V živote človeka nastanú chvíle, kedy sa už po tretíkrát*) za svoj život musí postaviť na námestia a podľa momentálneho rozpoloženia mysle buď vykrikovať spolu s davom, alebo tam len tak protestne a zarputilo mlčať a svojou prítomnosťou názorovo vyjadriť nespokojnosť a tlak voči tomu, čo sa deje. Niektorí obyvatelia tejto krajiny to aj napriek svojmu vyššiemu veku neabsolvovali ani raz, lebo to podľa nich aj tak nič nezmení. Keď tak nad tým uvažujem, možno majú aj pravdu. Sami pre seba. Lebo zmena začína v hlave. Ak sa nič nezmení v ich hlave, o čo zjavne nestoja, potom náhľad na celý svet okolo nich zostáva nezmenený, čiže si žijú stále svoj diskopríbeh. Nezostáva nič iné, len ich nechať ponorených v ich mentálnom bazéniku, nech si tam cikajú dosýtosti a presviedčajú sa o tom, že si zohrievajú vodu.

Keby sme sa však všetci takto lacno vzdávali, Zem by bola veľmi smutné miesto pre život tých, ktorí sa neuspokoja so šťankou namiesto čistej vody. Čakať na situácie, kedy je boj vopred vyhratý a vtedy sa postaviť do šíku je pre, no povedzme že nie veľmi kvalitným charakterom obdarených ľudí. O tom pojednáva kniha Isaaca Asimova: Ani sami bohové (výrez z citátu – Proti hlúposti ani samotní bohovia nič nezmôžu). Čítala som knihu v češtine a mám pocit, že ani nie je preložená do slovenčiny, ale môžem sa mýliť, nepátrala som. Priblížiť o čom bola kniha sa zdá byť v časoch internetu úplne zbytočné, každý si to pár klikmi vie obstarať sám, ale často býva čas ten augmentor, ktorý umocní silu diela. U mnohých kníh, ktoré som prečítala som nadobudla pocit, že keby som si ich prečítala skôr, teda prečítalo by ich moje mladšie ja, nevzala by som si z nich toľko, koľko mi dokázali ponúknuť. Takže ak je tu človek, ktorý túto knihu ešte nečítal, možno mu môj tip padne vhod.

Príbeh knihy sa začína v pracovni rádiochemika, ktorý nebol obdarený extra prenikavou inteligenciou, ani intuitivitou, ale zato ješitnosťou a „ja vám ukážem“-osťou. Všimne si zmenu wolframu na svojom stole len preto, že si myslí, že sa mu niekto chodí babrať do usporiadania stola a kvôli nevinnej poznámke jeho kolegu: „Ako už len ty môžeš vedieť, že to nie je wolfram?“ – rozpúta pátranie po tom, aký je to prvok, čo vedie k prevratnému objavu pozitrónovej pumpy, ktorá zabezpečí energetický blahobyt celej Zemi. Aladdinova lampa pre celý svet. Že samotný rádiochemik, ktorého zásluhy spočívali len v tom, že všetkých dookola nútil k práci a skúmaniu prvku a v konečnom dôsledku nebol schopný popísať vo svojej komplexnosti príbeh vývoja pumpy, sa stal oslavovaným a váženým Otcom pumpy je jav, ktorý v žiadnej branži nie je neznámy. Kto by ho mohol kompromitovať, toho upratal, niektorí, ktorí ho dokázali držať na uzde zomreli. Zostali v podstate len dvaja ľudia, ktorí boli schopní vidieť za kulisy a dokonca začať komunikovať s ľuďmi z paralelného vesmíru, ktorí to vlastne celé spáchali a boli hnacím motorom obehu pumpy. Že dlhodobé využívanie pumpy naruší fungovanie vesmíru a hrozí zánik oboch - paralelného, aj toho nášho, je už nosnou zápletkou knihy sa zároveň morálnym orieškom pre ľudstvo samo. Človek, ktorý Otcovi pumpy položil na začiatku príbehu otázku „Ako už len ty môžeš vedieť, že to nie je wolfram?“ bude ten, ktorý to nevzdá a neúnavne hľadá spôsob ako nenechať všetkých skapať, aj keď na Zemi sa všetci, vrátane politikov odmietli vzdať blahobytu, veď čo, teraz ruka hore, čo bude potom ma neserie.

Táto kniha je taká paradajková polievka pre dušu. Buď ju budete milovať, alebo ju vyklopíte. Ja som z tej prvej sorty, v oboch prípadoch. Veľmi rada knihu poskytnem k prečítaniu.

 

*) 1989, 2018, 2024