Neexistuje žiadna Horná Nitra. Len Nitra je Nitra. Peter M., Nitrančan

Navždy sa zachová, v pamäti Handlová. Nápis na hrobe neznámeho baníka

Nikdy som nebol v Handlovej a nikdy som nebol ani v Nitre. No, teda, bol som v Dražovciach, ale keďže mám pocit, že Nitrančania sa k tejto časti veľmi nehlásia, tak zostávam pri tom, že som ešte nebol v Nitre. To sa mi zdalo ako priveľa bielych miest na mojej mape Slovenska a aj to zohralo svoju úlohu pri výbere tohtoročnej stovky. Nakoniec zostala jediná, hoci som pôvodne rozmýšľal nad dvomi. Profil vyzerá príjemne, slabých 4000 metrov prevýšenia na 105 kilometroch, v pohoriach, o ktorých som nevedel ani ako sa píšu. Termín je v polovici septembra, čo mi dáva aspoň slabú nádej, že mi nezovrie voda v chladiči.

Aj toto je Handlová

Handlovú ráno halí milosrdná hmla. Keďže sme včera prišli potme, z mestečka neuvidím nič okrem rozostreného obrysu kostola. Asi nevadí. Na trasu vypochodujem s neuveriteľne ľahkou hlavou a ešte ľahšími nohami. Dole na námestí bolo teplo, ale ako stúpame, hmla je čoraz hustejšia a ochladzuje sa. Jemný aerosól sa zráža na oblečení, na vlasoch a telesnom ochlpení. A hlavne na lístí stromov, takže keď zafúka vietor, tak sa zdá, že prší. Ideme krásnym bukovým lesom. V tejto časti Slovenska som to akosi nečakal, ale je to naozaj nádhera. Na zemi už leží vrstva červeného bukového lístia, hoci väčšina je ešte na stromoch v zelenom stave. Vidím len pár krokov do budúcnosti, ďalej chodník mizne v hmle, ktorá je raz biela, inokedy úplne sivá. V sivej hmle je takmer tma. Idem sám, ale v hmle kúsok predo mnou určite niekto je a keby som si potreboval zaviazať šnúrky, niekto ma dobehne zozadu. Užívam si to a vnímam les všetkými zmyslami. Všade smrdia jelene, v noci to tu musia byť úplné orgie. Už sa teším na tmu, lebo jelenia ruja je to najkrajšie, čo sa dá v lese počuť. Zo stromov padajú do lístia bukvice a chvíľu mi trvá, kým si zvyknem, že to šuchotanie nie sú kroky. Les medzi Jarabou skalou a Vtáčnikom je iný. Niečo sa mi na ňom nezdá, a až po chvíli si uvedomím, že tu vo veľkom rastú jarabiny. Jarabinový les. Ale aký! Krásne štíhle rovné jarabiny, vysoké ako buky, pomedzi ktoré rastú. Nikdy som nič podobné nevidel. Driapem kilometre s úsmevom na tvári, všetko je ako má byť, len nech mi to vydrží. Vyliezam na Vtáčnik. Priznám sa, že som vôbec netušil, že sa môže blízko Partizánskeho nachádzať taký vysoký kopec s porastom čučoriedok a brusníc. Výhľady si neužijem, hmla nekončí, hmla trvá. Ale páči sa mi tu. V týchto sopečných pohoriach je všetko akési iné. Alebo som zvyknutý len na vápenec a žulu, neviem.

Klesáme do Veľkého Poľa a vraciame sa do civilizácie. Stále sa kochám, ukazujú sa ovocné sady a jesenné podhorské lúky, hmla zmizla niekedy pred obedom. Kým sa naplno prejaví moja štandardná kríza štyridsiateho kilometra, prichádza občerstvovačka a parádna slepačia polievka. Rýchlo sa dám dokopy a padám preč. Ak všetko pôjde ako má, tak najbližšia kríza by mala prísť až o tridsať kilákov. Mám plán, že si do tmy budem držať priemernú rýchlosť aspoň 6 km/h, zatiaľ to v pohode vychádza. V Jedľových Kostoľanoch sa natlačím cestovinami. Po 53 km sa mi veľmi jesť nechce, ale rozum diktuje napchať to do seba aj nasilu. Ako opúšťam dedinu, počujem za sebou detským hlasom „Dobrý deň!“ Obzriem sa a vidím na bicykli malého chlapca, v ruke drží hašlerky a snaží sa udržať rovnováhu. „Ujo, tuto kúsok ďalej je občerstvenie, aj cukríky máme a ešte nesiem ďalšie.“ Usmejem sa, chcem povedať, že viem, veď akurát idem z občerstvovačky, keď vtom pred sebou zbadám tri 6-7-ročné decká, ako majú pred domom rozložený stolík, na ňom poháre s vodou, nakrájané jablká, v miske cukríky a už ma núkajú. Ponúknem sa jablkami, poďakujem za vodu, aj za tú, ktorú mi núkajú, že si ju môžem vyliať na hlavu pre osvieženie. Toto bol jednoznačne najväčší zážitok z celej trasy a doteraz nemôžem pochopiť ľudí predo mnou, ktorí si nič nezobrali a jednoducho išli ďalej. Neskôr mi brat rozprával, ako v Kostoľanoch vošiel do krčmy, objednal si kávu a položil na pult jednoeurovku s otázkou: „Bude to stačiť?“

„Bude.“

Dostal kávu a pýta sa: „Tak koľko to teda stojí?“

„45 centov.“

Brat vyprskol kávu, začal sa smiať a hovorí: „Ani mi nevydávajte, zvyšok máte za zážitok.“

„Aha, vy asi budete z Bratislavy, keď si platíte za zážitky. Ale toto sú Kostolany.“

Takže to boli Kostoľany.

Partizánska obes Skýcov je akýmsi predelom medzi peknou trasou a čistou jebárňou. A zároveň už človek začína uvažovať, koľko toho ešte stihne za svetla. Ja dúfam, že takých 10-12 km by som ešte mohol trhnúť, sila je zatiaľ so mnou. Odtiaľto sú to už len rúbaniská. Kúsok pekného starého lesa je skôr náhoda než pravidlo, takže namiesto lesom sa predieram porastami smlzu, alebo čo je to za trávu a uvažujem, ako rýchlo sa dá dať dole les, ktorý rástol stovky rokov.

Niekde za 75. kilometrom zapínam čelovku a obliekam si tričko s dlhým rukávom. Plán udržať si 6 km/h zatiaľ vychádza bez väčších problémov. Vzápätí prichádza kríza. Konečne, trochu meškala. Za pochodu do seba hodím tyčinku a horčík. Chvíľu bojujem s pokušením dať si ešte jednu, ale nebudem riskovať ťažobu na žalúdku. Ak bude treba, dám si ju o polhodinku. Na lesných cestách je pomaly po členky prachu a keď niekoho dobieham, tak ho takmer ani nevidím, ako sa za ním práši. Prach sa tlačí do očí a medzi zuby, fuj, kurva, hnusné je to.

Na 90. kilometri som stále plný síl. Ako hovorieva brácho, tých 15 kilákov už musím aj na cicine doskákať. Z mapy si pamätám, že predo mnou je drsné stúpanie na Žibricu, potom už len Zobor a hotovo. Pod Žibricu to ešte stále driapem vo veľkom tempe. Až pri výstupe na ňu si uvedomím, že toto je úplná zlomyseľnosť prírody aj organizátorov, dať takmer na stý kilometer kopec, na ktorý sa v prachu ide po štyroch a z neho po štrku takmer po riti. Idem s jedným chalanom, kúsok od nás hu-huuu-húkajú sovy, v diaľke ručia jelene a my pičujeme, ak nám to pľúca práve umožňujú. Nevychádza to, hlava mi to neberie. Veď ten posratý Zobor musí byť tuto blízko, a furt nič. Hore, dole, hore, zas trochu dole, dlho doprava, ale veď Zobor má byť vľavo, takto určite vyjdeme niekde v Topoľčanoch, potom zrazu doľava, nahor, už to tu musí byť, potom dole a zas hore.

Neverím vlastným očiam, vidím svetielka. Zobor. Vysielač. Nitra. Zima. Pravý jesenný chlad, nemá zmysel posedávať. Nasleduje šialený zostup v prachu, po štrku, po vymytej lesnej ceste. Vraj za chvíľu budeme na asfaltke. Rozmýšľame, či nitrianska miera „za chvíľu“ patrí do sústavy SI a ako vyzerá jej prevod na iné jednotky. A potom už len kúsok mestom. Ani neviem prečo, pospevujem si „Keď som išiel cez Chrenovú“, hoci toto sídlisko obchádzame v úctivej vzdialenosti. V cieli spokojnosť s časom, čosi vyše 19 hodín dokonale naplnilo moje odhodlanie dať to pod 20. Už len sprcha v studenej vode s čarokrásnym pičovaním vedľa sa sprchujúceho Poliaka, samozrejme v ľubozvučnom jazyku severných Slovanov, kurrrwa pierdole, a nakoniec obdivovanie ježka žerúceho holuba cestou k autu. Brácho to dal jak pán. Sľúbil som mu, že mu naložím celú hodinu a ako som sa neskôr dozvedel, dvadsať kilákov od cieľa to ešte bola pravda. Akurát že on svoje tempo vydržal až do konca a nakoniec prišiel polhoďku po mne. Pre mňa to bolo parádne ukončenie sezóny a teraz mi ostáva už len porozmýšľať, na ktoré dve-tri budúcoročné akcie sa chcem prihlásiť.