Príchod
Aj naša firma využíva lacnú pracovnú silu vysoko kvalifikovaných fundovaných odborníkov z krajiny tisícich farieb, Indie. Jedného krásneho dňa prišiel za mnou šéf so zaujímavou ponukou, či by som nešiel na tri mesiace do našej orientálnej pobočky pomôcť lokálnym kolegom s projektmi a zaviedol trochu systému do ich práce. Keďže som mladý a blbý pracovitý, tak som súhlasil, no to som ešte netušil, čo všetko ma tam bude čakať.
Spoiler alert: som tu už rok a dostal som sračku, niekoľkokrát.
Cestujem veľa a často a tak mi príprava nezabrala veľa času. Očkovania neboli potrebné, keďže som ich podstúpil minulý rok, zbalil som sa ráno hodinu pred odchodom, India, here I come. Keďže logistika a ubytovanie boli zabezpečené HR oddelením v Indii, tak ešte v deň odchodu nebolo jasné, kde vlastne budem bývať a či ma vôbec niekto bude čakať na letisku. Niežeby som bol neschopný vybaviť si veci sám, ale ak mám pristáť o tretej v noci niekde, kde som v živote nebol a nemám šajnu, kam mám ísť... Keďže mali asi komplet piči veľa práce s inými dôležitými vecami a neodpovedali mi na maily a úspešne ignorovali telefonáty, poddal som sa situácii a povedal som si, že nejako bolo, nejako bude a hádam sa to vybaví za pochodu, India style.
Na letisku v Pune ma našťastie čakal pánko s pokrčeným papierom, z ktorého sa mi podarilo identifikovať meno firmy. Nasadil ma do luxusného vozidla TATA Indica a hor sa do hotela (teda aspoň dúfam). Keď som si pred odchodom čítal niečo o Pune, jedna z prvých viet, na ktorú som narazil, bola „ak v Pune hodíte kameňom, trafíte psa alebo softvérového inžiniera). Tých psov tam bol veru pokokot požehnane a nechápal som, ako je možné, že sme ani jedného nezrazili, lebo nonstop nejaké psisko prebiehalo pred našim autom, poprípade sa úspešne rozmnožovali v strede cesty. Šofér ma vysadil pred hotelom, usúdil som, že tu budem asi ubytovaný, našťastie som aj bol. Pri check-ine sa pýtam, na koľko dní je izba rezervovaná a kedy je check out. Týpek mi vraví, že len do dvanástej a že nemám meškať s check-outom. Cesta mi dala zabrať, po príchode na izbu som len padol do postele a zaspal na mŕtvolu. O jedenástej ráno mi zvoní budík, raňajky sú už dávno pasé a za hodinu musím stihnúť check-out. Volám do kanclu, že som ready a niekto by ma mohol vyzdvihnúť. Niekoľko hodín riešili, kto po mňa príde a pomôže mi zobrať kufre. A keďže som nevedel, kde vlastne som a ako ďaleko je to do kanclu, čakal som ako debil na recepcii. Po čase sa zjavil kolega, naložili sme kufre do auta a hor sa spoznať ostatných kolegov. Cesta autom trvala asi jednu minútu, lebo hotel bol pred budovou našej firmy. Keby som nebol prispatý, mohol som si to vygoogliť a nečakať hodiny na recepcii a scrollovať 9gag, c´est la vie.
Po príchode do firmy sa všetky oči upreli na mňa, bol som tam jediný biely. Moji európski kolegovia tam síce chodievajú často, no mal som pocit, že na mňa pozerajú ako na zjavenie. Šéf lokálneho officu ma určite čakal, pretože ma privítal so slovami „ako to, že som už tu a prečo som neostal v hoteli, keď mi rezervovali izbu do piatej večer“. Nasledovalo kolo predstavovania sa s novými kolegami, ich mená mi zneli ako generátor náhodných slov a ak by si ich niekto bol schopný zapamätať, dostal by aspoň troch bludišťákov a s najväčšou pravdepodobnosťou by to bol určite autista. Keďže všetko bolo „tip-top“ zorganizované, išiel som sa poďakovať našej HR-istke. V momente, keď som otvoril dvere jej kutice, sa schovala za opierku stoličky a tvárila sa, že tam nie je. Otočil som tú stoličku, zmohla sa na priblblý úsmev a dodala „Hi“. Ako sa deň blížil ku koncu, nikto mi akosi nevedel povedať, kde budem bývať. Vraj sa ale nemusím báť, všetko je vybavené a už čoskoro mi dajú vedieť, len dolaďujú posledné detaily. Asi o ôsmej večer na mňa víťazoslávne zvolali, že si mám zobrať kufre a ideme do nového bytu, ktorý vybavili exkluzívne pre mňa.
Byt bol na prvý pohľad fakt skvelý, asi dve minúty pešo od roboty, no keď som sa pozorne zahľadel, všimol som si nedojedené jedlo, nedopité pitie, rozhádzanú posteľ so špinavým paplónom a v chladničke kopu jedla, vyzeralo to, ako keby tam ešte desať minút dozadu bývala komplet celá rodina. Kolegovia ma ubezpečovali, že toto je klasický byt „up to European standard of living“ a všetko je v najväčšom poriadku. Prišiel aj majiteľ bytu, že či mi niečo nechýba a ak dačo treba, stačí povedať. Vravím, že by bodlo upratať a mohol by doniesť aspoň čisté periny alebo obliečky. Univerzálna odpoveď na všetko v Indii je „Yes, sir, two minutes, sir“. Po hodine prišiel s prázdnymi rukami, upratovali vraj celý deň a obliečky budú problém, lebo by ich museli dať ušiť a trvalo by to aspoň dva týždne, no ak by som dačo potreboval, stačí povedať. Vravím, že aspoň rýchlovarnú kanvicu na vodu by mohol doniesť a či by sa nenašla mikrovlnka. „Yes, sir, two minutes, sir“. Po hodine prišiel s prázdnymi rukami, že také tu oni nepoužívajú, ale možno vybaví a donesie neskôr. Rezignoval som.
Bolo už pomaly desať večer, chcel som spať a nemal som už na nič náladu, poslal som ho preč a tešil som sa do postele. O jedenástej večer mi niekto búcha na dvere, vravím si, že asi vybavil tú kanvicu a mikrovlnku, super. Otvorím dvere a tam stojí šesťčlenná rodina a hrnie sa dovnútra so slovami, že my tu bývame. Pozerám, že komu tu jebe, zatváram im dvere pred nosom a hovorím im, nech volajú domácemu, asi ste sa pomýlili, teraz tu bývam ja. Do piatich minút klopú zasa, otváram a vidím domáceho aj s tou rodinou. Pýtam sa WTF a on krúti hlavou (tak ako to len miestni vedia) a vraví, že oni tu bývajú a len si prišli zobrať svoje veci. Rodina sa rozutekala po byte, pobrali riady, záclony, vázy, obrazy, elektroniku a všetko, čo sa len dalo, ja som len nechápavo pozeral a sledoval som, či neberú aj moje veci. Chvíľu som rozmýšľal, či tam naozaj bývajú alebo som sa stal komplicom pri ultimátnej krádeži. Incredible India, čo vám poviem.
Blížila sa polnoc, dal som si poldecko domácej na žalúdok a decko na nervy, pokrútil som hlavou a šiel spať. Vravím si, len tri mesiace a som doma. Keby som len bol vedel, čo ma ešte len čaká.
Pt. 2 coming soon
