Kde bolo tam bolo, dostal som sa ku participovaniu na obnove kultúrnej pamiatky. Konkrétne sa jedná o Židovskú školu v Leviciach, ktorá sa nachádza vedľa synagógy. My sme tam inštalovali vzduchotechniku a tak sme mali pobehanú celú školu a jej zákutia. A občas sme sa nestačili diviť, čo sa tam deje a prečo. Nakoniec mi z toho všetkého vyšiel frustrovaný pocit, že takto by to asi nemalo byť. Teda podľa pamiatkárov asi hej, podľa mňa určite nie. Tak vám spíšem môj pohľad na rekonštrukciu.

„Budovu židovskej školy v Leviciach postavili hneď vedľa synagógy v roku 1934. V roku 1944 sa stala súčasťou židovského geta a po skončení druhej svetovej vojny z nej spravili učňovskú školu. Po roku 1967 využívala priestory stredná ekonomická škola. Budova je dielom architekta Jacquesa Oblatta. Je príkladom funkcionalistickej architektúry na Slovensku a doteraz sa zachoval jej pôvodný ráz. Národnou kultúrnou pamiatkou sa stala v roku 2015.“ Toľko stručne internety, viacej tu.

Rekonštrukcia školy nadväzuje na rekonštrukciu samotnej synagógy. Tá je podľa mňa zrekonštruovaná pekne. Menej pekne už vyzerá prístavba, ktorá je postavená v úplne strohom, modernom štýle, s dvoma futuristickými svetlovodmi, plochou terasovou strechou na ktorú ide výťah a je doslova nalepená svojou stenou na školu. Prístavba slúžila na výstavy, ako vstupný vestibul a je tam technické a sociálne zabezpečenie. Pripomína mi to tie komoušské moderné prístavby ku historickým budovám, takže nič sa nezmenilo. O to viac ma zaráža prístup k rekonštrukcii samotnej školy, kde sa vyskytuje kopec paradoxov. Ako prvá veľká vec, ktorá vám udrie do očí sú okná. Pekné, drevené, na triedach obrovské, aby do miestnosti vošlo čo najviac svetla. Okná sú kastlového typu. Obidve krídla sú s jednoduchou jednotabuľovou výplňou. A ja sa pýtam prečo? Áno, sú pôvodné, tak asi vyzerali v 40. rokoch, ale prečo tam nikto nedal do vonkajšieho krídla dvojsklo? Dalo by sa tam zakomponovať úplne decentne a tepelné straty na takýchto megaplochách by boli výrazne menšie. A tak nevadí, kúrenie je nové s tromi kondenzačnými kotlami, hádam si s tým poradí. Pokračujeme oknami na chodbe. Pozeráte sa cez novonatreté, opravené okná a za sklom vidíte tehlovú stenu. Prečo? No lebo je za ňou tá citlivo navrhnutá prístavba. Okno teda stratilo svoju funkciu a je tam zbytočne. Riešenie nie je zamurovať okná, ale za okná sa osadia LED panely, ktoré budú imitovať denné svetlo prechádzajúce cez mliečne sklo. Ja sa pýtam, načo? Kľudne tam mohli byť rozvešané obrazy miestnych umelcov, efekt by bol lepší. Jaj a jedno také okno sa ešte vybúralo aj v kabínke záchoda. Asi tam niekedy bolo, tak tam je aj teraz. Našťastie vás bude špehovať iba heluz a led čip.

Okná v chodbe

Okno v kabínke

A teraz niečo, čo ma zaráža najviac. Vodovodné a vzduchové inštalácie ostávajú priznané. Lebo v pôvodnej škole, z neviem ktorého roku, vraj tiež neboli trubky schované. Ja som síce trubky ku splachovacím nádržkám na vlastné oči videl zaomietané v stene, ale tak neviem, do ktorého stavu sa snažia dostať, resp. koľko rokov dozadu to má vizuálne vyzerať. A tak teda máte typický školský záchod so 4 kabínkami a prepytujem „oštievacou“ stenou. Ale dnes sa to už nerobí, tak je žľab zaliaty betónom a stena vykachličkovaná, v stene sú zapustené odpady. Pozerám, kde sú vodovodné trubky a oni nie sú. Kachličky hladké, žiadna "ďúra“. Budú ťahané na koniec rekonštrukcie po povrchu. Asi to tak bude krajšie. Aj so 4 umývadlami a batériami. Vzduchotechniku sme ťahali pozinkovanými rúrami nie malého prierezu, vyzerá to otrasne. Podlaha sa mala kachličkovať tiež, nakoniec sa vykachličkovali len kabínky, pretože je tam predsa pôvodná dlažba. Obyčajný brúsený betón známy z každej školy, či cintorína. Ako fajn, kľudne nech tam ostane, ale čo s tým chýbajúcim kusom dlažby kde bol žľab a nejaká výlevka? No nič no. Pivnica je ešte čarovnejšia. Síce sa inštalácie musia ťahať po povrchu, ale netýka sa to kúrenia. V pivnici môže byť podlahové. Stropy sú vysoké tak, že sa ich dotknete vystretou rukou. Čo umiestniť do takého priestoru? Sprchy! To bude super! Samozrejme s povrchovou montážou trubiek. A rekuperácie. Opäť osvedčený pozink. A hlavne nenápadne. Akurát že pozinkované kolená sú obrovské a musíte nimi obchádzať betónové väzníky. A veď sa pozrite sami. Voda ešte nebola v čase fotenia naťahaná na komplet, ale lisovacie kolená a biele plasthliníkové trubky veľmi historicky nevyzerajú. Nejde mi do hlavy, prečo sa to nemôže schovávať. Pred 90 rokmi tam tiež nebola rekuperácia, tak prečo ju má byť vidno v rekonštruovanej pamiatke?

vkusné pozinkované potrubie

Čo som tým všetkým chcel povedať? Že mi uniká, čo vlastne chceme chrániť a ako vlastne pristupovať ku rekonštrukcii. „Ochrana pamiatok u nás nadväzuje na tradíciu tzv. viedenskej školy a c.k. Komisie pre výskum a zachovanie pamiatok z r. 1850, z ktorej vzišla organizovaná štruktúra orgánov a organizácií v Uhorsku a neskôr v Československu“. Nechcem pindať, ale patrilo by sa niekam pokročiť a vojsť do 21. storočia. Áno, pamiatky treba chrániť. Ale zároveň som toho názoru, že majú byť funkčné a majú mať aj nejaký zmysluplný účel. A tomu účelu treba stavbu prispôsobiť. Na čo mám živiť energeticky neúnosnú stavbu, ktorú neviem využívať? Navyše, je takých po Slovensku tri prdele. Kaštiele, zámočky, školy, všetko možné. Musí to mať aj normálnu funkciu, ináč sa meníme na nefunkčný skanzen. Pri dnešných technológiách sa dá vyrobiť takmer všetko ako replika s dokonalým vzhľadom a zároveň funkčne. Nejdem mi do hlavy, prečo dbáme na historický vzhľad a zároveň umiestnim do budovy presklený výťah s nerezovými dverami. Prečo nemôžem schovať vodovodné trubky, ale môžem nainštalovať LED svetlá. Chcem rekuperáciu, ale musí ju byť vidno a je to ako päsť na oko. Chcem starú dlažbu, ale neobnovím ju celú, chcem okno, ktoré pozerá do steny... A ja stále netuším prečo. A čo sa týka kvality rekonštrukčných prác, to by bolo na ďalší článok.