhel. Ak auto váži dve tony, ide rýchlosťou 80 km za hodinu a detektor kovov je 60 cm pred prednou nápravou, koľko času má vodič na zastavenie, keď detektor zaznamená mínu? Áno, v podstate to bola len sofistikovanejšia verzia portugalskej metódy. Možnosťou bolo samozrejme zníženie rýchlosti na rýchlosť slimáka v ruji, ale to sa efektivitou blížilo k psom a ručným detektorom.
Predstavujem si, že sa jeden večer konštruktér Leoparda strašne opil a povedal si: „Bloody hell, prečo nevyrobíme auto, ktoré môže jazdiť po mínach?“ A tak vznikla Pookie. Základ a koncept bol podobný ako pri Leopardovi, len to bolo všetko osekané len pre jedného človeka. Použitie náprav z transportera sa ukázalo ako skvelý krok, pretože ide o nápravy s vlečnými ramenami (len machrujem, vôbec netuším, čo to je, ale vďaka tomu ide vozidielko jemnejšie a je menšia pravdepodobnosť, že odpáli mínu, po ktorej prejde). Vrcholný kúsok dizajnu boli pneumatiky z vozov F1, ktoré nakúpili po Veľkej cene Juhoafrickej republiky. Úplne pred sebou vidím správcu okruhu, ktorému tam po pretekoch smrdí kopa použitých gúm a zrazu prídu dvaja nenápadní páni z rodézskej armády a dvakrát naňho veľavravne žmurknú, obálka zmení majiteľa a niekto tie pneumatiky zrazu v noci ukradne.
Pookie sa ukázala ako obrovský úspech. Finálna verzia pôsobila na podložku nakoniec tlakom nižším ako noha dospelého človeka, takže bola schopná jazdiť nielen po protitankových mínach, ale aj po protipechotných. Pookie jazdievala 100 metrov pred čelom konvoja, kľudne aj spomínanou osemdesiatkou. V prípade, že detektory zaznamenali mínu, vodič počul v slúchadlách signál, zapol mínovky (odvodené zo smerovky), zastavil a s ním aj celý konvoj. Potom nacúval nad mínu, aby ju presne lokalizoval, označil a hotovo. Pookín bolo vyrobených 68. Ani jedna z nich nespustila žiadnu mínu. Napriek tomu ich bolo 12 poškodených diaľkovo odpálenými mínami a jeden vodič zahynul, keď mu počas prepadu poslali raketu z RPG-čka priamo cez čelné síce-pancierové-ale-stále-iba-sklo.
Vzhľadom na ich efektivitu neboli veľmi obľúbené medzi partizánmi. Preto sa veľmi často stávali terčom prepadov. Scenár bol vždy podobný, Pookie vošla do neprehľadného miesta, partizáni na ňu vystrelili zo všetkého, čo mali poruke a zdekovali sa, kým prišiel zvyšok konvoja. Streľba z kalašnikovov jej až tak nevadila, ale RPG-čka boli dosť problém. Preto dostali Pookie výzbroj. Môžete ju vidieť aj na fotke hore, to čierne čudo pred kabínou.
Je to 24-hlavňová brokovnica Spider. Pokrýva strelecký uhol 270 stupňov. Každá hlaveň sa nabila jedným nábojom pred akciou a v prípade prepadu vodič pomocou sofistikovaného spúšťového mechanizmu (potiahnutím za povrázok alebo retiazku vedúcu od zbrane do kabíny) spustil postupnú streľbu všetkých hlavní. Efektivitu bojového využitia tejto zbrane je otázna, ale na odradenie partizánov to stačilo. Dokonca mala až taký psychologický účinok, že často nechali Pookie prejsť a zaútočili až na samotný ozbrojený konvoj.
Po skončení vojny a vzniku Zimbabwe už neboli Pookie až tak potrebné. Neviem, či boli zošrotované alebo predané do zahraničia, každopádne v roku 1999 anglická firma Minetech tento koncept oživila. Vonkajší výzor zostal rovnaký, zmenil sa iba motor, hydraulika a detektor kovov od nemeckej firmy Tricon. V takejto podobe slúžila napríklad v Afganistane a Somálsku.
V prípade, že ste sa dočítali až sem a náhodou by ste chceli počuť nejaké ďalšie zaujímavosti o Rodézskej bush war, tak napíšte do komentov, mám nápad ešte na minimálne dva články
