Chápem, že sú na tomto svete aj zvláštni ľudia, ktorých šport nezaujíma a pravidelne v diskusii na sme.sk drístajú, že zase dal štát peniaze polointeligentným potetovaným chujkom, a ako k tomu všetci prídeme a vôbec, kopať do lopty, načo je to dobré. V balkánsko-tematických článkoch ale šport vynechať nemôžem. To je ako písať o Rakúsku a nespomenúť sexuálnu výchovu adolescentiek v pivniciach.
V prvom rade krátke zamyslenie nad fenoménom, pre ktorý nemám jednoznačné vysvetlenie, ale veď aj na to máme diskusiu. Keď sa našim športovcom niečo nepodarí, zakaždým sa vyroja odborníci s úchvatným argumentom – Slovensko je malá krajina a je sprostosť očakávať, že päťmiliónový národ bude konkurovať omnoho väčším Nemcom, Rusom, či nigérijskému kmeňu Yoruba (aj tých je 35 miliónov). Na Balkáne, teda v jeho západnej časti, je pritom iba jedna krajina väčšia, ako Slovensko, a aj tí Srbi so svojimi siedmimi miliónmi nepredstavujú práve priepastný rozdiel. No a teraz – strieborná medaila na MS 2014 v mužskom basketbale pre Srbsko, striebro pre ženský srbský hádzanársky tím na MS 2013, zlato pre srbské basketbalistky na ME 2015, bronz pre srbských volejbalistov na ME 2013, k tomu samozrejme dlhodobá dominancia vo vodnom póle, kde Srbi, Chorváti a Čiernohorci zvyknú brať väčšinu medailí, a ešte nejaké tretie a štvrté miesta na basketbalových a hádzanárskych MS a ME pre Chorvátov a Čiernohorky. K tomu Novak Djoković, plavci, pár atlétov atď... Chápem, už je to nuda, a to sú len výsledky z posledných dvoch rokov. Obzvlášť Srbi a Chorváti dosahujú v kolektívnych aj individuálnych športoch úspechy omnoho väčšie, než by vzhľadom na vyššie uvedený demografický argument mali, a to neobstojí ani poukazovanie na štátnu starostlivosť o šport, ktorá je po páde bývalej Juhoslávie mierne povedané diskutabilná. Akurát Albáncom to príliš nejde, aj keď, ak by sa do národného futbalového tímu vrátili všetci tí švajčiarski a belgickí reprezentanti, bolo by sa na čo dívať.
Šport je v týchto krajinách minimálne tak zjednocujúcim elementom vyvolávajúcim národnú hrdosť, ako je pre Slovákov hokej, počas dvoch jarných týždňov. Stávkové kancelárie (tzv. kladionice) sú tak populárne ako pitie borovičky v Stakčíne, a v každej lacnej putike je televízor s bežiacim teletextom, kde si chlapi kontrolujú tikety. Šport ale sledujú omnoho viac aj ženy – kopa dievok sa rada s vami porozpráva o tom, ktorému futbalovému klubu fandí, má svoj názor na nákupnú politiku Chelsea a vie, prečo Nemanja Vidić už nehrá v reprezentácii, zatiaľ čo u nás je klasickým scenárom skôr sťažnosť kamarátke na hnusnej káve pri plastovom stolíku v Auparku, ako zas nemohla pozerať seriál, lebo „v telke ide ten drbnutý futbal“. Česť výnimkám.
Poďme teraz na nejaké príklady zo života, nech len nezovšeobecňujeme. Musíme začať Djokovićom, ktorý je nielen tenisovým, ale aj osobnostným príkladom hodným nasledovania. Športovci – a veru nielen na Balkáne – totiž celkom radi inklinujú k jednoduchším vysvetleniam fungovania sveta, od ktorých už nie je ďaleko k nacionalizmu a podpore všelijakých populistických indivíduí. Taký Davor Šuker, chorvátsky bronzový medailista z futbalových MS vo Francúzsku a terajší šéf chorvátskeho futbalového zväzu, sa len rok po skončení vojny vyfotil na madridskom hrobe Anteho Pavelića (to je ten, ktorému aj Hitler musel vravieť, aby sa s tým vraždením trochu krotil). Novak oproti tomu, keď ho na turnaji v Montreale omylom označili za Chorváta, obrátil celú vec na žart a povedal, že je to jedno, veď Srbi aj Chorváti sú takí istí. Nájdu sa aj ľudia, ktorí mu vyčítajú bydlisko v Monte Carle, ale faktom zostáva, že jeho vystupovanie spolu s tenisovým talentom robia pre dobré meno Srbska v zahraničí omnoho viac, než by zvládla celá belehradská politická ekipa dohromady. Celkom fajn chlapíkom bol aj Goran Ivanišević, ktorý vyhral Wimbledon ako 125. hráč rebríčka (hoci v minulosti bol aj svetová dvojka) na divokú kartu, na sklonku svojej kariéry. Keď s ním chcel hrať priateľský zápas chorvátsky prezident Tudjman, Ivanišević mu, uvedomujúc si, že Tudjman od neho očakáva „vypustenie“ zápasu, odkázal, že on rád vyhráva a preto mu na takéto niečo kašle.
Dojímavým je príbeh kamarátov z bývalej juhoslovanskej basketbalovej reprezentácie – Srba Vladeho Divaca a Chorváta Dražena Petrovića. V tomto období bola Juhoslávia v basketbale jedna z najlepších na svete. Konkurovať a pravidelne ich porážať mohli v podstate iba Američania. Obaja odišli koncom 80. rokov do NBA a napriek rozdielnym, športovým, klubovým osudom zostávali v kontakte. Ale keď sa Juhoslávia začala rozpadať, Petrović odmietol s Divacom ďalej hovoriť a priateľstvo sa rozpadlo spolu s krajinou. V deväťdesiatom treťom roku sa chorvátsky basketbalista zabil na aute na ceste domov, na nemeckej diaľnici a už nikdy tak nemal šancu pomeriť sa so svojim niekdajším kamarátom. O celej veci bol natočený aj dokumentárny film z produkcie ESPN Once Brothers.
Vodné pólo a basketbal sú v regióne celkovo mimoriadne populárne. Veď viete si predstaviť, že by sa vodnopóloví fanúšikovia na tribúne začali u nás mlátiť? V Slovinsku pred 12 rokmi na zápase Chorvátov so Srbmi (veď na akom inom) sa to stalo. Chorvátski „navijači“ najskôr hodili kameň rozhodcovi do hlavy, a potom v procese likvidácie tribún, zahádzali kameňmi aj samotných srbských hráčov v bazéne. Bývalý reprezentant Vanja Udovičić je dnes v Srbsku dokonca minister športu. Na basketbale je tiež niekedy atmosféra, ktorá by na interistickom štadióne Slovana nenastala, ani keby prišiel hrať Messi s Ibrahimovićom – veď v novembri minulého roku dokonca Turci dobodali a zabili srbského basketbalového fanúšika. Futbal je ale stále šport č. 1 a spája sa s ním všeličo. Taký Arkan, ktorého som stručne spomenul už minule, bol ešte predtým, než odišiel vraždiť Chorvátov do Slavónie, vodcom tvrdého jadra Červenej hviezdy Belehrad, z ktorého si potom aj vybudoval základ pre svoje paramilitárne jednotky. Keď sa vrátil, kúpil si druholigový FK Obilić, postúpil s ním do prvej ligy, a potom ju aj vyhral. Hovorilo sa síce, že ešte pred vybehnutím na trávnik sa chodilo do šatne súpera s pištoľou, prípadne pár protihráčov zostalo zamknutých v garáži, ale aj tak hrali Ligu majstrov a bolo treba Bayern, aby ich poslal kade ľahšie. Derby medzi Partizanom a Crvenou zvezdou je dodnes bezpečnostným rizikom č. 1. Dostať tam po hube je skoro tak jednoduché, ako keď s tričkom Kosovo je Srbija prídete na demonštráciu veteránov UÇK. Veď len pár mesiacov dozadu hrali Albánci kvalifikačný zápas v Belehrade a zrazu sa nad štadiónom zjavil dron s mapkou tzv. Veľkého Albánska (je to ešte omnoho väčšia urážka, než okrídlené klišé, ako urobiť z Jánošíka v terchovskej krčme Maďara), nastal všeobecný chaos, srbskí chuligáni vbehli na plochu a skúsili nafackovať albánskym futbalistom, ktorí len pred chvíľou chceli nafackovať svojim srbským súperom, ktorí zas chceli strhnúť spomínanú milú vlajočku. No zábava. Zápas sa už nedohral a zdalo sa, že nikto ani nedostane body, ale pôvodný verdikt zvrátil pred pár dňami arbitrážny súd v Lausanne a dal kontumačne 3:0 pre Albánsko. Ideálny predpoklad pre zmierlivú atmosféru budúcich stretnutí.
No a kto si nepamätá, futbal bol istou predohrou aj k vojne samotnej. Rok pred jej vypuknutím sa hral v Záhrebe asi najrizikovejší možný zápas – domáce Dinamo proti belehradskej Červenej hviezde. Klasika, chuligáni, bordel, únik hráčov do šatní, ale aj kopačka do hlavy od domáceho Bobana policajtovi, ktorý na trávniku mlátil domácich fanúšikov. Noviny v Záhrebe potom písali, ako zlí Srbi prišli do Chorvátska demonštrovať svoj primitivizmus, no a tie belehradské zase o tom, ako zlí Chorváti doma zmlátili mierumilovných srbských fanúšikov. Stačilo pár mesiacov a noviny už mohli písať o tom, ako tí druhí etnicky čistia tých našich.
Na záver si dáme Mišu Tumbasa – fanúšika Partizanu Belehrad, pre ktorého je pomenovanie sedliak ešte mimoriadne lichotivé. Chlap chodí pravidelne na futbal i basketbal, povzbudzuje, a vďaka sile svojho hlasu a veľkosti brucha je ťažko prehliadnuteľný. Čo je ale dôležitejšie, keď hrá Partizan zápas s dostatočne vypätou atmosférou, stačí, aby pár iných fanúšikov zakričalo „vytiahni ho“, a tu vidíme výsledok.
