Komunikácia s Japoncami je všeobecne dosť nemožná, nie však nemožná. Angličtina väčšiny z nich biedne pokrivkáva na úrovni starého Fera z Lazov, a aj tých pár fráz čo im zostalo zo školy má taký šialený prízvuk, že bez znalosti základov japončiny im je rozumieť tak polovica a tú druhú si treba domyslieť... (aha, ako jednoducho sme sa dostali až k samej podstate japonskej komunikácie!)
V japončine sú hlásky R a L vyslovované viac-menej rovnako a brané ako jedna, lebo ten (pre nich nepatrný) rozdiel v zvuku nijako nemení význam slov. Sranda potom nastáva, keď sa snažia hovoriť napríklad anglicky a majú problém to L či R rozlíšiť... Aby ste si to vedeli predstaviť - asi ako dieťa, ktoré ešte nevie povedať R a pýta si jesť lyžu, a keď sa to R naučí, dáva ho všade, takže aj z poslať je posrať... tak tak nejako. Môj obľúbený vtip na ilustráciu: You know what Japanese men do when they have erections? They vote!
Aby toho nebolo pre náš slovenský mozog málo, ich pseudo-anglické vety sú popretkávané japonskými výrazmi ako e-to ne, ano ne (obidva znamenajú niečo ako naše hm, nó, vieš - závisí od kontextu), alebo čoto (znamená trochu a v super-slušnom Japonsku je fakt časté) a čó (slangové veľmi, cca. mrte). Úplnou perlou je výraz Čotomate, ktorý znamená Počkaj(te) chvíľu!
Dohovorenie sa osvedčeným spôsobom zvaným rukami-nohami sa môže zdať lákavé, až kým si to nevyskúšame a nezistíme rozdiely v aj základných výrazoch. Pojem "ja" napríklad vyjadrujú ukázaním na svoj nos, pokyn rukou vo význame "poď sem" skôr pripomína naše kývanie na rozlúčku, ruky zopnuté ako prosba chcú povedať "prepáč", a bizarné prekríženie ukazovákov prípadne rúk pred sebou v tvare X znamená nie/zápor/zákaz (často sa vyskytuje v sprievode mierne útrpného výrazu, nakoľko Japonci nesúhlas vyjadrujú veľmi neradi - má v sebe predsa čosi neúctivé).
Ďalším dôležitým vyjadrovacím prostriedkom je poklona. Je predovšetkým vyjadrením úcty, a zároveň dobrou príležitosťou zistiť, kto má v danej situácii alebo skupine aký status. Pri rozlúčke na chodníku pred reštauráciou často vídať komické niekoľkonásobné klaňačky: podriadený nadriadenému, nadriadený podriadenému naspäť, a podriadený opäť nadriadenému... prípadne variácie s opakovaním vzájomných prejavov úcty viacerých podriadených a viacerých nadriadených ad nauseam.
Nikto od vás ako turistu nebude čakať, že sa mu budete klaňať, ale pokývnutie hlavou na pozdrav alebo popri poďakovaní určite ocenia. Pozor však, aby ste to v zápale snahy neprehnali - príliš hlboká alebo dlhá poklona môže znamenať nemiestny mega-rešpekt (v našom kontexte asi ako keby ste si namiesto pozdravu pred kolegyňou sňali klobúk a teatrálne sa poklonili až po topánky, proste mega-trapas), ako aj ospravedlnenie obrovských rozmerov (napr. keby ste boli zodpovední za niekoho smrť). Ďalší stupeň by bol už len hodiť sa na kolená a s čelom na podlahe oľutovať svoju existenciu. Podávanie rúk je vo vzťahu s cudzincom tiež bežné, no bacha na vec - podľa bontónu sa vzájomne vylučuje s klaňaním!
Faux pas much? Obama v predklone, cisársky pár sa zdvorilo usmieva
Napriek nedostatočnej angličtine získavajú Japonci všetky bonusové body za neuveriteľnú ochotu. Cudzinca strateného v tokijskej džungli sú schopní bez ohľadu na svoju pôvodnú trasu priviesť kamkoľvek potrebuje, a ak aj nevedia anglicky nič iba "Herro, prease waiting", väčšinou sa iniciatívne vydávajú na misiu nájsť niekoho, kto tej zmätenej bielej tvári bude rozumieť viac. Slušnosť a nápomocnosť druhým tu nepozná hraníc rečových ani kultúrnych - ide o krajinu, kde pri cudzinke moknúcej v daždi zastaví autom úplne cudzí chlap a daruje jej svoj dáždnik. Len tak, aby nezmokla.
Krásnym zhrnutím všetkého, čím sa vyznačuje a ako sa prezentuje homo japonicus, a k tomu ešte bizarne ukryté pod kožou belocha, je youtubista Ken Tanaka. Ani ste netušili, aká môže byť japonológia ľahká, keď sa do nej pustíte z toho správneho konca. Ken Tanaka Loves You, takže vám v tom pomôže:
