Je jedno, či majú dvadsať, tridsať, štyridsať, koľkokoľvek. Muži alebo ženy. Úspešní, neúspešní, zabezpečení alebo socky. Pekní, škaredí. Keď ich stretnete, najčastejšie sú nezadaní alebo prežívajú v nejakom vzťahu-nevzťahu. Ak tvrdia, že vzťah práve majú, je len otázka času, kedy sa rozpadne. Rozpadne sa nevyhnutne, lebo s niekým ako oni sa dobre žiť nedá a takí ako oni nevedia spokojne žiť s nikým. Takmer.
Spája ich jedna vec, jeden spoločný pocit. Taký ten základný, ktorý je prítomný často odmalička. Môže sa objaviť, keď má decko 5, 10 alebo 15. Je to jedno. Keď sa v človeku usadí, už sa mu veľmi nechce preč. Niektorí si ho v istom období aj hýčkajú, ale len kým neprídu na to, ako im aj okoliu komplikuje život. Potom sa snažia vystrnadiť ho, dostať to von. Po dobrom to nejde, po zlom je to ešte horšie. Večná nespokojnosť, nekompletnosť, niekde je nejaký chýbajúci kus, občas fantómová bolesť.
Nebo môže byť vymaľované, idyla dokonalá, na chvíľu sa môže zdať, že je to preč, ale ono sa to vráti. Všetko a každý im vadí. Nevedia, čo chcú, majú len dlhý zoznam toho, čo nechcú. Nadchnú sa rýchlo, pre nové veci aj pre nových ľudí, lebo to prináša pocit, že toto je ono, konečne. Toto hľadali a chceli nájsť. Kto by to bol povedal, že ma to bude baviť, kto by to tušil, že s niekým ako ty si budem rozumieť. Je to len fáza, nadšenie sa časom stratí. Z je mi s tebou úžasne cez bolo to pekné, kedysi až po vypadni, nemôžem ťa vystáť. Deti sú fajn, najviac tie vlastné, ale kde všade by som mohol byť, čo všetko robiť a s kým, keby ich nebolo. Človek ako ja by mal byť radšej sám. Prepáč.
Naaah, drísty. Sám alebo s niekým, vždy to tam bude. Spolu so strachom, ako to dopadne, či skončíš osamelý v jednej malej izbe alebo v jednom obrovskom dome, na tom nezáleží, ale podstatné je, že ani pes po tebe neštekne a nikto nezavolá, pretože nikomu chýbať nebudeš. Liezli ti na nervy a ty si sa ani nesnažil tváriť, že nie, alebo si sa snažil málo a prekukli ťa. Nedostali, čo chceli a to im vadí, to ich uráža a dehonestuje, tak idú za niekým, kto im to dá. Za niekým normálnym, kto to v sebe nemá.
Koncerty sebaľútosti striedajú eufóriu z toho, že ešte nie, ešte je čas, čo ak od zajtra sa to všetko zmení? Stane sa to alebo hento, prídem tam a tam a všetko bude iné. Možno, aj také sa už stalo. Ale častejšie sa stáva také, že všetko bude iné, len ty nie. Stále to bude tam, ako taký pichliač, kamienok v topánke, ktorý sa ozýva pri každom kroku. Však sa vyzuj a vyber si to, hovoria ostatní. Nevedia, čo vieš ty, že sa neoplatí vyzúvať, lebo tá malá sviňa sa len dobre schová a nevypadne. Takže sa nevyzuješ, lebo proste nechceš. Lebo si to ty, lebo takí sú oni, hrdinovia tohto diela. Skoro takí, ako iní, len pokazení.
