Som naštvaná. Čoraz viac. Sledujem správy, napríklad tieto alebo tieto, a moja naštvanosť sa stupňuje. A zároveň sa začínam čoraz viac desiť, kam až tento nastolený trend povedie. Až natoľko, že sa napriek svojim zvyklostiam púšťam do článku na kontroverznú tému.
Hneď na začiatku musím uviesť dve veci: Po prvé, aj keď je zo mňa v súčasnosti salámistický agnostik, a.k.a. neznaboh, v detstve sa mi dostalo katolíckej výchovy a väčšinu základných kresťanských zásad vo svojom živote plus-mínus uplatňujem aj teraz. Po druhé, som všetkými desiatimi za to, aby sa každému počatému zárodku dostalo ochrany a podpory, aby sa mohlo narodiť dieťa. Nie však za každú cenu.
Nepochybujem o tom, že parla(de)mentní katolibanci, ktorí sprísnenie interrupcií pretláčajú, konajú v súlade so svojím presvedčením a svedomím. Či a do akej miery je to presvedčenie pomýlené, je na úplne inú debatu, ale určite sú si istí, že konajú v záujme vyššieho dobra a lásky k blížnemu. Pritom však ignorujú niekoľko do očí bijúcich faktov.
Prvým podstatným faktom je, že počet vykonaných interrupcií na Slovensku má dlhodobú stabilne klesajúcu tendenciu. A to aj pri súčasne platnom, pfuj pfuj pfuj, liberálnom zákone. Naozaj je nutné zaoberať sa práve touto témou ausgerechnet teraz, keď má vláda pred sebou Augiášov chliev kolosálnych rozmerov a do toho aj aktuálny celosvetový šláger v podobe koronavírusu?
Ďalší fakt: zaoberajú sa dôsledkom namiesto toho, aby riešili príčiny. Vo chvíli, keď žena začne zvažovať interrupciu, je neskoro. Je však zjavne jednoduchšie presadiť obmedzenie či zákaz namiesto toho, aby sa začalo dlhodobo pracovať na faktoroch, ktoré k neželaným tehotenstvám a interrupciám vedú. A to počnúc sexuálnou výchovou na školách.
Faktom číslo tri totiž je, že sexualita je súčasťou života a aj keď sa to dotyčným zákonodarcom nepáči, nielen života manželského. Ako neznaboh a kacír si dovolím tvrdiť, že deťom treba primerane veku vysvetľovať, ako funguje ich telo, aký je rozdiel medzi tým mužským a ženským, ako deti prichádzajú na svet a čo tomu predchádza. V predpubertálnom a pubertálnom veku by už decká mali vedieť aj to, že sex je príjemný a neslúži len na plodenie detí. Že sexuálny pud vie človekom pekne mávať, zvlášť v tomto citlivom veku. Že nechať sa uniesť týmto pudom môže mať neblahé dôsledky, či už psychické, alebo fyzické v podobe malého vreštiaceho tvora, ktorý vie od základu prehádzať všetky sny a plány do budúcnosti.
Súčasťou sexuálnej výchovy má samozrejme byť aj vyjasnenie, ako predchádzať neželanému otehotneniu. Viem, že antikoncepcia je pre katoliban rovnako neuralgickým bodom, ale v dnešnej dobe je možnosť rozhodnúť sa, koľko detí chce človek mať, nielen bežná, ale priam nutná. Medicínsky pokrok, ktorý umožnil kontrolu pôrodnosti v miere, o akej sa ešte pred sto rokmi ľuďom ani nesnívalo, umožnil zároveň aj radikálne zníženie detskej úmrtnosti a predĺženie priemerného veku dožitia u dospelých. Čo má za dôsledok nevídaný rast počtu obyvateľov našej planéty so všetkými následkami pre životné prostredie i samotné ľudské spoločenstvo, aké vídame v správach. Nehovoriac už o tom, že v našich malých slovenských podmienkach si môžu dovoliť mať detí „koľko pánboh požehná“ len určití predsedovia parlamentu, ortodoxní katolíci a profesionálni poberači detských prídavkov.
Ani tá najlepšia antikoncepcia však nie je stopercentne účinná (okrem tej záhoráckej – Neondyt), a tu sa dostávame k ďalšiemu z faktov: kým nenarodené deti katolibanci idú brániť do roztrhania tela, podpora tých už narodených žalostne pokrivkáva. Výrazné percento interrupcií podstupujú ženy, ktoré už niekoľko detí majú a ďalšie už nechcú. Presné čísla si každý dokáže vyhľadať. Určite by mnohé z týchto žien k takémuto riešeniu nepristúpili, ak by ich k tomu nedotlačila ekonomická situácia. Ak má narodenie ďalšieho dieťaťa znamenať to, že sa rodina ocitne na hranici chudoby, ba dokonca pod ňou, je to pri rozhodovaní pádny argument.
Ďalším podstatným faktom, ktorý predkladatelia návrhu ignorujú, je to, že ak je žena rozhodnutá dieťa nevynosiť, tak si nájde cestu, ako na to. Obmedzenia a zákazy tu nedosiahnu takmer nič. O potratovej „turistike“ vedia svoje v Írsku aj v Poľsku, a bolo by tragické, ak by prišli na rad aj pokútne zákroky u anjeličkárov, pretože dopyt vyvolá ponuku. Rovnako si viem predstaviť aj to, že presadzovanou zmenou legislatívy výrazne vzrastie počet detí odložených v hniezdach záchrany – v tom lepšom prípade. V tom horšom počet novorodencov usmrtených matkou tesne po pôrode, pretože stres z nechcenej životnej situácie v kombinácii s rozbúrenými popôrodnými hormónmi spôsobia u ženy skratovú reakciu.
Ďalšou vecou, ktorá ma pri správach na túto tému zdvihla zo stoličky, bol návrh príplatku, ak sa žena rozhodne vynosiť postihnuté dieťa. Ak si navrhovatelia myslia, že jednorazových pár tisíc eur je skutočná pomoc, tak sú fakt jebnutí. Ak sú si vedomí, že je to platné ako voňavý stromček v kafilérii, je to výsmech do očí všetkým, ktorých sa to týka, a farizejstvo najhrubšieho zrna. Nie je také zložité nájsť rodinu, ktorá sa stará o postihnuté dieťa, a povypytovať sa, koľko stojí doprava po všelijakých vyšetreniach, rehabilitácie, zdravotné pomôcky a iné nevyhnutné veci. Aký je asi príjem rodiny, kde je jeden z jej členov vyradený z možnosti zamestnať sa čo i len na čiastočný úväzok, pretože iný člen potrebuje opateru 24 hodín denne. Nehovoriac už o tom, aké náročné je to po psychickej stránke, zvlášť ak diagnóza dieťaťa nedáva šancu, aby sa časom jeho stav zlepšil natoľko, aby bolo aspoň čiastočne samostatné. Je to pekelne ťažká otázka, na ktorú ani sama sebe neviem jednoznačne odpovedať, ale nie je v konečnom dôsledku lepšie, ak sa ťažko postihnuté dieťa vôbec nenarodí? Aká je kvalita jeho života? Aká je kvalita života celej tej rodiny?
V neposlednom rade si dovolím pripomenúť jednu zo základných premís, ktoré mi v škole na náboženstve svojho času vtĺkali do hlavy: boh vraj dal človeku rozum a slobodnú vôľu. Túto slobodnú vôľu sa teraz snažia státisícom žien obmedziť. Hoci mňa osobne sa to už netýka, pretože o reprodukčnú schopnosť ma pripravila operácia vynútená zdravotnými komplikáciami, kypí vo mne žlč. Dotyční si zrejme neuvedomujú, že takéto rozhodnutie žiadna žena neurobí ľahko, zo dňa na deň, a už vôbec nie len tak z rozmaru alebo pre potešenie. Že v každom jednom prípade je za tým rozhodnutím dôkladné zvažovanie, v ktorom môžu pomôcť nie obmedzeniami a zákazmi, ale nastavovaním sociálnych podmienok tak, aby k takýmto úvahám žena vôbec nemusela dôjsť, a to ani v prípade tehotenstva, ktoré prišlo neplánovane a nie celkom vhod.
Snažím sa veriť v zdravý rozum a dúfať, že ten návrh neprejde, ale obávam sa, že to ešte u nás môže dopadnúť všelijako.
