Zase som sa zobudil prvý. Ako vždy. Asi za to môže môj ľahký spánok. Reagujem reflexívne na každý zvukový vnem. Domáci - Ona a On - ešte dospávajú. A dlho ešte budú, keďže včera večer bola párty bejbe, či ako to oni nazývajú. Príde kopec ľudí a všetci sa bavia na dvore. Priebeh a program je vždy ten istý. Dvojice, trojice a iné skupinky spolu komunikujú, popíjajú a jedia. Ubiehajúcim časom sa sa menia povahy zúčastnených. Aj keď cítim, že do tejto skupiny nepatrím, moja prítomnosť na týchto akciách je viac-menej tolerovaná. Keďže osadenstvo býva skoro vždy rovnaké, už si na mňa zvykli. A aj keď väčšinu z nich ignorujem, vzájomná socializácia je na dobrej úrovni. Oni sa snažia so mnou naťahovať a tvoriť rôzne športové aktivity. Ako čas beží, debilita ich nápadov naberá na otáčkach. Tak sa radšej vždy motám okolo tých voňavejších stvorení. Ony sú jemné a prítulné. Reagujú na mňa šušľavým zvukovým prejavom, a neustálym pchatím jedla z ich tanierov mne pod nos. Párty vždy ukončuje sused z horného konca, ktorý niečo bliaka spoza svojho plota o policajtoch. Už som sa mu to párkrát dosť nahlas snažil vysvetliť, ale domáci ma vždy zahriakol. Tak radšej vždy zaleziem do domu a ignorujúc vonkajšie osadenstvo si nájdem pokojné a tiché miesto tváriac sa, že neexistujem.
Rána sú vždy pokojné a tiché. To dnešné nevynímajúc. Ponaťahujem všetky svoje končatiny a zároveň sa dostaví reakcia matky prírody. Zleziem z gavalca, z nohy na nohu sa premiestnim k zadnému vchodu domu a som na dvore. Musím našľapovať opatrne, lebo na záhrade je hotová spúšť. Prejdem všetky zákutia záhrady a sondujem, či neostali nejaké zvyšky k upotrebeniu. Nič. Klasika. Aj taniere, čo ostali porozhadzované po zemi v noci vypucovali a vylízali ježkovia. Hajzli krpatí. Keď som minule jedného zlikvidoval a pochválil sa tým domácim, nebola to šťastná voľba. Jej hlas sa dostal do nepríjemnej fistuly a On ma počastoval všemožnými zvieracími druhmi. Pomaly sa dostanem až k plotu nepríjemného suseda. Nikde ho nevidím. Základné funkcie sa opäť hlásia ku slovu a keďže nikto nie v bezprostrednej blízkosti, začínam močiť na susedov plot. Veľké oká drôteného plota nemajú žiadnu zadržiavaciu schopnosť a tak intenzívne kropím susedove jahody. Malátne sa vraciam do domu. Napijem sa vody a slastne sa natiahnem na gavalec.
Aj včera som tu zaspal. Domáci to nemajú veľmi radi, ale včera večer si ma tu nevšimli, keďže sa išlo spať za tmy, a tak som sa tu vyspal. Najprv prešla okolo mňa Ona a cestou zhadzovala všetko, čo mala na sebe. Svojím vratkým krokom si to namierila priamo do tej izby, ktorá jediná je pre mňa tabu. On ešte zamyká vonkajšiu bránku a zhasína zostávajúce svetlá, ktoré svietia. Ona za ním volá slová. On pridáva do kroku a nevšíma si ma. V týchto situáciach býva akýsi roztržitý a nezatvára poriadne dvere. Vidím ako Ona na tej veľkej posteli leží a On sa k nej chvatne zohýba. Urobia pár nekoordinovaných pohybov a Ona sa šteluje do polohy na štyroch. On je vzápätí za ňou, pevne si ju uchytí a začnú robiť to, čo ja minule s Lucy.
Bolo to prednedávnom. Slnečný letný deň. Ona a On sa rozhodli, že sa idú kúpať a zobrali ma so sebou. Chodieva sa k jednému opustenému jazeru, kam nechodí veľa ľudí. Kríky pri vode tvoria súkromné zákutia a voda je veľmi čistá. Mám to tam rád. Hneď po príchode sme všetci vbehli do vody a ja som si dal pár dĺžok. Na brehu sme sa vyvalili každý podľa svojich preferencií. Oni na priame slnko a ja obďaleč do polotieňa. Nechápem, ktorý rozumný tvor sa v takom teple môže ešte vystavovať priamemu slnku. Spokojne som oddychoval a tuším som i na chvíľu zdriemol.
Keď som sa prebudil, hodil som po nich okom, čo sa deje. Ach jaj. Zasa majú tú svoju tesnú chvíľku sprevádzanú zvláštnymi zvukovými prejavmi. Teraz im určite nebudem chýbať a tak sa zvihnem na nohy a vyberiem sa preskúmať okolie. Je tu všade pokoj a málo ľudí. Aspoň sa v kľude vyštím. Zašiel som pomerne ďaleko od nášho miesta a asi by som sa mal vrátiť. Zrazu spoza najbližšieho kríka začujem známy zvuk. Ale ešte silnejšie sa odtiaľ vinie neskutočná vôňa. Pridám do kroku a za kríkom ju zbadám.
Je tam sama. Presne môj typ. Prídem opatrne k nej a obídem ju. Mám pocit, že sa na mňa i usmiala. V očiach mala zvláštnu iskru. Tá jej vôňa je neskutočná. Musím ju mať. Beriem si ju priamo tu, na tomto mieste. Tak ako to mám rád, odzadu. Otočí ku mne hlavu a niečo zavrčí. Keď ju pevnejšie uchopím, pochopí, že to myslím vážne. Prestanem rozmýšlať nad výchovou a podlieham vlastným pudom. Blížia sa nejaké kroky a začujem: Lucy, Lucinka, kde si? Spoza kríku sa vynára chlap ako hora. "Lucy, Lucinka" sa zrazu mení na "ty sviňa prašivá, okamžite z nej zlez!" Keďže sa nepovažujem za sviňu ani za prašivého a sme v najlepšom, kadencia mojich kmitavých pohybov pokračuje. Až prudký kopanec do môjho boku ma presviedča, že to ten tlsťoch myslel vážne. Letím pár metrov, ale naštastie som hneď na nohách. Rozbehnem sa tam, odkiaľ som prišiel. Za sebou počujem "ty bastard skurvený, zabijem ťa" a podobne. Keďže som po predchádzajúcej aktivite a súčastného behu dosť zadychčaný, spomaľujem. Šuter, ktorý pristál tesne vedľa mojej hlavy, dáva nový elektrizujúci impulz mojim nohám. Práve včas, keď ma On zbadá, namieri na mňa svoju výčitku "kde si túlal, chumaj, už sme chceli ísť domov". Skáčem na zadné sedadlo auta a snažím sa stať neviditeľným. Až v bezpečí domova môžem premýšlať, či ma viac bolí nakopnutý bok alebo moja mrkva nešetrne vytiahnutá z Lucy.
Na gauč začína svietiť cez okno slnko. Akokoľvek sa otáčam, stále mi svieti do očí. Zoskočím z gauča, očkom hodím po domácich, či ešte spia a poberiem sa do vlastného pelechu. Dvakrát sa v ňom povrtím, šak zvyk je zvyk, ľahnem si a chvost schovám pod seba. Snáď sa domáci už skoro zobudia a nasypú mi niečo dobré do misky.
