Je to už pár mesiacov, čo som raz takto večer sedel s kamošom v jednej krčme a vedno sme usrkávali z lacnej imitácie piva. Za pomoci dvadsiatich centov som do priestoru vypustil džina v podobe skladby Sandstorm od Darudeho a zlomyseľne sa uchechtával na tom kontrapunkte, ktorý to vždy pri konfrontácii s okolitými alkoholikmi vytvorí. Takto nás nič netušiacich prekvapil hlas spoza chrbta. Starší chlapík si pýtal povolenie prisadnúť si. Okamžite ho dostal. Keď sme sa pustili do debaty, začal nám rozprávať, že je vlastne taký polobezdomovec, ale za komančov robil na zahraničnom obchode a ovláda päť (či šesť) svetových jazykov. Ako klasický skeptik som navrhol, nech teda podstúpi krátku ústnu skúšku. Na naše prekvapenie nezlyhal pri štyroch jazykoch. Vymenili sme si uznanlivé pohľady a prikývnutia a na oslavu polyglotizmu sme si dali po vodke. Myslel som si, že ma už nič nemôže prekvapiť. Ako obvykle pri takýchto tvrdeniach som sa hlboko mýlil.

 

Pred pár mesiacmi som v článku o Katke a Jindrovi spomínal niečo ako sebakritiku, tú sestru zdravého rozumu. Vďaka jej nedostatku sa také postavičky ako Martinka z Turca trepú do telky a vo falošnej vízii vlastnej dokonalosti a nenahraditeľnosti tancujú svoju ťarbavú medvediu polku priveľkej inteligenčnej skromnosti pred celým národom. Ešte stále máme v blahej pamäti uchovanú podnetnú hudobnú produkciu takých velikánov ako Braňo Mojsej či spievajúci kaderník Martin Kittner, ktorým by možno po vyprodukovaní istého rytmicky znejúceho zhluku tónov nezaškodilo sa do vlastnej tvorby trochu započúvať, poprípade aspoň kúštik načúvať akejsi kritike. Aj napriek všetkému spomenutému si však s vylúpnutím oboch očných buliev a ich následným znehodnotením v kyseline sírovej dokážem predstaviť úprimných fanúšikov zmienených hudobníkov. O niečo ťažšie je predstaviť si takého fanúšika dua Miroslav Martin a Drahomíra Masaryková.

 

Dvojica z východného Slovenska si začala raziť cestu k úspechu niekedy v roku 2011, no ich tvorba u poslucháčov zarezonovala až koncom roku 2012. Vďaka svojmu úprimnému prístupu k práci a neskrývaní sa za pseudokvalitu sa razom stali aj mojimi obľúbencami. Ich prvá pesnička Krajina zázrakov sa stala takým malým viralom a málokomu neimponoval flegmaticko-vypätý prejav Miroslava Martina volajúceho svoju lásku, pani Drahomíru, do krajiny zázrakov. Tá vydareným poetickým deklamovaním tvorí akési echo a druhý hlas. Nebojím sa túto skladbu nazvať ich doposiaľ najväčším hitom. K piesni, na škodu fanúšikov, nebol vytvorený žiadny oficiálny videoklip, len slideshow s obrázkami zo života dua. (Slideshow je vôbec poznávacím znamením tejto dvojice a väčšinou obsahuje celkom nápadité koláže ako východ slnka, nad ním dúha a nad tým všetkým fotka Miroslava a Drahomíry).

 

Úspech piesne medzi pospolitým ľudom a pozvoľné pribúdanie fanúšikov zrejme nakopli tvorivosť univerzálneho človeka, pána Miroslava, ktorý je nielen spevákom veľmi svojského razenia, ale aj producentom, skladateľom, textárom i grafikom. S požehnaním Erató a Euterpé dvojica na jeseň 2012 vydala album Svetlo tvojho srdca. Konkrétne čísla nemám, no nebyť úspechu, asi by dnes nevydávali v poradí druhý album s odvážnym názvom Best of. Okrem toho pre rozrastajúcu sa základňu fanúšikov pripravili aj hit na tohtoročné leto s mierne policajným nádychom Ruky nad hlavou, čo by mohlo súvisieť s obľubou našich silových zložiek v návštevách nočných podnikov a ich zvýšenom počte práve v letnom období. V tejto skladbe dostala pani Drahomíra neobvykle široký priestor, čo patrične zúročila a emóciami nabitý text podala s jej vlastnou virtuozitou ruského básnika 20. rokov 20. storočia. Skromnou čerešničkou je roboticky modifikovaný Miroslavov hlas. Verím, že skladba neostane nepovšimnutá.

 

Samostatnou kapitolou je imidž dua, ktorého výhradným tvorcom je Miroslav Martin. Pán Miroslav očividne sleduje trendy a vie, že v kurze sú práve osemdesiate roky, čomu patrične prispôsobil aj svoj vzhľad éterického synthpopového macha. Duo podľa všetkého zbožňuje fotenie, a tak pravidelne obohacuje svoj FB fanpage nejakou oku lahodiacou fotografiou. Väčšinou ide o fotky dua, poprípade jedného z členov dua doplnené nevšedným a experimentom zaváňajúcim fontom zdôrazňujúcim pokročilé užívateľské schopnosti v programe Skicár. Ich poznávacími znakmi sú diskoguľa, biele košele, extravagantné účesy a najnovšie aj šachovnice miznúce v diaľke na obale najnovšieho albumu. Osobitne by som si dovolil vyzdvihnúť fotografiu s pracovným názvom Som vychodňar, kde pán Miroslav Martin stojí za pre neho typickým synťákom, ktorý má trochu nepochopiteľne položený na akomsi raždí. Alebo ide o prefíkané vyjadrenie východniarskej spätosti s prírodou na rozdiel od demoralizovaného západu? Okrem toho Miroslav so zasneným pohľadom hudobného revolucionára hľadí sprava doľava, v čom už ani nemohla byť naliehavejšia symbolika. Je teda jasné, že svoje regionálne východniarske ambície duo neodbytne plánuje pretaviť do celoslovenského úspechu a s hrdinským popevkom „Ruky nad hlavu“ triumfálne pokoriť to dúpä zla, kde aj Pia Dušak stratila všetky svoje ilúzie.

 

Čo dodať na záver? Viem, že som sa na začiatku rozhorčil na margo absencie sebareflexie, no jej neprítomnosť nakoniec vlastne zásobuje internet každodennou zábavou. Kritika v istých prípadoch pripomína skôr Beuysovo vysvetľovanie umenia mŕtvemu králikovi. Je to skrátka zbytočný proces. Nechajme však hovoriť letný hit pre rok 2013.