Pane, chcem sa vyspovedať.

Počúvam, syn môj. Osemdesiat rokov na to čakám.

Strašnú spôsobil som vec. V tisícdevaťstopiatom slovenskú ľudovú stranu založil som.

Viem, syn môj, to si dobre pamätám.

Vieš, Pane, nikdy som dlhé státie nemal rád. Aj rozmýšľalo sa mi lepšie po sediačky. Zrejme to bolo na mne vidno, poneváč svojho času nasedel som sa dosť.  Aj teraz, kľačať by mi prichodilo, ale sochár Berák  materiálom na mne šetril, tak  kolená nezohnem. A vraj farár, čo koleno nezohne je taký, nuž, viac do politiky vhodný. A veruže, tam som pôsobil, národ slovenský chrániť a zveľaduvať som chcel. S hlavou odkrytou tu stojím, klobúk v ruke držím, sťaby všetky hriechy a neprávosti, ktoré mám na svedomí a ktoré sa v mojom mene stali, odprosiť som chcel. Toto pokorné gesto nesedí letore mojej, osem súrodencov pokore odnaučilo ma, poneváč hladom trpieť som nechcel. A kto vedel, že otec môj na štúdiá ma pošlú, do piaristického kláštora zavrú a farára zo mňa chcieť mať budú? Nuž i tak som to vydržal, svojho som dostál a pomaly pod vedením pána profesora Krčméryho svetonázor naberal, slovenský národ obrodiť a budovať som chcel.  Doba bola ťažká, útlak veľký. Písal som, publikoval, agitoval, spolky, stranu a banku zakladal. Nuž a tá strana. Tá strana psou hlavou mojou stala sa. Pečať autokratickej ľudáckej povahy svojej dal som jej a črta táto, zdá sa, zostala jej vrytá tak hlboko, že ju ani storočie vymazať nevládalo. Oná tvrdosť, s akou sme ju zakladali a s akou sme sa stýkali, zostala uväznená a sťaby von zo štruktúr cestu dodnes nevedela nájsť.

Načo tá tvrdosť?

Pane, žil jeden anglický novinár, Robert William Seton-Watson ho volali, narodil sa v Londýne v škótskej rodine. Z tohto dôvodu prezývku mal  Scotus Viator - Škótsky pútnik. Vysokoškolské štúdiá histórie v anglickom Oxforde absolvoval, neskôr univerzity v Berlíne, Paríži a Viedni navštevoval. Istý čas v Budapešti pobudol, kde niekoľko elít maďarského politického a spoločenského života spoznal. Názor mal,  že Maďari za svoje práva neboja sa biť, slobodomyseľní a liberálni sú; vďaka Národnostnému zákonu z roku 1868 tolerantní voči iným národom sú. Publikáciu o tom vydal, kde tieto "cnostné" črty vyzdvihol, čím nepriamo naznačil, ako by sa mali Angličania voči Škótom správať. Slovenský študent Anton Štefánek ho po prečítaní publikácie na Slovensko pozval, aby si uplatnenie Národnostného zákona v praxi na vlastné oči pozrel. Spočiatku realite neveril, ale postupne sa aj on stal horlivým obrancom práv Slovákov. Publikáciami poukázal na ich utláčanie, pomaďarčovanie škôl, volebnú korupciu; prostredníctvom jeho správy sa svet dozvedel o tragédii v Černovej. Moju stranu za potrebnú považoval, proti tvrdosti tvrdosťou bojovať sme museli. Počas I. svetovej vojny aktívne s T. G. Masarykom v otázkach vytvorenia samostatného Československa spolupracoval, v ktorom malo Slovensko autonómiu mať. Otázke slovanstva aj po vojne sa venoval, keď stredoeurópske dejiny na Škole slovanských štúdií pri londýnskej King´s College vyučoval. Okrem toho sa expertom Ministerstva zahraničných vecí Veľkej Británie pre strednú Európu a Balkán stal.

Pomohla teda tvoja strana niekomu?

Otcom národa ma mnohí zvali, hoc ja len otcom zopár ružomberským deťom stal som sa, za čo sme si s Ferdišom Jurigom do vlasov skočili.  Programom strany Vavra Šrobára podporil som v kandidatúre do uhorského snemu, i odsedel som si to a on o mne potom v spomienkach napísal: „Ako človeka som ho mal rád a boli sme spojení kmotrovstvom. Ale nemôžem sa nepostaviť proti tomu duchu, ktorým bol preniknutý jeho život. Proti duchu pomsty, zrady, chorobnej slávybažnosti, proti akémusi sadistickému smädu po krvi a cynizmu voči slabým a nešťastným. Opúšťal priateľov, nedržal slovo, vyhľadával zvady a v ľuďoch, ktorých očaroval rečami, prebúdzal tie najnižšie pudy: hnev, nenávisť a pomstu. Na týchto základoch budoval stranu a ešte aj dnes sa hlása, že národ má byť alebo by mal byť vedený v Hlinkovom duchu. Ak by sa táto snaha mala uskutočniť, slovenský ľud by sa dožil tragického konca v Európe medzi kultúrnymi národmi.“

Tu s Masarykom zajedno sú si, ten mi tiež po tom, čo som sa zastal Tuku, ktorý bol ako vlastizradca a maďarský špión v roku tisícdevaťstodvadsiatomdeviatom odsúdený na 15 rokov väzenia a na protest som z vlády odvolal dvoch svojich ministrov – Tisu a Labaya, bol napísal:

"Rozčúlenie a rozčuľovanie nie je politika dôstojná vodcu strany a k tomu kňaza... Váš podráždený a zlobný postup proti odporcom (zväčša domnelým) často mi vnucuje myšlienku, že nemáte srdce, že miesto neho máte druhú pečeňu"

Ale Karol Sidor, Karolko, ten mi bol ako syn. Veď aj môj otec, Sidorom ho zvali, kým sa oženil a priezvisko svojej ženy Hlinkovej si vzal. Karolko, hoc viac politický žurnalista, než ozajstný politik bol, nuž taký, sťa mladý výhonok idey našej, keď ako mladík sedemnásťročný osvetu na východné Slovensko robiť šiel, úžasný to v jeho veku krok. Najmä,  ak povážime zmätenosť a dezorientáciu veľkej časti slovenskej inteligencie, svetskej i duchovnej, ktorá sa prvé dni a týždne po 30. októbri 1918 medzi slovenským princípom a vernosťou Uhorsku potácala. A tam, kde zlyhali elity, museli nastúpiť zanietenci, hoc kategórie nižšej a strednej. Karolko sa ku konzervatívnym autoritatívnym systémom prikláňal, kresťanskú a národnú myšlienku hájil, Poľsko za vzor bral.

Len dobré vlastnosti mal?

Viem, čo na mysli máš, Pane. Hlinkovu gardu, v tridsiatomôsmom, po vyhlásení autonómie, Karolko jej doživotným veliteľom menovaný bol. Gardu akýmsi pomocným orgánom zabezpečovania prechodu od centralistického politického spôsobu vládnutia k autonómii Slovenska chápal. A po vyhlásení autonómie kríza politická, pasivita armádna a četnícka a snaha pred maďarským revizionizmom chrániť sa, rady gardy napĺňala.
Až do začiatku r. 1939 však vyzbrojená nebola. Karolko však niesol zodpovednosť za jej represívne zákroky proti odporcom nového režimu, ideologickú prevýchovu  obyvateľstva, najmä nábožensko-mravnú a vlasteneckú výchovu. Diskriminačné opatrenia, zvlášť proti Čechom, Maďarom, tzv. Čechoslovákom, komunistom i protižidovské opatrenia do praxe presadila a uskutočňovala. Ako poľovnícky kopov korisť zacíti, tak v garde isté persóny príležitosť využiť novú politickú konšteláciu na rýchlu osobnú kariéru i hmotné obohatenie sa zacítili.
Karolko váhou osobnosti svojej zasiahnuť pri výbere budúcich adeptov na vstup do gardy mal a neurobil to. Avšak bol to práve Karolko, kto zmiernil slovník a gardistickú uniformu civilným žaketom nahradil , keď sa skupina gardistov okolo Macha, Ďurčanského a Murgaša s nemeckým modelom národného socializmu úplne stotožňovať začala. Na čele komisie pre riešenie židovskej otázky, inak aj komitétu, v roku 1937 práve Karolko navrhol hromadné presťahovanie Židov do Birobidžanu, čo by bola bývalo, v porovnaní s tým riešením, na priebeh ktorého už Karolko nemal žiadny vplyv, menšia katastrofa. Symbolom Karolko stal sa najmä v marci 1939, po tom, ako rázne Hitlerových emisárov v noci z 11./12. marca 1939 odmietol. Tento krok pre neho ortieľom politickej smrti,  odsunom do diplomacie, prakticky do vynútenej emigrácie, definitívnym rozchodom s gardou a vzdaním sa jej doživotného veliteľstva a uvoľnením miesta Jozefovi Tisovi bol. Karolkovu cestu po 14. marci 1939 poznáš. Vyslancom Slovenska vo Vatikáne stal sa. A tu aj jeho pohľad a výroky  v súvislosti so židovskou otázkou zmenil sa.

Vatikán prijal gardistu.

Nerozumiem, Pane.

Si farár, nemôžeš mi rozumieť.

Dostanem rozhrešenie?

Príď o 80 rokov, Andrej, dovtedy máš zákaz chodiť za pani Kotlebovou. Lebo to zas dopadne ako v tisícdeväťstosedemdesiatomšiestom.

 

 

Poznámka autorky: Toto je príbeh jednej sochy a dvoch pamätných tabúľ, ktoré môžete nájsť na námestí Andreja Hlinku v Ružomberku. Do roku 2011 tu mal pamätnú tabuľu aj kňaz Ján Ferenčík, ktorá bola napokon na popud Jozefa Kariku odinštalovaná. Tabule pre Karola Sidora a Jána Ferenčíka dal zhotoviť Ružomberský katolícky kruh.

Zdá sa mi, že vietor, ktorý prečesáva lipy a gaštany na ružomberskom námestí, neisto šepká slovo Gileád, Gileád.