Chov drobných domácich zvierat a detí je záujmová činnosť, ktorej sa venujú ľudia bez rozdielu pohlavia. Niektorí dobrovoľne, iní z donútenia. Keďže z uvedenej zostavy som už chovala všetko, na základe skúseností musím skonštatovať, že chovať mačky, psy alebo deti je ako dostať na návšteve papuče: všetko závisí od toho, aký kus vyfasujete.


Chov mačky sa z uvedenej trojice javí ako najmenej náročný. Veď mačičky sú také milé a samostatné zvieratká! Stačí im mačací záchodík, vodička a odrezky z mäska. Pche, urban legend! Na úvod jedna dôležitá rada: pre zmilovanie božie, dajte TO vykastrovať. Špeciálne, ak je to kocúr a bude v byte. Nekastrovaný kocúr značkuje vášnivo a všade. Mačací moč smrdí fakt dosť, asi ako... no, mačací moč. Musím povedať, že v tomto ohľade príroda opäť pekne ilustruje, že si na jedincoch ženského pohlavia dala záležať o niečo viac než na tých druhých. Kým mačku (aj nesterilizovanú) som na piesok vždy naučila expresne rýchlo, s naším posledným kocúrom to nešlo ani bohovi.

 

Na piesok chodil, len keď mal náladu, inak obštiaval celý byt a najradšej na takých miestach, ku ktorým som mala komplikovaný prístup. Pozostatky jeho megalomanskej snahy o označkovanie každého zákutia som nachádzala (väčšinou podľa čuchu) ešte pol roka potom, ako opustil náš byt. Inak, FB statusy o tom, že „lásku mačky si musíte zaslúžiť“ šíria naivní, prostoduchí jedinci, ktorí si zrejme nevšimli, že „lásku“ akéhokoľvek zvera si spoľahlivo zaistíte pravidelným a dostatočným prísunom stravy. Ako vraví môj známy Imrich, inak veľký milovník mačiek: „Žere to? Tak tomu žrať nedaj a naučíš ich čokoľvek.“


Je libo radšej psíka? Náš prvý pes bol psychopatický, mimoriadne inteligentný a dominantný alfa jedinec. Keď sme si jedného pekného dňa roku Pána 1988 prišli vybrať šteniatko, rozbehol sa k nám ako prvý a my sme uverili romantickej predstave, že si nás vybral. Že sme si súdení. Skutočnosť bola taká, že bol vďaka hore uvedeným špecifikám vodcom tej malej osemčlennej bandy. Prvý dostával cicať, neskôr žrať a v onen pamätný deň prišiel prvý čeknúť neznámych návštevníkov. Tak sme si ho teda odniesli a už pri prvej ceste autom nám predviedol, že každý veľký kápo má niekde svoje slabé, zraniteľné miesto: ogrcal nám celé zadné sedadlo. A potom znova a znova, zakaždým, keď sme niekam cestovali dlhšie než 10 minút. Nedajbože, ak sa na trase vyskytla aspoň jedna prudšia zákruta. A grcal pravidelne a spoľahlivo. Mal skrátka citlivý žalúdok a tráviaci trakt všeobecne. Napríklad nemohol jesť žiadne vnútornosti. Ale zbožňoval ich a moja mama zbožňovala jeho, preto mu ich aspoň raz do týždňa s láskou servírovala a potom nadávala, že má zasa hnačku a treba s ním chodiť von 10-krát denne.

 

Chodiť von so psím psychopatom bol zakaždým mimoriadny a neopakovateľný zážitok. Nikdy ste nevedeli, s kým sa pes pobije. Isté bolo len to, že sa pobije určite. A hlušil všetko hlava-nehlava, nemal žiadny pud sebazáchovy a bolo mu jedno, či oproti nemu stojí čivava alebo nemecká doga, napriek tomu, že on sám bol len strednej veľkosti. Týmto štýlom postupne prišiel o jeden predný zub, takmer o oko, a hlavu i telo mu zdobilo niekoľko efektných šrámov. Niečo ako Bruce Willis v Die Hard v chlpatom vydaní. Ďalší problém bol, že neznášal deti. Čím menšie, tým horšie. Takže sme museli byť neustále v strehu a opakovane sme čelili atakom rozhorčených matiek. Nič príjemné. Taká spravodlivo rozhorčená matka je niekedy horšia než spravodlivo rozhorčený pitbull. A ako správny alfasamec splodil množstvo potomkov s rôznymi ženami fenami a zomrel vo veku 16 rokov po milosrdnom uspatí injekciou. Hluchý, poloslepý, šedivý a takmer bez zubov. Všetci sme ho oplakali a pochovali pod pekným stromom na mieste, ktoré mal veľmi rád.


Náš druhý pes Igor bol láskavej, miernej povahy, tolerantný voči iným psom a vrelý k deťom. Nebol zďaleka taký inteligentný (ak psou inteligenciou myslíme hlavne schopnosť samostatne riešiť problémy), než jeho predchodca Pán Psychopat, no bol o to poslušnejší a výcviku sa podroboval bez väčších problémov. Musím povedať, že istým zvrhlým spôsobom nám pri ňom chýbalo to vzrušenie a napätie, ktoré sme zažívali s Psychopatom (veď, nakoniec, spýtajte sa každej druhej ženy, ktorá mala muža grázla). Kvôli jeho dobráckej a prostoduchej povahe sme ho s láskou volali Igorko-Magorko a občas nostalgicky spomínali na akčný život s Psychopatom.


Pomaly sa dostávame k najvyššiemu chovateľskému levelu, k rodičovstvu. To moje prišlo absolútne neplánovane a za veľmi nepriaznivých podmienok, ale rozhodla som sa čeliť tejto výzve tvrdo a so cťou. A pretože som prešla týmto iniciačným obradom, môžem tu teraz sedieť a poučovať vás. Som proste lepší človek než vy. A vlastne každý rodič je lepší človek než nerodič. To je skrátka axióma, o ktorej sa nediskutuje. A pochopíte to, až keď budete rodič. Bodka. Samozrejme, najvyšší a najhodnotnejší rodičovský poddruh je Matka, to dá rozum. Však ona to celé vynosila a porodila. „Ja som Matka, kto je viac?“ je najnepriestrelnejší ženský argument a trápne pokusy typu „my sa musíme holiť“ a „radi stále hovoríme, že musíme chodiť na vojnu, aj keď to dávno nie je pravda“ ako protiargument skutočne neobstoja. Ale nie o tom som chcela, to len tak, aby bolo jasno. Toto sú postrehy chovateľa. Takže, predstavte si, že sa narkoleptickému leňochodovi narodí naspeedovaný Jack Russel. Niečo podobné sa stalo mne.

 

Následky pociťujem dodnes, ale prvé mesiace, asi tak prvých 36, som bola v stave nefalšovaného šoku a hrôzy. Hlavne z toho, že to takto bude už stále. Keď sa môj syn narodil, mama mi povedala pamätnú vetu: „A odteraz už nikdy nebudeš sama.“ Až neskôr mi došlo, čo presne tým myslela. Najdôležitejšou zmenou pri prechode z nerodiča na rodiča je fakt, že prestanete byť pánom svojho života a času. Platí to teda minimálne pre ženy a minimálne na niekoľko dlhých rokov. Inak, deti je najlepšie vychovávať príkladom. Ak nie kladným, tak aspoň odstrašujúcim. Keď vám novorodenec spadne na hlavičku, netreba hneď panikáriť a vidieť sa v kriminále. Väčšinu bežných prevádzkových úrazov prežijú bez ujmy. Nemusíte ani dezinfikovať kľučky Savom. Správna miera špiny imunizuje. Najdôležitejšie je aj tak, aby dieťa spalo. Hlavne v noci a trochu aj počas dňa, aby ste si stihli prezrieť internety, najneskôr do troch rokov získali self made diplom z online diagnostiky a certifikát výchovného/vzťahového poradcu. A vôbec, experta na všetko. Lebo však ste rodič, nezabúdajte.


Smrť margarínom!