Bol pondelok ráno a niekto mi intenzívne búchal na dvere. Búchanie sa striedalo s hnusným zvonením, ktoré som už dávno chcela vymeniť, ale až tak často sa u nás nezvoní, takže vlastne nebolo prečo. S nadávkami som vstala z postele a presunula sa ku vchodovým dverám. Maximálne vytočená som ich otvorila s tým, že mi v tej chvíli bolo úplne jedno, či pred nimi stoja svedkovia jednonohí alebo masový vrah, každý z nich by dostal svoje. Do bytu mi však vtrhli ľudia s kamerami a hysterická bloncka, ktorá mi strkala pod nos dokrčené papiere s tým, nech ich urýchlene podpíšem, nech sa môže začať točiť. „Do riti a čo ste zač?“ odstrčila som papiere a čakala vysvetlenie.

„No dovoľte? Vy nás nepoznáte? My sme predsa z televízie BOJ a budeme u vás natáčať reláciu „Výkupné samičky“ a chceme sa Vám pozrieť do skrine. Už tu na Vás čakajú aj Vaše súperky, tak nám láskavo uhnite z cesty, nech si môžeme robiť svoju prácu,“ odpovedala mi urazene bloncka.

„No, ale ja som Vás nevolala a už vôbec som sa neprihlasovala do žiadnej blbej relácie, takže láskavo vypadnite“.

„Ďalšia, ktorá nečíta noviny a nepozerá správy,“ fľochla na mňa ženská. „Predsa od 1. januára bol prijatý zákon na základe nariadenia parlamentu EU, kde je jasne napísané, že všetky ženy, ktoré majú slovenské občianstvo, sa musia zúčastniť tejto relácie a podrobiť sa kontrole šatníka, aby reprezentovali našu krajinu tak, ako sa patrí. A keď sa budete brániť, tak to natočíme za asistencie polície. Takže šup/šup na nákupy a o dve hodiny ťa čakáme v štúdiu,“ prešla náhle do tykania. Spolu s chlapmi s kamerami ma vystrčili pred dvere a vrazili mi do ruky obálku. Dnu ma už nepustili. Ešte za mnou vyhodili handry, ktoré som mala oblečené včera a niekto sa ešte opýtal, či som pripravila občerstvenie. Aké občerstvenie? A prečo? Čo to všetko má znamenať?

Pri výťahoch som sa prezliekla a vyšla som pred dom. Stála tam čudne vyzerajúca ženská, ktorá sa na mňa škerila a stále opakovala, že je moja poradkyňa. A čo mi chce radiť? Daňové som podala už dávno a nové má ešte čas. So stravou problém nemám a investovať teraz nemám čo a na kozmetiku nechodím. Tak čo mi chce táto rároha radiť? Vraj mi bude radiť, ako sa dnes obliecť tak, aby som vyhrala. V obálke mám prachy, za ktoré si dnes kúpim handry, potom ma dajú do pozerateľného stavu a moje kolegyne ma budú hodnotiť. Všeobecne nerada nakupujem, no ale keď môžem vyhrať, tak sa obetujem. „A čo môžem teda vyhrať?“ opýtala som sa naivne. „No predsa peniaze na ďalšie nákupy,“ zaznela odpoveď od mojej dvojhodinovej pravej ruky. Dnešný deň bol naozaj za trest. Ešte stále sme stáli pred domom a čakali na auto, ktoré nás odvezie na nákupy a moje dnešné druhé ja sa neustále niečo pýtalo. Najskôr vraj aká je téma dňa (odkázala som ju na televíziu VA3, tam majú tuším takú reláciu), potom bola zvedavá, aké občerstvenie som pripravila. No žiadne. V chladničke bola ešte treska a našli by sa aj rožky, ale veď ja nie som bistro, tak nech si objednajú pizzu. Aj si veru objednali, keď ma odvážali do kravína, cez zadné sklo firemného auta som videla, ako pred domom zastalo auto s nápisom „catering od A do Z“ a mne vzápätí prišla sms s textom – keďže sa ti nechcelo nič pripraviť, tak obsah auta, na ktoré zízaš, platíš ty, tvoja TV. Nechápavo som hypnotizovala mobil a rozmýšľala som, ako som mohla niečo pripraviť, keď som o tom nevedela. Potom mi napadlo pozrieť si maily, nie, nič tam nie je. Pozrela som všetko, až na kolónku Nevyžiadaná pošta. Áno, sviňa jedna, bol tam mail, ktorý mi oznamoval, že na základe zákona o prezentácii Slovenskej republiky som bola náhodne vybraná do relácie a som povinná podrobiť sa úkonom, ktoré táto relácia vyžaduje a tá sa bude vysielať v televízii BOJ v rámci prevencie. Prevenciou mysleli naučiť ženy, aby sa o seba starali a nevyzerali hnusne. „No zbohom, ak to myslia tak, ako to napísali, tak asi budem riadna mátoha, keď ma vybrali medzi prvými – pomyslela som si. Ale v ďalších riadkoch ma uistili, že prvé účastníčky len vylosovali, ale od druhého kvartálu bude chodiť po mestách módna hliadka a špeciálne vyberať ženy, ktoré sú hnusné, zanedbané a všetko ostatné. Bola som úplne zmätená. Toto by nám predsa naši naj neurobili, uzákoniť takúto blbosť. Veď oni majú radi ženy, veď aj klinčeky rozdávajú na snemoch, aj si zaspievajú, povedia vtip. A teraz toto, že kontrola handier a topánok a ešte ťa aj skritizujú ľudia, ktorých si v živote nevidela a už ani neuvidíš. A keby ťa kritizovali ľudia, ale kritizovať ťa budú ženy. Vopred sa ospravedlňujem ženám, ktoré som urazila, ale výzor mojich kritičiek jasne hovoril o tom, že veľa práce za sebou ani pred sebou nemajú a zameriavajú sa hlavne na seba. Pochybujem, že tie vybrali náhodným výberom. Skôr bolo od malička rozhodnuté, že sa slečny nebudú venovať ťažkej práci. Ich úlohou bolo len „zdobiť“.

Ale poďme ďalej. Ako som neskôr videla v TV, dračice sa vrhli na moju skriňu a boli naozaj nadšené. Vyťahovali jednu handru za druhou a s odporom ich hádzali na kopu, nad ktorou sa vznášal nápis „na vyhodenie“. Moje najlepšie veci, moje skvelé rifle a tričká sa váľali po zemi a nad nimi poskakovali tri ženské a vzájomne po sebe pokrikovali „pozri na toto, to by si ani moja babka neobliekla, toto sa nosilo pred rokmi, chýbajú mi tu šaty a sukne, ďalšie rifle – všetko spáliť!“

Moje druhé ja a ja sme zastali medzitým pred vchodom do centra. Bolo to najväčšie obchodné centrum v našom meste. Ešte v aute moja opatrovníčka zrátala prachy a otvorila obálku, kde bola téma dňa. Asi už teda zistili, čo sa vysiela v konkurenčnej TV. Ale ako som neskôr zistila, téma sa týkala opäť handier a toho, čo si na seba oblečiem a ako budem vyzerať večer a či prejdem hodnotením. Hodnotiacu komisiu tvorili ženské, čo sa mi hrabali v skrini, zástupca ministerstva a štátny dozor, ktorý mal na starosti vydávanie osvedčení a certifikátov o tom, že ste prešli a máte oprávnenie chodiť po ulici. Opýtala som sa pravice, čo sa stane, ak neprejdem. Vypúlila oči a vychrlila na mňa „No to musíš, lebo bez certifikátu nemôžeš ísť do ulíc v tomto meste. Nechceš sa snažiť, tak ťa presťahujú na dedinu. A čím horšie vyzeráš, tým ďalej a do menšej dediny pôjdeš. Ale ty sa neboj,“ žmurkla na mňa, „ty si to vyhrala, lebo máš mňa“.

No to som teda dopadla. Môj život vo veľkomeste je v rukách cudzej ženskej a stačí málo a môžem byť deportovaná niekam do Kráľovského Chlmca. A taký pekný deň to mohol byť.

Pokračovanie čoskoro...