S letom znova prišla snaha všetkých ambicióznych vysokoškolákov preraziť do firiem na stáž a privyrobiť si na chľast počas školského roka, alebo získať riadok do životopisu. A samozrejme skúsenosti, čokoľvek to už znamená. No treba myslieť na nástrahy, ktoré číhajú na každom kroku. Do konca leta je už len pár dní, ale lepšie sa zamyslieť neskoro, ako nikdy, pretože na posratie reputácie nie je nikdy neskoro.
Aj ja som raz bol na stáži vo firme. Veľkej, medzinárodnej a patrične americkej, s hodnotami a etickým kódexom. Takej, kde vám za dva mesiace zaplatia viac, ako vašim rodičom za rok. Po úvodnom týždni, kde nám na školeniach vysvetľovali, ako prežiť v korporátnej džungli, nás priradili k našim manažérom, priamym nadriadeným, ktorí sa o nás budú starať. Ten môj bol echt Číňan, no mentálne mi bol omnoho bližší ako domáci obyvatelia tohto veľkého mesta. To sa potvrdilo aj v jednej podstatnej, no nečakanej oblasti. Počas druhého týždňa nás vytiahli na team drinks, teda úvodnú ožieračku.
Boli sme piati, môj šikmooký manažér, kamarát Džon a jeho manažér Džou, a ešte hlavný manažér tímu Fil. Správne, viac manažérov než zamestnancov. Džou bol statný stokilový chlapík, ktorého charizma robila tú správnu náladu všade, kde sa objavil. Fil bol pre zmenu aristokrat. V nie úplne lacnom podniku v najviac biznis štvrti hlavného mesta Európy čapovali len jednu značku, s ktorou som predtým nemal tú česť. Peroni. Po Budweiseri, Beckse, Corone a iných lokálnych čističoch toaliet som si mohol tipnúť, s čím mám do činenia. Ale tento večer išiel na účet firmy, a darovanému koňovi sa na zuby nepozerá. Tak ma naučila mamka.
Pri prvej runde Džou dával životné zážitky, ako mu prišli na jazyk, napr. aké povahové typy žien možno stretnúť v ktorých častiach tejto prazvláštnej krajiny. Zjavne mal niečo odžité. Padla druhá a tretia a dostávali sme sa aj do serióznejších debát, napríklad o financovaní gréckeho dlhu, ktorý bol vtedy v móde a nesmel chýbať v žiadnej krčmovej diskusii. Fil ako príšlušník domáceho soc štátu prekvapivo zastával názor, že Gréci to dostať nemali. Ja som sa z dôvodov, na ktoré si už nespomínam, ale asi len čisto zo vzdoru, rozhodol pre opačný názor. Chvíľu nás to bavilo, ani som si nevšimol, ako koktatiem. Po štvrtom a piatom pive sme to rozpustili, veď zajtra je štvrtok, a vo štvrtok sa chodí do práce. Po rozlúčke som tiež zistil, že sa motám zo strany na stranu viac, ako mi je po piatich pivách prirodzené. Presnejšie, bol som najebaný jak činka.
Stackal som sa k turniketom v metre a vrútil sa do vozňa ročník 72, v ktorom je prachu ako v bani, čo možno zistiť podľa zašednutého sopľa po vyfúkaní si nosa. Zaspal som, a prvýkrát v živote prespal cieľovú stanicu, a to som už cestoval vo všelijakých stavoch. Zobudil som sa totálne dezorientovaný na pokyn zamestnanca metra v krikľavožltej veste na konečnej. Celý okolitý svet mi rotoval okolo gebule a bol som rád, že som sa po vystúpení a odchode vlaku nezjebal na koľaj. Svet na chvíľu zastal a ja som zazrel svetlo podchodu, ktorý ma mal vyviesť k linke idúcej opačným smerom. Len čo som vyšiel z podchodu, naplo ma a vyprázdnil som sa rovno na chodník. Niekto sa na mne v diaľke pohoršoval, podstatné ale bolo, že kravata zostala čistá, tak som sa spokojne tackal ďalej po schodoch na nástupište. Takmer po štvornožky som sa dostal domov, zaľahol a modlil sa, aby ma to do ranného budíčka prešlo.
Samozrejme neprešlo. Zobudil som sa v grckúpeli na mojej novej modrozelenej perine a plachte. Vstal som, pokecal si s toaletou za asistencie ukazováka a prostredeníka, dvoch verných kamarátov, ktorých som si zatlačil hlboko do hrdla. Bolo o máličko lepšie, takže som zvládol napísať e-mail manažérovi, že dnešnú doobednú korporátnu šichtu nezvládnem. Zaľahol som do postele a zobudil sa o dvanástej v rovnakom stave, teda päť minút pred umretím. Vstal som, navliekol sa do obleku a nasadol do toho istého hnusného metra. Z toho puchu, ako ho poznáme zo starých vozňov našej milovanej ZSSK, mi nebolo najlepšie, takže som počas jazdy sedel v náklone dopredu, držiac pripravenú igelitku, u ktorej som si predtým dvakrát overil, že nie je deravá. Na polceste to už bolo na nevydržanie, no nechcel som za každú cenu do igelitky pred osadenstvom, tak som sa rozhodol vystúpiť a nájsť prvú kaviareň so záchodovou misou. Trvalo mi to asi desať minút, v tvári som medzičasom ozelenel. Vletel som do kabínky a … nič. Prsty zarazené až po žalúdok, ale ani kvapka zo mňa nevypadla. Nevadí, ideme ďalej. Vrátil som sa do toho zasraného metra výťahom dobrých pár poschodí pod zemou a vydržal až po konečnú. Došiel som pred vysokú presklenú budovu mojej korporácie a zhlboka sa nadýchol. V rámci samomotivácie som sa snažil rozpamätať na moje najväčšie životné úspechy v zakrývaní tohto nešťastného ľudského stavu.
Nebol som v tom celkom zlý. Napríklad do rodného hniezda som sa nikdy nevrátil napohľad opitý, aj keď niektorým ranným príchodom prechádzali ťažké večery. Svoj stav som vždy úspešne riešil za zavretými dverami kúpeľne za hlasného toku vody. Raz na Nový rok som dal šprint od vchodu po umývadlo, a pol sekundy po zabuchnutí dvier zo mňa vytryskol zelenožltý potok bylinkového čaju, o ktorom som si hodinu dozadu myslel, že je všeliek. Perfect timing, ako by povedal Daniel Craig v Casino Royale. Zvyšok tejto opice som vyspal, a to je predsa prirodzená ľudská činnosť, proti ktorej nemôže rodič namietať. Treba dodať, že keby tatko niečo zavetril, spravil by zo mňa fašírku, ako to pákrkát demonštroval na bratovi, keď ten ešte za mlada nemal dostatočné skúsenosti.
Nádych, pípnutie na turniketoch, výťah, desať krokov a som pri svojom stole. A ešte nezabudnúť na úsmev. Vedľa si spokojne sedel môj manažér. Otočil sa ku mne, tiež s úsmevom.
„Hey, are you all right?“ Fil tu nebol, chvala pánu bohu. „Pretty hung over, huh?“
Asi som to predsa len nezamaskoval. Ale uľavilo sa mi, dnes ešte o prácu neprídem. Chalan pôsobil empaticky. (Fil ma dojebal až na druhý deň, že ako si to predstavujem neprísť ráno do práce.)
Ale ako je možné, že Aziat, ktorý by sa mal teoreticky najebať desaťkrát rýchlejšie ako ja, si tu veselo od rána pracuje, zatiaľčo mňa zožiera tento boží hnev? Mrkol som ešte na miesta, kde sedeli Džon a Džou. Teda presnejšie, mali sedieť – miesta boli prázdne. Čo sa stalo? „Džou si ráno zobral dovolenku, s Džonom neviem čo je.“ Stokilový domáci obyvateľ Džou pôsobiaci dojmom, že za mlada zažil všetko, čo bolo hodné zažitia, sa po piatich pivách neukázal v práci. Svet je dnes naruby.
Sadol som za počítač, nahodil dve alebo tri potrebné heslá a počas nasledujúcej hodiny striedavo tupo čumel do čiernej obrazovky terminálu, za ktorou mi do očí svietilo zákerné slnko, a odbiehal na toaletu. V ten deň som mal rande s tromi záchodovými misami. Táto bola najluxusnejšia, naokolo všetko obložené drevom a mramorom, k tomu pochrómovaná rúčka od štetky, k dokonalosti chýbal už len zlatý sedák. Pani korporátna misa. Po hodine som to vzdal, že toto nemá cenu, zobral si ďalší poldeň dovolenky a obrátil to domov. Hodina a pol cesty metrom, hodina v robote a hodina cesty tým istým metrom naspäť.
Niekde som počul vysoko odborný názor, nepochybne podložený množstvom výskumov, že Zlatý Bažant je pančovaná Plzeň, Šariš je pančovaný Zlatý Bažant, a Corgoň je pančovaný Šariš. Keď človek príde na Západ, Corgoň sa stáva luxusným trapistickým pivom. Ale značku, ktorú môžu Aziati konzumovať bez ujmy a Európanov pre zmenu rozjebe na sračky, som stretol prvý a posledný raz. Bohvie, čo sme to vlastne včera pili, a nerád by som vyrábal predsudky voči Talianom, ktoré sa tu ponúkajú. Určite sú to poctiví a pracovití ľudia, keď práve nemočia do kade s chmelom v pivovaroch. V každom prípade, všetkým mladým stážistom by som rád zadarmo a empaticky poskytol cennú životnú radu: vyhýbajte sa značke Peroni, ak sú vám život a kariéra milé.
