Z času na čas sa v živote muža objaví túžba ukázať ostatným, že je lepší, než oni. A aby to nevyzeralo, že ide o obyčajné sprosté porovnávanie kladielok, tak si to treba zdôvodniť nejakými vzletnými slovnými spojeniami typu „mal som strašnú chuť urobiť nejakú hlúposť“ alebo „chcel som spoznať vlastné limity“ alebo úplne najväčším sebaklamom „milujem výzvy, stále musím niečo robiť, makať na sebe, posúvať svoje možnosti“. Keď si hociktorú z týchto akože motivácií rozoberiete na drobné, vždy vám vyjde meranie kladielka, nech si už nahovárate čokoľvek. Tak som si ho teda odmeral a napísal o tom do Dailymale.

 

Celé toto leto som mal chuť urobiť nejakú hlúposť a dokázať sám sebe, že moje limity sú ďalej, než by sa na prvý pohľad zdalo. Kedysi dávno, ešte na strednej, sme špekulovali, aké by to bolo vyjsť za jeden deň na vrchol Minčolu, Rozsutca a Choča, len s pomocou dopravných prostriedkov na ľudský pohon. Čiže bicykla, korčulí, kajaku alebo skateboardu. Viem, že by to bol pekný výlet. Dosť namáhavý, ale ráno by som sadol na bike a večer by som sa stihol nasrať pri hlavných správach. Lenže nedávno som natrafil na nápad nejakých maníkov, že tieto tri vrcholy nestačia, treba k nim pridať ešte aj Stoh a Šíp, a určite sa nesmú použiť žiadne dopravné prostriedky. 72 km dĺžku a skoro 5 km prevýšenie treba urobiť pekne krok za krokom a celú trasu nazvali Koruna Oravy. Na webe Koruny Oravy sa píše, že ide o jedinečný zážitok, ktorý preverí telo aj ducha. Tak som informoval brata, že ideme preverovať, ale len telo, pretože na duchovi, ktorý pošle telo do niečoho takéhoto, už preverovať nie je čo. Najlepší čas je vraj okolo 17 hodín a ľudia, ktorí Korunu Oravy spropagovali, ju prešli za 27 hodín, z čoho nám logicky vyšlo, že čas nad 20 hodín je neprípustný.

 

Pri zdolávaní náročnej trasy je najdôležitejšia dôkladná príprava, preto som žiadnu nemal. Spoliehať som sa mohol len na čoraz nepravidelnejšie vybehanie sa pri hokejbale, a keďže všetko je v hlave, tak aj na zvláštnu poruchu, získanú počas môjho tatranského nosenia, ktorá mi po každom kroku vo vyšších nadmorských výškach prikazuje zopakovať akciu, bez ohľadu na objektívne riziko samopoškodenia. Brat bol vo forme, týždeň predtým dokonca bežal Tatranskú šelmu Ultra. Nakoniec sa ukázalo, že týždeň regenerácie po takomto behu nestačí, ale to už predbieham. Keďže ide o dosť dlhú túru, tak sa musíme rozhodnúť, cez ktorú z vychýrených medvedích oblastí pôjdeme potme. Začiatok, koniec alebo všetko medzi tým. Dobrým zvykom je vyraziť skoro ráno. My začíname pár minút pred polnocou, pretože by som rád zostupoval z Choča za svetla. Brat sa s tým nesere, chvíľu mi trvá, kým sa naladím na jeho tempo. Noc je svinsky horúca, Mesiac praží ako besný, čelovky netreba. O štvrť na tri sme hore na Minčole, spotení ako ťažné kone, ale už nám zostávajú len štyri vrcholy a nejakých 60 km, takže optimizmus je rozhodne na mieste. Tu už radšej zapíname čelovky. Jednak by bolo nemilé napichnúť sa na nejaký konár, ale ešte dôležitejšie je dať o sebe vedieť chlpatým. V umelom svetle na nás odvšadiaľ svietia nenormálne množstvá čučoriedok. Trochu sa ponúkneme a valíme preč, nech nezavadziame divine. Nočný pochod lesom je vždy tak trochu psychiatria. Všetko je v pohode, kým nezačnete rozmýšľať nad tým, čo všetko vám môže spríjemniť výlet. Veľa zvukov si vymyslíte, istotou sú len oči svietiace vo svetle čelovky. Ak oči zbadáte až po tom, čo zacítite zvierací smrad, môže to byť poprdeli zlé. Po pár minútach poklusu zaregistrujeme hluk a aj bez viditeľných očí je nám jasné, že smerom od chodníka sa presúva niečo hovadsky veľké. Pozerám, na ktorý strom vybehnem, ale zrůda sa ležérnym krokom vzďaľuje. Nech sa na to s odstupom času pozriem akokoľvek, natrafili sme na medveďa-slniečkára.

 

Adrenalín diktuje tempo a o štvrtej sme v Zázrivej, centre slovenského salašníctva. Tie salaše nespomínam len tak. Medveď sa uhne, ale pri čuvačovi s tým nerátajte. Chodník vedie pomedzi chalupy s dvomi voľne pustenými psíkmi, nad ktorými máme jemnú váhovú prevahu len vďaka tom, že som ušetril liter vody. Havinkov slušne pozdravíme a tí nás za odmenu slušne (ale hlučne) odprevadia k alternatívnej trase po asfaltke. Ďalší čuvač na nás vyskočí z tmy, keď míňame posledné zázrivské domy. Našťastie je uviazaný, ale keď napne reťaz, na dome sa objavia trhliny. Ďalší adrenalín do žíl, pred východom slnka sme pod Rozsutcom. Dáme si raňajky a doplníme vodu. K prameňu príde Češka z bivakujúcej partie a čuduje sa, prečo sme si nepozreli východ slnka. Môžem sa jej na tú agresívnu letlampu vykašľať, potrebovali by sme ešte aspoň pár hodín tmy. Pri výstupe na Rozsutec už trošku cítiť nohy a nedostatok spánku, veľkým pozitívom je však stále nízka teplota. Zostup trochu prekrví stehná a nasleduje nazbytočnejší kopec v Slnečnej sústave. Či už sa rozhodnete Stoh obísť, alebo naň vystúpite, dobré riešenie neexistuje. Ešte aj otočiť sa čelom vzad je sprostosť. Zďaleka najhorší nápad je však kombinácia výstupu so zostupom smerom do Kraľovian. Zostup začíname o trištvrte na deväť a moja prdel spoznáva stredovek. Týmto chodníkom takmer nikto nechodí, takže je na šírku topánky. Idem ako teplý model, prekladám nohy jednu pred druhú. Ak by som sa potkol, tak sa zastavím až dole v brusniciach. Slnko sa rozhodlo utešene pripekať a my sa brodíme po členky v prachu lesnej cesty, vzorne udržiavanej po citlivej ťažbe dreva v krásnych slovenských lesoch. V takejto situácii je najhoršie upnúť sa na nejakú blbosť. Vravím si, že dole v potravinách by snáď mohli mať melón, to by bolo lepšie ako voda. Zo snáď je po pár minútach v tej posratej horúčave určite, veď predsa potraviny, žijúce z predaja piva a cigariet pre vlakových cestujúcich URČITE musia mať melón. Už sa vidím, ako ho rozseknem na polovice, počujem ten zvuk, ako praská. Nakoniec nám musí stačiť pár kyslých nektariniek a rovnako kyslý úsmev predavačky. Prejdeme ľudoprázdnou dedinou, každý normálny človek v tejto horúčave radšej pozerá, ako sa politici hádajú, kto menej uškodil Slovensku.

 

Pri výstupe na Šíp príde kríza. Raz to muselo prísť, ale toto som nečakal. Každých desať krokov sa musím vydýchať. Hádžem do seba hroznový cukor a energetické gély, zaliavam to kubíkmi vody, ale jediný výsledok je rybník v žalúdku a Sahara v papuli, pot zo mňa strieka. Celou cestou sa dopujeme soľou a magnéziom, ale brat hlási, že jeho pot vôbec nie je slaný. Môj zatiaľ je, a jeho skúšať nemienim. Malú nádej predstavuje zostup. Ak sa cestou nadol nedáme dokopy, budeme to musieť vzdať. Do Žaškova prídeme zaprášení ako jazdci Pony Expressu. Miestni borci na nás v krčme zazerajú, akoby sme tým šestnástkam, ktorým tlačia kaleráby do hormónmi osprostených hlavičiek, chceli ukradnúť radlera. Dáme si nejaké kofotiny, vypočujeme si chválenie sa mladých hrdinov, kto bol viac najebaný v robote, u lekára alebo za volantom, a vyjdeme v ústrety najčarovnejšiemu úseku celej trasy. Pár kilometrov po poľných cestách na pomedzí Oravy a Liptova je hajlajtom sám o sebe. Do toho si predstavte slnko, ktoré už je síce nižšie, ale zato v najlepšej forme, klobúk hlboko do čela, vretenicu neochotne ustupujúcu z cesty a soundtrack zo Siedmych statočných. A v našich ksichtoch výraz Burlakov na Volge. Ja sa našťastie pomaly spamätávam, ale brat je v prdeli. Pred Valaskou Dubovou ma začína pripravovať na svoj odchod z tejto misie. Je to borec, dve totálne magoriny za dva týždne, klobúk dole. Dávam mu veci, ktoré už nebudem potrebovať a o pol šiestej vyrážam na Choč. Plánovaných 20 hodín sa určite natiahne, je mi zo seba smutno. Zapnem prídavné spaľovanie a pred siedmou som na vrchole a zároveň na dne. Slnko je tesne nad obzorom, tak sa len napijem a bežím nadol. Vo dvojici sa aj z medveďov dá robiť sranda, samému mi len ostáva spievať si medveďku, daj labku. V tme si musím dávať veľký pozor, pretože zostup je strmý, nohy aj myseľ sú unavené, a ja určite nechcem skončiť s nejakou zlomeninou.

 

Nad Vyšným Kubínom z lesa vyjdeme dvaja: ja a Mesiac. Začínal som s ním, aj s ním končím. Vraj by som ešte mal ísť pomedzi Vyšnokubínske skalky, ale samému sa mi nechce. Nakoniec to dám za menej ako 21 a pol hodiny. Som trochu sklamaný, pretože viem, že o lepší čas sa už nikdy pokúšať nebudem. Ako vyzerali tie dve hodiny, kým som doma išiel spať a potom celý nasledujúci deň, koľko kíl melónu som zjedol a koľko vody vypil, kým som musel ísť močiť, koľko plnenej papriky som raňajkoval, to by bolo na osobitný článok, ale do Bubliny to večer odšoférujem bez problémov.

 

Takže ak chcete sebe alebo niekomu inému niečo dokázať, posunúť svoje hranice alebo nebodaj spoznať sám seba, Žaškov a zázrivských čuvačov, prebehnite sa Korunou Oravy. S turistikou to však nemá nič spoločné. Ak chcete peknú túru, choďte na Choč, na Rozsutec alebo na Šíp. Nekombinujte ich. Na Stoh sa určite vyserte, bol som tam v každom ročnom období, je to blbosť do neba volajúca tisícšestometrová. A na Minčol si odskočte, keď budete lyžovať na Kubínskej holi. Od konca horného vleku sa tam dotrepete za tri minúty.