Chcela by som na začiatok uviesť dôležitú informáciu o mojom prahu bolesti, aby som predišla zbytočným hádkam medzi diskutujúcimi. Mám ho vysoký. Tvrdenie sa nezakladá len na domnienkach. Uvádzam reálny príklad z mája roku XY z bratislavského gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia, kde som prežila náročný jedenásťhodinový pôrod bez epidurálky za asistencie personálu. Jeho súčasťou bola zhodou okolností moja priateľka, zdravotná sestra. Po pôrode povedala, že okrem hlbokého dýchania som nevydala žiaden rušivý otravný zvuk prezrádzajúci bolesť, ktorú som musela cítiť, čo kvitovala s uznaním a mohla sa ku mne bez obáv hlásiť.  

Vysvetľujem si to tak, že Vyššia moc pri kalibrovaní môjho prahu bolesti zohľadnila, že ma bude stáť veľa úsilia starostlivosť o dieťa s vrodenými chybami a neskôr úspešne nadobudnutými vážnymi diagnózami a nie je treba zaťažovať ma ešte aj citlivosťou na bolesť vlastného tela. Som preto ako z kameňa.

Moje telo prechádza pravidelnými preventívnymi prehliadkami a počas poslednej sa objavila v moči krv a leukocyty. Opakovaný odber po niekoľkých dňoch bol opäť s tým istým znepokojivým výsledkom a tak som dostala od obvodnej výmenný lístok k urológovi. Čakala ma sonografia močového mechúra.

Čakáreň u urológa bola plná mužov rôzneho veku, prevažovali starší páni. Jeden sa z nich dlho príliš sústredene pozeral do zeme, čo vo mne budilo podozrenie, že buď sa bojí vyšetrenia, alebo mu nie je dobre. Keď náhlivo vstal, šiel smerom k toaletám a cestou odpadol, záhada bola vyriešená.

V priebehu krátkej chvíle sa súčasne s otvárajúcimi dvermi na ambulancii zhromaždili ostatní muži okolo ležiaceho. Sestrička zvolala: „Preboha! Pacient nám odpadol!“ Doktor vybehol z ambulancie a pár sekúnd neveriacky pozeral na ležiaceho. Potom bežal ku nemu a spolu s ostatnými chlapmi ho odniesli do urologickej ambulancie.

Keď chlapi vyšli von, posadali si tíško na stoličky v čakárni a už som ich chcela pochváliť za pomoc cudziemu človeku, keď sa ozval jeden z nich:

„Videli ste, ako ten doktor vyšiel z dverí a kukal jak na hviezdy?! To trvalo, kým priskočil ratovať človeka. Mal by vrátiť diplom!“

„Za chvíľu nerozhodnosti?“ spýtala som sa  a položila ďalšiu otázku:

„Máte poruke iného urológa?“

V čakárni ostalo mĺkvo. Niekedy je ticho lepšou alternatívou ako slová.

USG močového mechúra. Pred ním som absolvovala pohovor, ako keby sa môj močový mechúr uchádzal o výhodnú pracovnú pozíciu v nemocnici. Okrem množstva otázok smerovaných k tomu, ako zodpovedne si plní svoje úlohy, aj otázky na to, či s ním v rodine nikto nemal problémy. Nemal.

Hromada gélu na brušku, kĺzavé pohyby snímača môjho vnútra, obrazovka, kde sa pravda o ňom zobrazuje v celej svojej kráse.

„Vidím, že ste pred vyšetrením vypili dostatok tekutín,“ spokojne pokýval hlavou urológ.  

Tebe nič neujde, doktorko. Zisti ale, prosím, čo zdiera moje telo do krvi, hovorila som si v duchu.

„Nevidím nič znepokojivé,“ povedal a ukazoval na obrazovku, na ktorej on videl močák, ja mesačnú krajinu. Pokývala som hlavou, aby si myslel, že tomu rozumiem.

Tmavá krajina menila svoj výzor a aj keď mne prišla smutná, doktor sa usmieval pri pohľade na ňu. Keď sa prestal usmievať, bolo jasné, že sa v kráľovstve objavil drak.

„Niečo tu je. Vidíte to na monitore? Nejaký výrastok v močovom mechúre.“

„Vyzerá ako ten u dcéry. Dvanásťročná mala tumor v močovom mechúre, maligni,“ povedala som, lebo slovo rakovina sa mi nepáči.

„Prečo ste mi o tom nepovedali?“

„Pretože po dcére som ho zdediť nemohla a moji predkovia nemali urologické problémy.“

„Pýtal som sa na rodinu a dcéra je rodina,“ zamračil sa a keď videl, že stále nechápem, začal mi vysvetľovať, že niekedy sa môžu zdravotné problémy objaviť skôr u dieťaťa ako u rodiča.

„Nemá zníženú imunitu? Iné pridružené zdravotné problémy?“

„Tak v tomto vám môžem poslúžiť celou zbierkou jej zdravotných problémov,“ povedala som.

„Myslel som si,“ pokýval hlavou.

„Čo bude s ním?“ Myslela som na votrelca vo mne.

„Pôjdete na cystokopiu do nemocnice a keď sa nález potvrdí, tak sa to bude operovať.“

Podarilo sa mi získať termín už o týždeň. Aj tak ten týždeň trval celú večnosť. Počas neho som prechádzala rôznymi fázami emócií. Od pokojných, že nejde o nič vážne a dám to v pohode, až po fázu, čo by človek mal urobiť pred prípadnou smrťou.

Dni, počas ktorých som premýšľala, ako človek odrazu zneistie pri nejasnom stave svojho zdravia, ako sa nemôže spoľahnúť na telo, ktoré mu prestalo slúžiť s poddajnosťou, na ktorú bol zvyknutý. Kŕmil ho, ukladal k spánku, niečo v ňom potíšku tĺklo, niečo občas jemne zažblnkalo v hlbokom vnútri brucha, cez telo prechádzal vzduch a všetky vône sveta a žilo s ním ako jeho najlepší priateľ. A keď v ňom odrazu niečo zlyháva, prestanú byť dôležité všetky udalosti, o ktorých si myslel, že sa musí na nich zúčastniť. Drobné radosti, ktoré si robil, sa stali nepodstatnými hlúposťami a všetci okolo neho mu prídu malicherní a povrchní.

 Muž so synom hovorili, že to zvládnem, lebo som ako terminátor. Blízka priateľka mi telefonovala častejšie ako doteraz a povzbudzovala, že ja to dám. Nikto s tým však nemal žiadnu skúsenosť a tak mi najlepšou oporou bola dcéra.

„Ak máš to, čo ja som mala v dvanástich, tak to nič nie je. Jedna, prípadne dve operácie, ako som mala ja a všetko zlé vyrežú. Potom budeš chodiť s tou kabelkou na cikanie, však si to pamätáš a keď prestaneš cikať krv, budeš zahojená,“ hovorila tónom, ako keby mi diktovala recept na zdravý šalát a jej slovám som verila najviac.

Cystoskopia močového mechúra. Kým prišiel doktor, uložila ma sestrička na zariadenie, ktoré dôverne poznám z gynekologickej ambulancie. Cez nohy a brucho mi prehodila voľajaké igelity, ktoré keď som si chcela starostlivo upraviť rukami, upozornila ma, že ide o sterilný materiál a nemám sa ho dotýkať. Zanedlho prišiel unavený starší pán doktor a pustil sa do debaty so sestričkou. Bol zrejme po nočnej, lebo jej rozprával ťažké prípady z nočného príjmu, popritom si ma navliekol ľahúčko  a so zručnosťou človeka, ktorý to robí už popamäti, na cystoskop, ako keď navliekate korálky na nitku. Prebehol nim po vnútri môjho orgánu a spokojne zahlásil:

„Nič tam nie je.“  Takto to povedal a chcel ukončiť vyšetrenie. Tak to teda nie, zhrozila som sa v duchu a hneď som namietala:

„Akože nie? Má tam byť výrastok. Taký podobný ako mala moja dcérka. Musí tam byť. Prosím vás, pozrite sa ešte raz.“

Znovu pohýbal cystoskopom a oznámil mi, že naozaj tam nič nie je a potom doplnil, že nemám pekný povrch močového mechúra. Keby to nebola vážna situácia, zasmiala by som sa, že ho, našťastie, nikomu neukazujem.

„Usudzujem, že prešiel v detstve častými zápalmi, asi aj zanedbanými...“ doplnil svoje tvrdenie.

„Mama bola invalidná,“ skočila som mu do reči.

Vtedy zdvihol zrak z mojej spodnej časti trupu, uprel ho na hornú a prvýkrát sa usmial.

„Len som konštatoval, že to, čo videl kolega pri sonografii, boli  pravdepodobne deformácie povrchu spôsobené ťažkými zápalmi.“

„Čo budem teraz robiť?“ položila som úplne nezmyselnú otázku.

„Oblečiete sa a počkáte v čakárni, kým napíšem správu,“ povedal vecne a odišiel.

V čakárni už čakali ďalší pacienti na vyšetrenie a ani som si nedosadla na stoličku, už som dostala otázku, či cystoskopia bolí. Keď si spomeniete na úvod tohto článku, pochopíte, že som nevedela odpovedať. Mne to prišlo ako vcelku príjemné vyšetrenie až na moment, keď mi sestrička nedovolila upraviť si tie igelity tak, ako som chcela.

„Dá sa to vydržať,“ povedala som, aby si o mne nemysleli, že som masochistka.

Neskôr som mojej obdvoďáčke opísala, ako som donútila doktora zopakovať kontrolu pri cystoskopií a ona sa smiala, že išlo o uznávaného odborníka a ten sa nezvykne mýliť. Odporúčala mi chodiť častejšie močiť a netrápiť zbytočne zbedačený močový mechúr a uzavrela môj prípad.

Keď som s papierom v ruke vyšla od nej von, zhlboka som sa nadýchla sychravého smradľavého mestského luftu. Bola som taká šťastná, že som si predstavovala, ako pôjdem najbližšie na zimnú prechádzku do lesa a keď vypijem veľa horúceho čaju, budem vyrábať žltý sneh. Smiala som sa sama na tej predstave, lebo v tej chvíli mi napadali len absurdnosti, sprostosti a ešte väčšie sprostosti.