Prednedávnom sa ma jeden kolega spýtal, čo stojí za to pozrieť si v Bratislave a čo by určite nemal vynechať (pracujem mimo SK). Väčšina kolegov sú Angličania a Rakúšania a vďaka ich snahe nasilu vidieť Bratislavu som toto leto absolvoval s nimi 10x návštevu po Blave. Preto vám zasielam svoj článok - na základe skutočných udalostí - "Prečo by cudzinec mal navštíviť Bratislavu".
V Bratislave je toho veľmi veľa zaujímavého, ba neváham odvážne tvrdiť, že toto mesto láme množstvo svetových rekordov a veci, ktoré tu človek vidí a zažije, len tak hockde vo svete neuvidí. A to som už fakt videl všeličo. Začnime napríklad hneď skraja, keď cudzinec vystúpi na vlakovej stanici v Petržalke. Okrem miestneho folklóru (upratovačka podopierajúca mop s výrazom - nič mi nehovor, nepokúšaj sa nič opýtať - Nemci to nazývaju ľudovo "Murmeltier" - schválne neprekladám, aby ste sa na ňu išli pozrieť) sa tu vyskytuje partička bezdomovcov, ktorá leští lavičky. Cudzinec sa ďalej presunie k pohyblivým schodom, ktoré presne 14 mesiacov a 11 dní nefungujú a je na nich tabuľka iba po slovensky - "nejdú". Ak by sa teraz cudzinec náhodou rozhodol ihneď vrátiť domov, má trochu smolu, pretože nad pokladňou je opäť nápis iba po slovensky (cestovné lístky) a za okienkom je takmer vždy nejaký brigádnik, ktorý ovláda neuveriteľné množstvo jazykov a na otázku "Can you tell me, please…." odpovedá štýlom "Móre sám si Ken aj s tou tvojou Bárbi…" a za touto vetou dodá zopár výrazov, ktoré vždy v médiách vypípajú, publikovať sa dajú iba slová medzi nimi - ty, jeden, a obyčajný, padaj do.
Na tejto stanici navyše každý návštevník nájde automat, ktorý je veľmi podobný známemu japonskému výhernému automatu "Pacinko". To unikátne bratislavské Pacinko je však iné, tam iba hádžete peniaze a nikdy nič nevypadne. V zimných mesiacoch je navyše pri východe zo stanice na zemi unikátna vec - handra o veľkosti 12x12cm, ktorá má pokryť plochu 8x8metrov, vyrobenú zo špeciálneho protišmykového vesmírneho materiálu N.A.S.R. (nie, nejde o preklep NASA; keď na ňu stúpite a šmyknete sa, budete určite nasratí).
Ďalej cudzinec ihneď zistí, že Bratislava sa veľmi spája s číslom 11. Pri každej pamiatke, ktorú cudzinec navštívi, bude potrebovať vždy minimálne 11 “evri”. Šálka kávy, fľaška minerálky, pohľadnica bez známky alebo najmenšia magnetka na chladničku (môže sa však stať, že aj nemagnetická, čím sú bratislavské magnetky opäť výnimočné), to všetko stojí v Blave 11 éčok.
Poďme ale radšej k dominante Bratislavy – hradu. Konečne po roku zmizlo lešenie, potrebné na nanesenie omietky, ktorá má necelé dva mesiace po dokončení prác takmer metrové praskliny (a to ešte nebola zima), a tak má človek opäť možnosť vidieť okrem hradu aj omietku za 20 miliónov. A ak má počas veterných dní šťastie, môže si ako suvenír odniesť kúsok, ktorý našiel v okolí hradu alebo ktorý mu spadol na gebuľu. Aspoň ušetrí 11 éčok.
Výhľad z hradu je úžasný. Len sa človek nesmie pozrieť kolmo dolu pod hradby, pretože tam uvidí sklad šindľov a smetisko po stavbároch, ktoré je veľmi vkusne a dekoratívne zakryté špinavou autoplachtou. Tá počas veterných dní vytvára rôzne umelecké veterné skulptúry.
Týmto však návšteva hradu končí, lebo v 99 percentách prípadov sa človek do hradu nedostane, pretože “soudruzi” zabudli na informačný systém, kam má návštevník ísť na prehliadku hradu. Väčšina turistov si teda hrad odfotí a nastúpi späť do sterilného, bezpečného prostredia autobusu. A cestou si, samozrejme, kúpi niečo za 11 éčok.
Ďalšou atrakciou je návšteva akejkoľvek miestnej bratislavskej verejnej toalety. Podal som pred niekoľkými rokmi na miestnom zastupiteľstve návrh, aby pri vchode na toalety rozdávali návštevníkom plavecké okuliare alebo respirátor, pretože ihneď po vstupe človeku vyštípe oči smrad z kyseliny močovej. Väčšinou si turisti nechtiac odnesú aj jej vzorky na topánkach. Inak, odpoveď som dodnes nedostal.
Za návštevu stojí aj bratislavská galéria, ale iba keď prší. Návštevník má totiž len vtedy možnosť vidieť aj interaktívne zväčšujúce sa mokré fľaky na stenách a v každej miestnosti uvidí minimálne jednu akusticko-vodnú skulptúru, skladajúcu sa z Billa vedra a kvapkajúcej vody. Kam sa hrabe fontána v Barcelone. Cena lístka a magnetiek je jasná.
Určite v Bratislave nevynechajte niektoré známe nákupné centrum. Nájdete tu dva druhy živočíchov, ktoré nikde inde na svete neuvidíte. Vyskytujú sa tu však len v prípade, že sa s priateľmi nahlas rozprávate po nemecky či po anglicky. Antropológia má na tieto dva druhy živočíchov pomenovanie “kozatky” a “drevenice”. Kozatky preto, lebo akonáhle začujú hovoriaceho cudzinca, stiahnu pupok a vystrčia napasované “OMGTT” (oh my god – those tits...) a začnú naňho žmurkať rýchlosťou pripomínajúcou trepot kolibríčích krídel v nádeji, že ich osloví. Druhý druh, drevenice, sú nastajlované živočíchy, ukrývajúce sa za niekoľkocentimetrovou vrstvou makeupu a parfumu v minisukni, ktoré ihneď, ako začujú svetový jazyk, skrížia človeku cestu a začnú byť akurát vtedy drevené – všetko im padá z rúk a zohýbajú sa po to tak, aby mal okoloidúci výhľad na ich “nevesticu”. Tajne pritom dúfajú, že im dotyčný pomôže ten bordel z kabelky pozbierať.
Ostatní ľudia v Bratislave sú veľmi prívetiví, na 99 percent otázok vždy dostanete pohotovo rovnakú odpoveď. Môžete sa skutočne opýtať na čokoľvek, vždy vám odpovedia slovkom “K....”, nazvime ho “KabáT”, inak by bolo vypípané.
Na záver ešte treba určite vyskúšať miestnu bratislavskú gastronómiu (tzv. studená kuchyňa). Veď sáčkovú polievku za 11 evri, bryndzové halušky s dvoma kúskami asi slaniny, rezník, ktorý sa nedá rozkrojiť alebo obľúbený nápoj “malinofka” (voda, prípadne náznak niečoho), bratislavský rožtek bez náplne, treba ochutnať na doladenie celkovej originality. Ale treba mať, kua, 11 éčok!
