Vždy som si potrpel na dopravnú etiketu. Slušnosť na cestách, to nie je len prázdny pojem ako „slušný človek“, ktorým sa oháňa hociktorý kretén, ale konkrétny spôsob, ako sa dostať z bodu A do bodu B rýchlejšie a pritom sa nezabiť, alebo si aspoň neposrať náladu rannou cestou do práce. Slušnosť nielen v aute, ale aj na bicykli. Zo všetkého najviac napríklad neznášam, ak niekto v tme jazdí neosvetlený. Pre týchto retardov by niektorá z neužitočných neziskoviek mohla zaviesť Malú Darwinovu cenu.
Občas som však tým retardom aj ja. V priemere asi tak raz za rok. Proste si doma zložím svetlá na bicykel, aby mi nezavadzali, a keďže pracujem v miestnosti bez okien, občas zabúdam, že vonku býva už tma. Hrdý na seba nie som, ale zas ani tak poctivý, aby som si celú cestu odkráčal po chodníku a tlačil bicykel vedľa seba.
Na trest nebolo treba dlho čakať, prišiel a bol výnimočne spravodlivý. Zastavil ma policajt. Niekoľko ich hliadkovalo v úzkej frekventovanej uličke, ktorou pravidelne prechádzam a jeden sa mi postavil rovno do cesty. Neviem, kde nabral odvahu, v tejto krajine sú ľudia občas divná mentalita. Na Slovensku by s týmto prístupom asi dlho nevydržal. V každom prípade, riskol a vyšlo mu to – nezrazil som ho, dokonca som sa o to ani nepokúsil.
Vyzeral ako požiarnik Sam, prisámbohu. Rovnaká tvár, detské modré očká, na hlave helma, soft-spoken prejav. Čumel som chvíľu na neho ako puk, to snáď nie je možné, že ma tu pokutuje môj obľúbený rozprávkový hrdina.
„Normálne za jazdu bez svetiel dávame pokutu 50 eur, ale v rámci prevencie dostanete od nás šancu napraviť sa. Ak si do týždňa kúpite svetlá a prinesiete na policajnú stanicu bloček, pokuta vám bude odpustená.“
Začal mi nečitateľným písmom vypisovať akýsi papier. Išlo mu to dosť pomaly. Rozmýšľal som, že mu nadiktujem nejaké náhodné meno, ale nikdy som sa na túto situáciu nepripravoval. Kurvadrát, že práve túto zručnosť mi nikdy nenapadlo trénovať. Tento scenár teda nevyjde. Poslušne som mu podal prvý preukaz, ktorý som vylovil z peňaženky.
„Nebude stačiť, ak vám prinesiem ukázať svetlá, ktoré som si len zabudol?“
„Nie!“
Kurva, 10 eur sa mi vyparuje z vrecka. Na kieho frasa sú mi ďalšie svetlá?
Zatiaľčo chlapík vypisuje papiere, začínam si ho pozorne obzerať. Na nohách ťažké čierne topánky, neviem si predstaviť, ako by za mnou bežal, keby som nebol zastavil.
Vrátil mi preukaz a pokračoval v písaní. V hlave sa mi začína rodiť scenár. Chlapík o pol hlavy nižší, to je v bitke obrovská výhoda. Poobzeral som sa navôkol, jeho kolegovia boli otočení chrbtom a v dostatočnej vzdialenosti. On sám bol maximálne zaujatý svojím lajstrom. Všetko, čo bude treba, je jeden prudký a presný pohyb kolenom na solár s tým, že ho pritom podržím za temeno. Možno ešte jeden navyše. Potom sadnem na bicykel a zdrhám. Nebude to po prvýkrát, raz som už mal možnosť zatrénovať si s revízormi v našom hlavnom meste. Akurát tí si to reálne zaslúžili, na rozdiel od nevinného požiarnika Sama. Vtedy mi to nevyšlo, traja trénovaní sráči proti jednému sú veľkou prevahou pre každého, kto nie je Bruce Lee. Vytiahli zo mňa o sto eur naviac, ak som nechcel, aby sa o mojom chabom pokuse dozvedela polícia. Neboli celkom blbí. Vďačne som zaplatil, ešte som im aj potriasol rukou za dobrý biznis.
Obzrel som sa ešte raz na jednu aj druhú stranu ulice, panoval relatívny pokoj. Raz, dva, tri – púšťam z bicykel z rúk, tie sa presúvajú na jeho temeno, pravé koleno zamierim tesne nad brucho. Kop trochu pribrzdili jeho lakte, ale efekt bol dostatočný. A ešte raz, tentokrát lepšie mierená rana. Bicykel ani nestihol dopadnúť na zem, rachot nastal, až keď som dostúpil pravou nohou. Zdvihol som ho a upaľoval preč. Jeden náhodný okoloidúci neveriacky zíral, ale požiarnik Sam sa prekvapivo nezmohol ani na slovo. Až o krátku chvíľu som začul v diaľke jeho hlas. Trvalo pár sekúnd, kým si ostatní policajti všimli, že niečo nie je v poriadku a pribehli Samovi na pomoc. Až potom sa vrieskajúc rozbehli za mnou. Ja som bol už ale za zákrutou, predo mnou rovná cesta. Scenár vyšiel presne podľa môjho plánu.
Teda presnejšie, scenár by možno bol vyšiel podľa plánu, keby som ho zrealizoval. Mohol som ale ublížiť požiarnikovi Samovi? To je ako keby som si z hlavy vymazal kúsok detstva, dokonca jeden z tých pozitívnych. Počkal som, kým dopíše a podá mi ten lístok, poďakoval som mu za to, že chytá kreténov, ktorí ma vlastne rovnako serú, a pokračoval som vo svojej ceste.
Nové svetlá som si ale kúpiť neplánoval. Napísal som kamarátom, či nemajú blok produktu z Amazonu, ktorého názov by teoreticky mohol znieť ako značka svetiel. Jeden sa ozval, ale blok bol dva roky starý. Nevadí. Začiernil som email, to je predsa môj email, súkromná informácia. Začiernil som aj dátum nákupu, to bude moje číslo účtu. Premietal som si rôzne scenáre, ktoré by mohli nastať u nedôverčivého úradníčka na policajnej stanici, kde som ten blok musel do týždňa doniesť. Pýtate sa, kde je dátum nákupu? Mrzí ma, ale ten na tomto bločku nebol, prečo vám na tom záleží? A kde som tie svetlá kupoval? Na Amazone. Chcete ich vidieť? Mám ich tu v taške. Ako to, že mi dorazili tak skoro, keď ma pokutovali len minulý štvrtok, a dnes je pondelok? Objednal som si ich v utorok. Alebo: Objednal som si ich vo štvrtok, a dorazili nečakane rýchlo. Na čo som ešte zabudol? Na sebavedomie. Nesmie pocítiť, že ho formálne ojebávam. Ja sa pre zmenu musím celý čas cítiť ako ten, kto má pravdu, aj keby nemal. Pán policajt, nerozumiem, načo všetky tieto otázky. Mám svetlá, tak čo? Mám ku nim bloček, takýto mi dali, ja naozaj nemôžem za to, aké bločky sa v dnešnej dobe vydávajú. Som poctivý cyklista a veľmi mi záleží na bezpečnosti premávky. Dokonca ste ma prinútili kúpiť si nové svetlá, aj keď som už jedny mal!
Na stanici mi vcelku pekná blondínka asi po dvoch sekundách štúdia toho zdrapu papiera dala razítko a neunúvala sa na nič pýtať. Svet je kurva jednoduchý.
