Ako som spomínal v minulom článku, stretol som sa aj s dobrými policajtmi, ktorým nezáležalo na výške pokuty a ktorí sa držali tej prvej časti hesla Pomáhať a chrániť.
Hneď na úvod by som chcel objasniť jednu vec. Pod pojem „pomáhať“ nezahŕňam zhovievavosť policajtov, alebo ich schopnosť privrieť jedno, dve, poprípade všetky štyri oči, keď vystúpia z auta obaja. Považujem to za dobrý skutok, to áno, ale nie je to pomoc v tom skutočnom, aktívnom slova zmysle. Chápeme sa? Jednoducho, keď vám nedajú pokutu za 59 km/h v dedine, tak je to zhovievavosť. Ale keď vám pomôžu odniesť svokru v koberci z ôsmeho poschodia, tak je to pomoc. Ha – ha.
Teraz, keď sme si to všetko vysvetlili, rád by som poopravil moje tvrdenie z minula. V skutočnosti mi naozaj policajti raz pomohli. A tiež boli raz zhovievaví.
Tí zhovievaví
Ráno sa budím do práce a ako obvykle sa spolieham na auto, keďže už nemám bicykel (see what I did there?). A keď hovorím spolieham, znamená to, že namiesto pol siedmej, vyrážam z bytu o desať sedem a je jasné, že bez auta to nestihnem. Všetko prebieha hladko až do momentu, kým nezoberiem do ruky doklady, ktoré fakt nezoberiem do ruky, pretože sú zabudnuté v práci. „Je to v klídku,“ vravím si, no sám tomu neverím. Ja som presne jeden z tých typov, čo keď raz urobia niečo protizákonné, alebo len na hrane zákona, hneď im na to prídu. Viď prípad s jednosmerkou v nočnej Bratislave. Nezostáva mi tak nič iné, iba byť neskoro v práci a dúfať, že si to nikto nevšimne, alebo ísť autom bez papierov a dúfať, že si to nikto nevšimne. Ja si vyberám možnosť číslo dva, pretože 10 minút stresu v aute je menej ako pol hodina rezkého peškovania.
Áno, ani sa nesnažím zakryť pointu.
Za 10 rokov práce na tom istom mieste som videl policajtov pred bránami len raz. Aj to niekedy popoludní. Ibaže práve v deň, keď sa rozhodnem prelomiť karmickú smolu, tam stoja a usmievajú sa akoby práve na mňa. Ešte urobím zúfalý pokus a nalepím sa na auto tesne predo mnou, aby.. aby... čo ja viem. Bol to zúfalý pokus, veď píšem.
Takže obligátne: „Dobrý deň, pán vodič, kontrola dokladov.“
Prisahám, že som bol 100 m od kancelárie, keď ma zastavili.
„Toto nemôže byť náhoda,“ šomrem si popod nos a ľutujem, že ma starká nezlomila na viac ako jednu návštevu kostola.
„Viete, hmmm, zabudol som si ich v práci. Akurát idem tam, všimol som si to na poslednú chvíľu a už som nestíhal ísť pešo,“ priznávam bez nátlaku.
„Viete aká vám hrozí pokuta?“ pýta sa ten mladší a ja sa v duchu lúčim s minimálne 50-kou.
Neviem, lebo okrem televíznych novín na JOJ-ke, nesledujem ani sadzobník pokút, keďže sa im snažím, i keď s pochybnou účinnosťou, vyhýbať.
Vtom, a toto vrátilo moju vieru v polic... v existenciu empatických ľudí v zbore, sa starší policajt poškrabal na hlave a hovorí: „No, nemôžem povedať, že sa mi niečo takéto ešte nestalo, tak počujte, tu za mnou odparkujete auto, skočíte si po doklady a keď mi ich prinesiete ukázať, nedáme vám pokutu.“ Aleluja, starká, ďakujem aj za tú jednu návštevu. Ha, in your face, karma! Doklady som samozrejme našiel a pán policajt dodržal slovo. Týmto mu ďakujem, bol som vinný a on privrel oko. To je zhovievavosť.
Tí, čo pomohli
Táto storka, je v šedej zóne. Ja osobne ju považujem za naozajstnú pomoc, niekto možno za formu zhovievavosti. Stalo sa to takto:
Sedím si v aute. 6 hodín cesty za mnou, 7 predo mnou, za oknami slnečný deň. Prechádzam Nemeckom smerom do Belgicka a na skrátenie cesty počúvam akýsi biblický príbeh, ktorý začalo na CD-čkach vydávať SME, jestli se nepletu. Akurát si vravím, že tento parádny príbeh o Lótovi, ktorý poskytol svoje dcéry na first gang-bang BC, si možno raz preberiem s borcami čo sa na stanici pýtajú, či som stretol Ježiša, keď začujem akési vrčanie. Bolo také krátke „vrrrr-vrrrr“ a potom už len bam... bam... bam....
Prebudím sa, a vidím ako spred môjho auta odletujú pätníky. Chvíľka (dez)orientácie, kde to vlastne som, trhnutie volantom a rozlúčka so životom. Let me tell you something. Niektorí hovoria a píšu, že tesne pred smrťou vám pred očami preletí celý život. Teda... tí čo to prežili, takže povedzme že nie tesne pred smrťou, ale tesne pred okamihom, kedy si myslíte že umriete. Ja som si tiež myslel, že umriem ale život mi pred očami nepreletel. Ja som sa s ním len expresne rýchlo rozlúčil. Myseľ sa mi vyjasnila, pomyslel som si: „Hm, takto sa asi cítia ľudia, keď umierajú. Fuck.“ A BÁC!!! Auto na sračky, nejaký strom mi pristál na streche a ja viac menej celý vypadávam z auta. Teda, nie tak dramaticky, normálne som si odopol pás, otvoril dvere a až tak som vypadol.
Bla bla, sanitka, policajti, asi aj hasiči, medzitým nejakí poľovníci, čo počuli rachot a zakryli ma dekou aby som mal aký-taký komfort, kým tá sanitka prifrčí.
Policajti (sorry za dlhé intro): „Dobrý deň, ste pri zmysloch?“
„Áno.“
„Povedzte nám, čo sa stalo.“
„Zaspal som,“ povedal som trochu nechápajúc, ako to, že stále žijem. Fotku auta prikladám.
„Je vám niečo? Bol s vami ešte niekto?“ A tak ďalej a tak ďalej.
A teraz tá pomoc.
Ležím v nemocnici, čakám na odvoz na röntgen, keď v tom prídu znova tí dvaja policajti a jeden z nich mi čosi lámanou angličtinou vysvetľuje. Teraz neviem, či to bolo tou angličtinou, alebo tým, čo mi vravel, lebo mi trvalo dosť dlhú chvíľu, kým som pochopil, čo sa mi vlastne snaží povedať. Voľne preložené to bolo asi toto: „Počuj chlapče, ak my napíšeme do tej správy, že si zaspal, budeš mať na krku súd a zrejme to nedopadne najlepšie. Tak to urobíme takto: My sme za tebou prišli znova, aby si nám objasnil, čo sa to teda vlastne stalo. Ty povieš, že si nič nepamätáš, chápeš, akože si bol predtým v šoku, no a my napíšeme, že si nepotvrdil predchádzajúcu výpoveď. Rozumieš, čo ti chcem povedať?“
Dnes na to spomínam, a som dojatý, skutočne. Lebo sa na mňa mohli pekne.. neprísť za mnou. A tak to aj dopadlo - dobre. Svoj trest som dostal, zlomená chrbtica (chvála starkinmu bohu bez vážnejších následkov), auto na šrot, tri mesiace na lôžku a jeden strom o spoločenskej hodnote 500 eur. K svojej náprave som nepotreboval ani pokutu, ani ten súd, ktorý sa konal v mojej neprítomnosti a dopadol v pohode. Títo policajti mi naozaj pomohli, neboli iba zhovievaví.
Mám ešte tri príbehy o amerických policajtoch, ale zasa až niekedy nabudúce. Sú veselšie a myslím, že úplne presne popisujú moju predstavu o mužoch zákona. OK OK, Putinovci, možno aj ruskí sú rovnako dobrí, len som nemal šťastie na ruských kolegov, aby mi o tom porozprávali.
