Jedlo a pitie
Vegetariáni a ich rôznorodé vegánsko-vitariánske odvodeniny to na Balkáne majú ťažké – nielenže nimi domáce obyvateľstvo prevažne pohŕda, ale aj výber vie byť veľmi mäso preferujúci. Milovníci grilovaných špecialít mäsového charakteru si ale prídu na svoje a môžu sa každý deň nezdravo obžierať do aleluja.
Balkánsky gril sa volá roštilj a asi najznámejšie na ňom pripravované pokrmy ćevapi a pljeskavica. Bohužiaľ, prvý uvedený labužnícky výtvor nám dostatočne skompromitovali odporné školské jedálne, servírujúce pod názvom čevapčiči mleté mäso z potkanov, ktoré chutí ako pokazená fašírka a vyzerá tak, že ani v tejto preslávenej kantíne by sa nestratilo (https://www.facebook.com/delikatesy.rozhlasovej.hnusarne). V skutočnosti je „deset ćevapa sa lukom“ kultovým jedlom, ktoré, pokiaľ je pripravené z dobrého mäsa a sprevádzané cibuľou, ajvarom a domácim chlebom nazývaným lepinja, skutočným balkánskym archetypom jednoduchého gurmánskeho pôžitku:
Pljeskavica je potom inak pripravené mleté mäso servírované v podobe hamburgeru – či už vložená priamo do lepinje vo fastfoodovom okienku, alebo sofistikovanejšia na tanieri v prítomností vyššie uvedených doplnkov. Môže byť aj tzv. plnená alebo gurmánska, keď sú do nej v procese prípravy mäsa pridávané ďalšie ingrediencie, typicky syr kačkaval a pršut. Na grile sa potom robia aj ďalšie milé veci, ako napr. vješalica (bravčové mäso, často plnené), svinski vrat (prasačí krk), pileći batak (kuracie nohy) atď. Často k nim dávajú hranolky, lepšie sú ale napr. domáce papriky naložené v cesnakovom náleve (ak máte radi štipľavé, pýtajte si ljute). Ak chcete vidieť grilovacie orgie, choďte do Leskovacu na ich roštiljadu, v tomto meste má hádam najväčšiu tradíciu.
Tieto jedlá sú typické obzvlášť pre tie časti, ktoré patrili pod niekdajšiu Osmanskú ríšu. V Macedónsku je tiež veľmi typickým jedlom tavče gravče – v podstate fazuľový guláš, voľne kombinovateľný s rôznymi mäsami. V Slovinsku a Chorvátsku je kuchyňa trochu iná, Slovinsko má celkom podobné rakúsko-uhorské dedičstvo, ako my v strednej Európe, zatiaľ čo v Chorvátsku záleží na tom, v ktorom regióne ste. V Záhrebe a okolí sú známou špecialitou zagorski štrukli, slané koláčiky s rôznymi plnkami. V Dalmácii potom samozrejme ryby, ale obzvlášť v Dubrovniku nájdete aj kopec turistických „pizza & pasta“ reštaurácii, ponúkajúcich taliansku kuchyňu za premrštené ceny. Perfektné sú lignje na žaru – malé grilované sépie, ktoré dostanete všade pri mori. A na zakusovanie k pivu vyskúšajte girice – malé rybičky s cibuľou a citrónovou šťavou.
Teraz si povieme niečo o doplnkových jedlách, ktoré nám môžu chuť mäsa spríjemniť. Parádnou vecou je ajvar – červená pasta pripravená z baklažánov, paprík, cesnaku a ďalších ingrediencií, ktorú už dostať aj v našich potravinách. Ale v domácej variante je neprekonateľný, akurát je škoda, že sa tak rýchlo aj v chladničke pokazí. Milovníci mliečnych výrobkov ocenia kajmak, smotanový produkt, ktorý bohužiaľ neviem bližšie charakterizovať, keďže tieto mliečne veci neznášam od čias vynútenej konzumácie kožky na mlieku v základoškolskej jedálni, ale údajne je to chutné (kajmak, nie kožka). K jedlám sa často podávajú zeleninové šaláty, ktoré však nebývajú extra kreatívne (srpska salata = šopský šalát). A keď nemáte chuť na veľké jedlo, dajte si v stánku burek (cesto plnené mäsom, syrom alebo špenátom, ktorý mladí Belehradčania s obľubou jedia s jogurtom o štvrtej ráno pri návrate z baru) či palacinky s eurokrémom (náhrada drahšej nutelly).
Jedlo treba samozrejme aj niečím zapiť. Začnime tým nudnejším – nealkom. V Slovinsku vyrábajú a všade po Balkáne distribuujú Cocktu – kolový nápoj trochu pripomínajúci citrokolu, jeho chuť je dosť výrazná a jasne sa odlišuje od bezfarebných coca-colových derivátov, niekto by ho pil stále, niekto ho neznáša, každopádne je nepekné, že ho nepoznajú v čapovanej verzii. Perlivá minerálka sa inak povie kisela voda, aj keď s kyslosťou nemá nič spoločné. Najznámejšia chorvátska je asi Jana (dostať ju aj na Slovensku, aj v ochutených verziách) a môžete ju stretnúť aj všelikde v Srbsku a Čiernej Hore, najznámejšiu srbskú minerálku Knjaza Miloša však v Chorvátsku nevidno, čo Srbi radi spomínajú ako dôkaz vlastnej tolerancie a chorvátskeho opaku.
Nealka aj stačilo, teraz príde to dôležité. Najprv pivo, po srbsky pivo, po chorvátsky prekvapivo tiež, po albánsky birrë. Za Juhoslávie bolo údajne najlepších týchto päť pív: slovinské Laško, chorvátske Karlovačko, čiernohorské Nikšićko, macedónske Skopsko a kosovské Pećko. Všetko sú to klasické svetlé ležiaky, ktoré nie sú nijako zvlášť nápadité, ale piť sa dajú (okrem nich sú častými ešte napr. Ožujsko, Jelen, licenčný Tuborg a albánske Birra Tirana). Češi, ktorí si na Makarsku nosia bedne Gambrinusu a okázalo tvrdia, ako sa s Karlovačkom dajú iba vyplachovať zuby, by podľa mňa v slepom teste nedokázali určiť rozdiel, a to Gambrinus pritom nie je nič extra. Pivnú kultúru, ktorá už chvalabohu pomaly preráža aj u nás, a vďaka ktorej tu máme minipivovary produkujúce red aly a IPy, tu veľmi nenájdete, aj v Belehrade a Záhrebe je to ešte v plienkach. Ak je niekto trtko zvyknutý na „overenú kvalitu“, všade mávajú aj Heineken, hoci teda to je skôr overená bezchuťová močka.
Vínu veľmi nerozumiem, aj tu majú biele aj červené (crno vino), ešte je sranda, že po albánsky sa víno príznačne povie rovnako, ako leto – verë. Červené je ale známejšie, a to hlavne v južných krajoch Čiernej Hory a Macedónska. Čiernohorský vranac je známa odroda, z povrchných znalostí môžem odporučiť značku Plantaže, či macedónsky Skovin a Tikveš (vyskúšajte napr. víno T'ga za jug, podľa mňa je fajn). No a teraz hlavná vinárska turistická atrakcia – v Čiernej Hore majú dedinku Donji Kokoti, kde produkujú aj víno rovnakého mena. Fľaštičke Kokotov sa určite vaša rodina poteší viac, ako tridsiatej štvrtej magnetke.
O rakiji si stále mnoho Slovákov myslí, že to je druh alkoholu, ako napr. vodka. Nie, rakija znamená pálenka, ktorá môže byť vypálená zo všeličoho. Úplne najtypickejšia je tzv. lozovačka rakija, alebo tiež loza, ktorá je z hrozna. Časté sú ale tiež slivovice, hruškovice atď., dokonca nemálo Srbov považuje slivovicu za svoj vlastný národný nápoj. Čoraz populárnejšia je dunja (dula). Niektoré rakije sú naozaj kvalitné, okrem domácich je známa napr. žuta osa, miestni konzumenti sú však na rozdiel od nás zvyknutí aj tie najhnusnejšie dryáky vychutnávať a cuckať, exovanie je považované skôr za prejav buranstva. Macedónci ešte majú mastiku, ktorá je úplne to isté, čo grécke ouzo, a vo všetkých nealbánskych častiach regiónu poľahky nájdete aj pelinkovac – parádny horký alkohol, ktorý má len 28%, ale nezalepí vás a s ľadom a citrónom je to ideálny zbližovač s miestnym prostredím. Ak ho skombinujete s pivom, zblížite sa so všeličím ešte viac.
