Je zrejme úplne jedno, čo sem napíšem, keďže to vyzerá tak, že väčšina rovno preskakuje článok a vrhne sa na komentáre (call me captain obvious). Každopádne pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac o mojej indickej eskapáde, here we go.

Otázka ubytovania bola teda vyriešená. Bolo mi povedané a víťazoslávne odprezentované, že byt je aj s denným servisom a teda sa nemusím starať o upratovanie a ostatné náležitosti. Ak budem čokoľvek potrebovať, tak stačí zavolať domácemu a všetko zariadi. V praxi to vyzeralo tak, že upratovačka zrejme do bytu aj prišla, no to bolo asi tak všetko čo spravila. Jej návštevu bolo ľahké identifikovať tak, že som našiel vedro na vodu vždy v inom kúte miestnosti a všetko v kúpeľni som mal poprehadzované, no byt bol stále rovnako zajebaný v rovnakom stave a občas mi chýbalo z nedojedených sladkostí.

Domáci vždy prišiel, keď som niečo potreboval, no väčšinou sa už nevrátil, prípadne nič nevybavil. Keď som mu dal tri prázdne náplne na odpudzovanie komárov s prosbou, že ich poprosím vymeniť za plné, doniesol mi jednu s tým, že som mu dal len jednu, tak mi jednu vracia. WiFi bola taká skvelá, že fungovala len dva metre od routera a len keď bolo dobré počasie a správna konštelácia hviezd. Zavolal som v pondelok domácemu, že by som ho chcel poprosiť, aby s tým dačo spravil. Klasicky odpovedal “yes sir, 2 minutes sir”, čiže prišiel vo štvrtok, buchol do routra, pokrútil hlavou, povedal problem solved a nefungovalo to naďalej. Ďalší týždeň bol router vymenený, no fungoval rovnako napiču.

Čo mi vadilo a na čo som si nemohol zvyknúť bolo to, že “upratovanie” a všetko ostatné, čo mi v byte robili, sa vykonávalo keď som bol v práci. Všeobecne nemám rád, keď mi ľudia chodia po byte, navyše cudzí a keď tam nie som. Jedného dňa som prišiel domov už na obed kvôli žalúdočným problémom. Neviem, čo sa doma presne dialo, ale otvorím dvere a tam sedí týpek v obleku s telefónom pri uchu, vedľa neho mladá slečna, ktorá vyzerala ako kurva. Pozerám, že WTF is going on. Pán na mňa “no worries sir, we are here just for a minute, sir”. Hovorím, že nemám čas sa s nimi vybavovať, lebo letím na hajzel, ale nech sú preč, kým skončím. Proste klasický deň.

Doprava v Indii je kapitola sama osebe. Autá, skútre, rikše, bicykle či kravy jazdia z každej strany a každým smerom a za stáleho trúbenia. Cez cestu sa prechádza naverímboha a hádam prežijem. Či sa na mňa rúti kamión, autobus či auto, vystriem ruku s gestom stop a idem, základ je nezastaviť, doprava ma vždy akosi obtečie. Malá hádanka, čo si myslíte, čo ma zrazilo? Raz, dva, tri, tadáá - ťava. Skurvená ťava, ktorá je v celej Indií asi tak jedna (číslom 1). Idem cez cestu, pozerám dvakrát napravo, potom dvakrát naľavo, chystám sa vykročiť a jeb ho ťava. Nejaký inteligent dostal nápad, ako zarobiť chechtáky, doniesol si ťavu a za pár rupií si na nej môžeš zajazdiť (upozorňujem, že na nej, nie v nej, teda možno za príplatok). Na začiatku som si myslel, že kravy blokujúce dopravu sú len bájny mýtus, niečo ako triezvy východniar, no po pár týždňoch sa zrazu vyrojili a boli všade, samozrejme aj ich hovná. Veľmi komické bolo, keď prišlo stádo do stredu križovatky a začalo obžierať výzdobu zo svadobného auta, ktoré sa cez tú križovatku snažilo neúspešne prejsť.

Ja na dopravu najčastejšie využívam rikšu, miestni tomu hovoria “auto”. Každé takéto auto je defaultne vybavené taxametrom a drbnutým šoférom, ktorý nonstop žuje tabak a vypľúva to celú cestu naokolo. Taxameter sa používa zásadne podľa nálady a dopravnej situácie. Ak idem autom ráno, taxameter nezapne s tým, že je ráno. Na obed a večer ho nezapne, lebo je špička a v noci je noc, tak by taxameter nefungoval. Poprípade sa im práve pokazil alebo je nepresný. Niektoré autá sú vybavené subwooferom a veľkým reprákom. Nezabudnem, ako som išiel domov asi o tretej v noci a šofér sa ma spýtal, či bude ok, ak pustí hudbu. Keďže som bol veľmi spoločensky unavený, vravím jasné brácho, on púšťa indické kolotočárske vypaľovačky a jazdíme mestom najbližšiu hodinu. Pri každom zastavení na križovatke sa pristavili ľudia a začali okolo auta tancovať. Výhoda Indie je to, že je stále a všade kopa ľudí, nevýhoda Indie je presne to isté. Jazdiť autom nie je vôbec drahé, za dve eurá precestujete pol mesta. V podstate, keď sa hádam so šoférom o cene, tak riešime, či budem platiť jedno euro alebo sedemdesiat centov. Ide o princíp, nemám rád, keď sa ma snaží niekto ojebať do xichtu oklamať. Šoféri majú inak úplne na saláme, že sa ponáhľam alebo že som ich zákazník. Bolo úplne bežné, že odstavili svoje auto aj so mnou a išli si nakúpiť tabak, vypiť čaj, stiahli si gate a predo mnou sa vyšťali, poprípade mi zastavili s tým, že už sa im ďalej nechce alebo že si to rozmysleli a mám si zastaviť niekoho iného, lebo ak by išli ďalej, boli by príliš ďaleko a museli by sa dlho vracať naspať.

Povedal som si, že srandy už bolo kopec a presedlám na uber, cena je tá istá a šofér aspoň vie, kam a kadiaľ má ísť. Nemohol som sa mýliť viacej...

... Pt. 3 coming soon (spoiler: WTF moments from the office)