“You can change your wife, your politics, your religion, but never, never can you change your favourite football team.” – Eric Cantona
Počas nedávnych olympijských hier sa objavilo viacero hejterských článkov a blogov o tom, že sledovanie športu je úplne nezmyselná a iracionálna vec a každý človek, by sa mal tomuto neduhu oblúkom vyhýbať. Odštartoval to nasledujúci inteleguánsky blog, z ktorého citujem: „Osobne si myslím, že Slovensko nepotrebuje športovcov, rovnako ako svet nepotrebuje športovcov. Slovensko tak isto ako svet potrebuje rozumných ľudí, vedcov a inžinierov, ktorí dokážu celej spoločnosti pomôcť, zatiaľ čo športovci majú minimálny dopad na ľudské životy. Preto sú podľa mňa športovci pseudo-celebrity.“
Tak toto môže napísať jedine chlapec, ktorého si vždy na telesnej vyberali posledného do mužstva, lebo mal buď krivé nohy, zlú zrážanlivosť krvi alebo už nemali na výber. Ak si chce predstaviť minimálny dopad športovcov na ľudské životy, odporúčam mu zúčastniť sa zápasov Boca Juniors vs. River Plate alebo ešte lepšie Galatasaray vs. Fenerbahce. Tam hneď zistí, aký dopad má šport na životy ľudí, chod mesta alebo celkovú ekonomiku krajiny. Aby som sa vrátil k pointe, myslím si, že ľudia, ktorí nemajú radi šport, musia mať veľmi prázdny život. A dotiahnem to ešte viac do extrému, že naozaj nezávidím ľuďom, ktorí nefandia žiadnemu športovcovi alebo tímu.
Jasné, vzrušenie a dobrý pocit môže človeku priniesť veľa vecí. Divadelné predstavenie, film, rezeň so šalátom alebo dokonca Fico. Ale pocitom pri povzbudzovaní svojho tímu sa nevyrovná nič. Ono to je z určitého pohľadu iracionálne. Vážne, prečo by som mal fandiť nejakej parte Angličanov, ktorí, okrem toho, že nie sú ani moji rodáci, naháňajú loptu po trávniku a keď sa jednému do nej podarí kopnúť, všetci sa tešia? No lebo je to kurvapopičisuper! Držať niekomu palce je skrátka vynikajúce! Je to presný opak závisti, pretože si prajete a teda niekomu prajete, aby sa mu darilo. Čiže vlastne niekomu fandiť je vec vznešená. Druhá vecou sú chlieb a hry. Konkrétne hry. Teda presne to, čo ti nedajú ani vedci ani inžinieri, ty lolo!
Futbal robí to, o čo sa snažila Nokia, keby nešla do bankrotu - spája ľudí. Stretneš človeka v zastrčenej francúzskej dedine, vidíš na ňom futbalový dres a v okamihu vieš, že sa máte o čom baviť. Objímať na zápase po góle človeka, ktorého si v živote predtým nevidel a normálne by si ho s najväčšou pravdepodobnosťou ani neobjal, lebo je to 140 kilový smradľavý spotený Angličan, to sa ti nikde inde nemôže prihodiť. Futbal prináša radosť tam, kde je inak mizéria. Či už ide o robotníkov 9-5 v anglickej továrni alebo zberačov kukurice na brazílskych plantážach za 10 centov na hodinu. Dokáže potešiť každého fanúšika.
Nejde ani o to, či sa vyhráva, to by nemal Arsenal žiadnych fanúšikov, ide o to, že sú vaši. Že ste sa niekde stotožnili s klubom, či už ide o hru, históriu, peniaze, dresy, Howarda Webba, čokoľvek. Ľudia cestujú cez pol sveta, aby mohli vidieť svoj tím v akcii. Robia presne to, čo Lenci tak neznáša a spájajú samých seba s klubom – vyhrali sme, kupujeme Mouru lebo sme drbnutí, budeme majstri atď.
Nech sa títo odborníci skúsia vcítiť do fanúšikov ManCity minulú sezónu a potom filozofujú o tom, že svet šport nepotrebuje. Viac ako štyridsať rokov sa vám ľudia posmievajú, pretože vaše mužstvo nevyhráva trofeje a v meste je považované za druhoradé. A potom príde rok, kedy sa dá dokopy kvalitná zostava, váš tím je polku sezóny na prvej priečke, úradujúcim majstrom dáte 6:1 a vy máte pocit, žeby to mohlo konečne vyjsť. Ale váš tím zaváha, mestský rival vás predbehne a vy ste opäť tam, kde ste boli celý život. Druhí. Zrazu však aj váš súper zakopne, vaši sú opäť prví a jediné, čo potrebujú k očakávanému titulu je vyhrať doma proti priemernému súperovi. Brnkačka. Je však 92. minúta a vaši prehrávajú 1:2. A vtedy padne gól! 2:2! Oslavujete, ale vzápätí si uvedomíte, že vlastne ani nemáte čo, pretože remíza nestačí. Nadstavuje sa päť minút a času je prekliate málo. Súper o titul svoj zápas medzičasom vyhral a už si mädlí ruky, ako to vašim nevyjde. A potom...bum! 95. minúta, 3:2 a celý štadión vybuchne! Všetky tie roky očakávania, všetky nádeje, ktoré ste vkladali do tejto sezóny, všetky tie roky ponižovania sa pretavia do jedného neuveriteľného momentu eufórie. Keby sa to stalo môjmu mužstvu, týždeň sa točím od radosti na hlave. Žiaľ bolo to presne naopak a tak mi navždy zostane iba pamiatka v podobe jazvy od kopnutia do stola.
A presne o takýchto chvíľach je šport.
