„V poriadku, berieme Vás. Nastúpite už budúci týždeň. Na plate sa určite dohodneme, teraz skočte za personalistkou a do konca týždňa si vybavte, čo potrebujete. Potom už asi nebude čas."
No teda, išlo to rýchlo. Pohovor trval ani nie pár minút, kde som nestihla vyklopiť základné vedomosti a zručnosti, vlastne skoro nič. Nestačila som ani prezentovať svoje klady a potvrdiť, že za noc som schopná porozumieť fungovaniu atómových elektrární a o týždeň im môžem jednu postaviť. Inokedy som musela odpovedať na nekonečné a často aj hlúpe otázky personalistiek, ktoré asi prešli rovnakým typom školenia, lebo väčšina sa vždy pýtala to isté. Tie otázky vám asi nemusím písať a drať tým farbu písmeniek na klávesnici, určite vám napadne každému aspoň jedna. Dobre, tak napríklad - kde sa vidíte o desať rokov? Teraz to však bolo niečo iné. Pohovor mal so mnou majiteľ firmy a ten sa dosť ponáhľal, pretože ako som sa neskôr dozvedela, cestoval v ten deň na dovolenku. Všetky veci aj kľúče od prevádzok si mám vraj prevziať v pondelok od jeho sekretárky, tá mi odovzdá aj kontakty na dodávateľov a odpovie mi na všetky otázky. Zamestnanci? Veď sa predstavím aj sama. Tešilo ma, dovidenia a už ho nebolo. Odvtedy som ho nevidela pár mesiacov až do dňa, keď som mu prišla dať výpoveď.
Ani predtým a ani potom som nevidela majiteľa firmy a toľkých prevádzok, ktorý by to mal tak hlboko v riti, ako tento. Videl ma naozaj iba chvíľu a bez váhania mi zveril majetok, zamestnancov, tovar a úplne všetko, čo sa toho týka. Mala som na starosť reštauráciu a kaviareň a každá z týchto prevádzok bola na inom konci mesta. Chlapík mi stanovil dve základné podmienky. Prvá z nich bola, že chcel mať vždy v piatok na účte stanovenú sumu peňazí. Bolo mu úplne jedno, ako to urobím a kde ich vezmem, keď sa mi to do piatku nepodarí, mám padáka. Nastúpila som v pondelok a už v piatok chce prachy? Nepoznám stav prevádzok, zamestnancov a mám rovno zarábať? A to mi ešte nezabudol povedať o akejsi súťaži medzi prevádzkami a bonuse pre toho, kto vloží na účet najviac. Druhá podmienka ma skôr pobavila. Trval na tom, že v reštaurácii bude hrať len klasická hudba. No veď to hádam nebude až taký problém, pomyslela som si. Ale neskôr som zistila, že druhá podmienka bola nesplniteľná.
V pondelok ráno som dokráčala k dverám reštaurácie, kde už stepovali netrpezliví zamestnanci. Dvoch z nich som poznala, tak som sa pristavila.
„Som zvedavý, čo za debila zase vzali,“ bola prvá veta, ktorú som počula. Hmmm, to bude zaujímavé, pomyslela som si. „Čo vieš, možno to bude ženská,“ odpovedal mu kolega. „Tak ja žiadnu sliepku počúvať nebudem,“ hrdo vyhlásil jeden z davu. Chvíľku sa ešte bavili o kvalitách svojho nového šéfa a keď som už mala kompletné informácie o jeho vlastnostiach, pristúpila som k dverám a povedala „Chlapi, tak už hádam otvorme“. Nastalo hrobové ticho a po ubezpečení, že sa im nesníva, sa všetci rozliezli na svoje miesta. Na zvukovom prístroji som nastavila klasickú hudbu a začala som pracovať. Pokecala som si s každým zamestnancom, skontrolovala zásoby, urobila objednávky, vybavila pár telefonátov a pobrala sa na cestu, lebo o chvíľu sa mala otvárať kaviareň a čakalo ma to isté. Žiadne prekvapko sa však nekonalo, lebo prenos informácií je dnes rýchlejší ako blesk, preto ma v kaviarni očakávali ako starú známu. Prebehol klasický proces a ja som spokojne išla späť do reštaurácie. Po otvorení dverí sa na mňa vyvalila Metallica a hneď ako skončila, začali prvé tóny DM. Nie DM, ale DM – chápete? Tak ešte raz. Nie Dailymale, ale Depeche Mode. Tak nie že ma ignorujú hneď v prvý deň, ale ešte ani nevedia, či sú depešáci alebo metalisti? S upozornením, ale zatiaľ pokojná, som vymenila hudbu. A tento úkon som potom robila niekoľkokrát denne až do konca môjho pobytu. Kým som bola prítomná, hral môj výber, akonáhle som odišla, pustili svoje. Ani som sa im nečudovala, skúste mať dennodenne pustenú klasiku dvanásť hodín.
Prvý deň prešiel veľmi rýchlo. A za ním ďalší a ďalší a ja som na konci týždňa dala s odretými ušami dokopy požadovanú čiastku a hrdo ju doniesla do banky. V súťaži som síce skončila posledná, ale hurá, nemusím sa baliť. Niektorí však také šťastie nemali a ďalší týždeň už iní uchádzači počúvali „V poriadku, berieme Vás...“
Boli týždne, kedy som sa nemusela extra namáhať a peniaze som na konci týždňa vložila podľa požiadavky. Prispeli k tomu rôzne objednávky, hlavne oslavy a svadby. Ale boli tiež týždne, kedy sa nič nedarilo, ľudí bolo málo a tržby smiešne. To bolo obdobie, kedy sme museli improvizovať a vymýšľať. Každý nápad sa počítal, a tak sa vtedy realizovalo množstvo akcií, dní medzinárodných kuchýň a mini koncertov v kaviarni. Zvlášť kuchári milovali všetky tie dni francúzskej, talianskej a inej kuchyne. Viac som ich nasrať nemohla, ako keď som vliezla do kuchyne a oznámila akciu na najbližšie dni. Bolo potrebné, aby trošku potrápili svoje hlavičky a vymysleli jedlá a zadali zoznam na objednávku. Všetky akcie museli byť zorganizované expresne rýchlo s bleskovým informovaním verejnosti. Takže keď ste ju v pondelok vymysleli, od utorka musela frčať a do piatka z nej museli byť prachy. Majiteľ sa za celú dobu nezastavil a nedal si ani tú námahu, aby zdvihol telefón. Určite mnohí poznáte systém hodnotenia na Slovensku, čiže pochvaly sa nedočkáš, ale kým ťa nevolajú na koberec, tak asi robíš dobre. Ale aj keď ťa nevie oceniť vlastný zamestnávateľ, ocenia ťa iní. A tak som po pár mesiacoch dostala ponuku práce, ktorú som s radosťou prijala. Poďakovaním majiteľa prevádzky bolo nariadenie hĺbkovej inventúry v oboch prevádzkach. Neviem, čo chcel konkrétne kontrolovať, keďže inventúru neriešil ani pri mojom nástupe. Nuž chyba, veľká chyba...
Napriek tomu beriem týchto pár mesiacov veľmi pozitívne, lebo žiadna kniha manažmentu by ma nenaučila toľko, koľko ma naučila bežná prax a hrozba „v piatok vlož prachy alebo vypadni“ .
