Disclaimer: tento článok nie je hejt na Indiu a miestny pracovný kapitál. Nechápte ma zle, Indovia sú veľmi pracovití a snažia sa, len akosi popri práci nestíhajú resp. nezvládajú rozmýšľať a preto vznikajú žiaľbohu, no niekedy aj chvalabohu situácie, pri ktorých si vravím, jebem na to balím kufre idem domov veľmi úsmevné situácie.
Každopádne, poďme k veci.
Úloha znela jasne, a to naučiť miestnych kolegov pracovať podľa zabehnutých štandardov a zvýšiť produktivitu práce. Jednoduché zadanie no vykonanie v praxi je trosku ošemetné. Sadol som si s celým tímom, predstavil som ideu môjho pobytu v ich office a program udalostí a tréningov, ktoré budú nasledovať. Tím bol určite plný elánu a odhodlania a zrejme som ich aj správne vyhecoval, keďže boli celý čas ticho a občas len utrúsili “yes, sir”, z ich neverbálnej komunikácie (krútenie hlavami) som začal pomaly ale isto dostávať morskú chorobu, tak som sedenie ukončili. Slabší jedinci sa asi zľakli, keďže už na druhý deň ostal náš tím oslabený o pár kusov, jednoducho neprišli. Poučený, že zmeny nenesú ľahko, som si s preživšími posadal už po jednom. Poviem vám, že v živote som nevidel viac vystresovaných ľudí. Cieľom diskusie bolo zistiť, na akých projektoch robia, v akej sú fáze, s čím majú najväčšie problémy, čo ich na práci baví najviac a ako sa im páči práca vo firme všeobecne. Chudáci to asi celkom nepochopili a hrali so mnou hru, kde sa snažili odpovedať nie podľa seba a podľa toho, čo si mysleli oni, ale podľa toho, čo si mysleli, že chcem počuť ja od nich. Ja som s nimi hral hru, že viem, o čom točia. Kládol som im veľmi jednoduché a priamočiare otázky, a to bol zrejme problém. Lokál workforce na to nie je zvyknutá a čumeli na mňa ako Miňo M. na stánok s kebabom.
Otázka: Na akom projekte teraz robíš a ako dlho už na ňom pracuješ?
Odpoveď: Dear Sir, tak ja už som robil na veľa projektoch, raz sú jednoduché, inokedy zas náročné. Mojim cieľom je napredovať v práci a pomáhať firme rásť, mám všetky predpoklady na to, aby som bol dobrý zamestnanec, už na škole som bol veľmi šikovný. Ku každému projektu pristupujem zodpovedne, prinášam inovatívne riešenia a aktívny prístup... I do my level best.
Po pár dňoch sme si našli spoločnú reč, začali postupne chápať, čo od nich chcem, ako majú robiť a že keď sa pýtam, koľko je 2+2, tak majú odpovedať 4 a nie recitovať poučky o malej násobilke. Ukončili sme rozbehnuté projekty a začali sme robiť na nových, sláva, chcel som otvárať šampanské, lenže.... Každý do jedného ako by sa resetovali a začali to robiť rovnako úplne napiču mimo manuálu a keď som sa ich spýtal, prečo to nerobia tak, ako sme to posledné týždne trénovali odpovedali „aha a to všetko máme robiť tak, ja že len ten jeden projekt“ Niekedy sa mi veru ťažko hľadajú slová na vhodnú odpoveď.
Mal som pocit, že možno ja som Mongol a jednoducho to s ľuďmi neviem, poprípade mám prehnané nároky. Jedného dňa som sa zúčastnil ako divák tréningu pre naše sales oddelenie. Cieľom bolo poukázať na to, že je zbytočné imitovať anglický / americky prízvuk keď robia klasické gramatické chyby, ktoré by native speaker neurobil. V dnešnej dobe je úplne jedno, z akého office voláte, základ je, aby ste nezneli ako nahratý záznamník, keď niekoho oslovíte, tj. zneli prirodzene, boli sebavedomí a hovorili k veci. Hodinu sme prechádzali klasické chyby, ktoré sa opakujú a následne spravili zopár cvičení zameraných na gramatiku, slovosled a plynulosť prejavu. Niekoľkokrát bolo zdôraznené, nech neimitujú prízvuk, ale nech sa radšej zamerajú na všetko ostatné. Po cvičení sa vedúci spýtal, na čom teda zapracujeme? Namotivovaný dav jasne zakričal “prízvuk” Not sure if trolls or stupid, zvažoval som, či sa mám smiať alebo plakať, každopádne doma ma čakala domáca pálenka...
Bežne sa stávalo, že som im vysvetlil, čo a ako majú robiť a nech mi pošlú hotové veci koncom dňa, aby som mohol dať dokopy celkový priebeh projektu a poslať ho vedeniu. Počas dňa sa pýtam, ako to ide, „very good sir, no problem sir“ pre istotu som zdôraznil, že ak potrebujú akúkoľvek pomoc, stačí sa ozvať. Na konci dňa kontrolujem, kto mi čo poslal, keď zistím, že mi chýbajú veci od jedného chalana. Vravím, čo sa deje, prečo mi neposlal veci? On smutne pozerá, že on od začiatku nevedel, ako to má urobiť a doteraz si s tým neporadil. Na moju otázku „prečo si mi nepovedal na začiatku, že to nevieš, a keď som sa pýtal, kto potrebuje pomoc, vravel si, že je všetko ok“ kontroval naozaj zdatne odpoveďou „I didn´t want to upset you“.
Bolo načase nabrať nové posily do tímu. Človek si myslí, že už toho zažil naozaj kadečo a len tak ho niečo neprekvapí, no viesť interview s lokálnymi uchádzačmi je v skutku silný zážitok. Pochopil som, že čítať CVčka naozaj nemá zmysel, v škole im ukázali jeden formát a každý do jedného mali CV ako cez kopirák. Každý bol plný prázdnych fráz „napredovať v zabehnutej organizácii a prispievať svojou prácou k úspešnému chodu firmy“. Keď som sa ich spýtal, ok ako si to teda predstavujú, začali recitovať naspamäť svoj životopis od začiatku. Na otázku, aké je ich hobby, odpovedali zásadne „práca vo vašej firme by bola moje hobby“ a keď som sa nedajbože spýtal, nech mi povedia niečo, čo v životopise nemajú, tak našupu zbledli, dostali jemný infarkt a pre istotu začali opäť recitovať životopis od začiatku. Ďalšia klasická otázka, prečo chcú robiť u nás a čo vedia povedať o našej firme, sa taktiež nestretla s porozumením uchádzača. Na demonštráciu ich schopností používať počítač som mal so sebou aj notebook. Jeden pánko sa búchal do hrude, aký je profík na vyhľadávanie kontaktov a potrebných informácií. Vravím paráda, tu je počítač, ukáž. Dal som mu jednoduchú úlohu, ktorá zaberie pol minúty, po 10 minútach pozerania striedavo na mňa a na monitor z neho vyšlo, že on sa pomýlil a myslel niečo iné. Zrejme nie som dobrá „HR pička“.
Pt. 4 ak dožijem tak coming soon
