Nikdy som nemala rada psiská. Ani tých s koriandrom a klíčkami na vietnamský spôsob, ani tých serúcich na chodník na sídliskový spôsob. Bola som presvedčená, že každý pes má len dva životné ciele – ako vyhrať boj s mačkami a ako ma uhryznúť. Netušila som, že raz skončím tak, že budem venčiť psa v pyžame. Pre exorcistov diabla z mojich zdanlivo nelogických viet musím zdôrazniť, že v tom pyžame som ja, ochotná obetovať ranné pretáčania mojej riťky v nebíčkovo modrých obliečkach z mikroperkálu a počúvanie symfonického vtáčieho orchestra spoza okna víkendovej chalupy za ranný beh po chatovej osade. Ťahaná ukrutnou psou silou vydávam zo seba najskôr írečité slovenské nadávky a neskôr už len hlboké stony, ktoré bez zátišia s obliečkami dávajú môjmu životu celkom iný zmysel.
Milovala som odjakživa lesy a pes sa mi k nim jednoducho nehodil. Stačilo mi ísť samej vo vetre, v hmle, horúčave, v snehu, aj mrholenie bolo vítané a s búrkou som vždy rátala, ale so psom nikdy. Načo by mi tam bolo stvorenie, ktoré sa potí jazykom a teší chvostom? Ako mi môže rozumieť, keď ja jemu nie?
Psa má na svedomí dcéra. To bol ten osudný moment, keď som jej v nemocnici sľúbila hľadiac na monitor so znovu pokrčenou čiarou všetko na svete a ona otvorila oči a vykríkla „havo“. Mohla som „všetko na svete“ vtesnať do hocijakej hračky, áno, mohla. Ale ja nie, ja som sa z lásky roztiekla po podlahe ako tridsaťtri percentná smotana, z ktorej pevná šľahačka aj tak nikdy nebude.
Odjakživa som chcela byť mamou. Odhodlanie zväčšiť maternicu osemkrát, čím dám na frak mužským orgánom schopným zväčšovania sa, ma sprevádzalo od prvých vážnych kontaktov so samčekmi. A odrazu produkt úspešnej reprodukcie zapiští, že chce hnusné zviera?! A ja, udatná matka z prvej línie, zložím zbrane a urobím pre to dieťa všetko na svete?! Dobre, odložíme psisko na neskôr, povedala som si a dúfala som, že neskôr bude znamenať nikdy.
Útulok
„Budem mať osemnásť a ty si mi toho psa stále nekúpila,“ povedala mi jedného dňa dcéra. Moja kurva dobrá rada pre vás - nikdy nesľubuj decku, čo mu nesplníš. Ešte v ten deň sme sa ocitli v útulku a vyslovili želanie.
Pani útulková si ma premerala a povedala, že pre začiatok mi odporučí psa na socializáciu. To znamená, vziať si psa, ktorý potrebuje teplo domova, aby si vyliečil svoje traumičky a potom ho zotaveného buď vrátiť alebo si ho nechať. Všetko bez záväzkov, ako tovar v Baumaxe. Vezmeš, nehodí sa, vrátiš ho aj s bločkom naspäť. Súhlasila som a ona priviedla trasúce sa stredne veľké chlpaté čudo so zlomeným rebrom a pohľadom. Rozplakala som sa, ale nie od dojatia. Psov som sa bála a predstavovala som si takého debilne krpatého, do kabelky, však aj to je pes. Fakt, že je to len na dočasku, ma upokojil. Neviem, kto sa vtedy viac bál, či pes alebo ja.
Nevedela som ani, koľko žerie taký pes. Tento bol vystresovaný a tak viac ako dva plátky šunky do seba v prvý deň nedostal. Podľa toho som mu určila dennú stravovaciu jednotku. Keď po pár dňoch zmizla synovi z taniera pečená klobása, usúdili sme po márnom hľadaní pod stolom, pričom pes sa tváril, že o ničom nevie, že deväťkilový pes žerie asi viac a dávku som podstatne zvýšila. Zúfalý hlad robí zlodejov aj zo psov. Odvtedy nám nikdy nič z tanierov neukradol.
Po mesiaci
Pani útulková s udivenou tvárou zavolá veterinárku.
„Toto je náš Čeky? Ten, čo sa s nikým nebavil a bol problém ho aj ošetriť?“ krútia obe hlavou a zízajú na teriéra so sebavedomým pohľadom, ktorý im demonštratívne očúra prijímací pult. To, že si ho chceme nechať, ich poteší a vysvetlia nám, že náš bude aj tak až po roku. Dovtedy sa môže prihlásiť jeho pôvodný majiteľ. Psa nazvali Čeky, lebo ho odchytili v Čekovciach.
Žiadny Čekovčan ani iný občan sa k psovi za rok neprihlásil a tak sa stal definitívne náš.
Silvester s diviakom
Silvester je pracovný deň, muž nedostane dovolenku a z víkendovej chalupy odfičí do práce. Uvarím silvestrovskú kapustnicu a odchádzam so psom do lesa.
Ideme ďaleko, snažím sa nabudiť telo pred nočným hodovaním. Aspoň desinka kilometrov mi zabezpečí nekontrolovateľný apetít na všetko. Pes pustený z vôdzky vybieha na kopec. Čakám, že trochu popreháňa stádo vysokej, ktorá mu s prehľadom utečie a potom si ho z diaľky opovržlivo premeria, ale jemu to na zvýšenie sebavedomia stačí. Nie, na jar, keď sú mladé, ho z vôdzky nepúšťam, píšem to tu pre prípad, že sem lezú poľovníci a dajú si ma na zoznam škodnej.
Pes beží vydesený späť. Fíha, hádam len srnčia zver necvičí tajne kung fu, usmievam sa naňho. Jeho oči však hovoria, že situácia je vážna a keď zbadám bežiaceho diviaka, zhodnotím to rovnako. Diviak po tom, čo ma zbadá, zabrzdí prekvapene na paprčkách, otočí sa a beží späť. Ale ktovie, či nejde pre posilu, napadne mi, revem ako zmyslov zbavená a bežím spolu so psom. Bežali sme až k víkendovej chalupe a dobre, že z toho neexistuje kamerový záznam, nositelia bežeckých rekordov by o ne prišli. To, že som sa večer ožrala jak divá sviňa, brali všetci v pohode, však Silvester. Pes o divej svini v lese diskrétne mlčal.
Jazvečia nora
Raz sa rozhodol pes miesto preháňania divej zveri kontrolovať všetky nory v lese, kým nenatrafil na jednu osudovú. Pod stromom so zložitým koreňovým systémom vliezol do diery, ktorá patrila jazvecom. Do komplexu chodieb, kde jazvec je kráľom, vliezol s nadšením lovca a stratil sa na viac ako tri hodiny, počas ktorých nedokázal vyliezť von. Kričala som do diery, tvár umazaná od hliny a sĺz, vyzerala som zrejme zúfalo a rovnako zúfalo mi odpovedal pes na volanie.
Pomoc som hľadala v dedine u chovateľky jazvečíkov, ktorá nebola doma a jej syn mi vysvetlil, že aj tak nie je ich svorka jazvečíkov stavaná na rolu záchranárov, takže pomôže už len bager alebo zázrak. Zháňanie bagra sme zavrhli, ostal zázrak.
Ten urobil muž, keď vzal z chalupy baterku a zasvietil do diery. Dodnes netuším, či svetlo oslepilo jazvecov, ktorí väznili psa ako živú potravinovú rezervu alebo pes podľa svetla našiel cestu von z labyrintu. Vybehol von s krvavým chvostom a tváril sa ako niekto, kto zvíťazil vo vojnovom ťažení. Takto nejako si predstavujem vojnového hrdinu. Nechala som sa po prvýkrát vyoblizovať po tvári slizkým psím jazykom a ešte som bola aj šťastná. Nehovorila som, že neznášam psiská?!
Pes ako pán
Pán Pes určuje pri venčení s vôdzkou smer a dĺžku prestávok pri drevinách a v prípade, keď ho začnete ťahať, zasekne sa ako moja dcéra vegetariánka pri šnicli. Nemá význam bojovať ani s jedným, takže šniclu dostane pán Pes a on určí aj tempo prechádzok. Nakoniec, na venčenie sa chodí aj tak len kvôli nemu, ja som len jeho neozbrojený sprievod.
Občas sa v našej rodine vyskytnú výlety, na ktoré nemôžeme psa vziať. Obvykle ho na ten čas zveríme niekomu a odovzdávame ho aj s jeho obľúbeným proviantom, miskami, koberčekom a láskavým manuálom na jeho chov. Prekvapí ma, že pes tak dôveruje nášmu výberu, že si svojho dočasného pána obľúbi okamžite bez toho, aby mal poznatky o jeho pôvode, záľubách, vzdelaní, svetonázore, charaktere a slabostiach (zbytočne si fandíš, joeko13, nemiluje ťa, len rešpektuje naše rozhodnutie) a vždy si ho podriadi.
Keď nám ho vracajú a pán Pes sa tvári spokojne, viem, že ho v jeho dočasnom domove poslúchali a vtedy som spokojná aj ja. Niet k tomu čo dodať.
