Venované Ajke a Saschaťu
Zjavne nemám čas písať tieto úvahy, lebo veľa spím. Ale keďže sa blíži rok môjho materstva, chcem si tu niečo odložiť na spomínanie. Ľudia s alergiou na zdrobneninky, choďte radšej rovno do diskusie riešiť napríklad počet Ficových bradavíc.
Sascha práve sladko spinká. Deti sú fakt najnádhernejšie, keď spia. So svojimi nafúknutými líčkami, spí tak urputne a sústredene, sladko a bezbranne. Teraz chvíľu by asi aj traktory mohli padať. Vlásky mu odstávajú na všetky strany. Sú také hebké, že ich mám ako fetiš, nič sa im v jemnosti nevyrovná. Zo sna pumpuje perami, akoby práve papalo personalizované mliečko. Občas k tomu ešte pridá aj jemné pohyby rúčkou, ktorou zvykne hladkať druhú bradavku. Niektoré matky to volajú „ladenie rádia“. Neviem, prečo to robí, ale je to úplne automatické, aj keď bdie. Nik ho to neučil, prisahám.
Nikdy nezabudnem, ako som sa rozplakala, keď sa narodilo. Vytúžené dieťa je niečim dojímavo nádherným. Napriek tomu, či práve preto, môj mozog namiesto popôrodnej depresie schytal popôrodnú úzkosť. Zrazu som mohla tak veľa stratiť. Čo keď prestane dýchať? Viete, koľko detí zomiera na Sudden Infant Death Syndrome? Asi 35 zo 100 000, ale nejde o to. Neprežijem, ak sa mu niečo stane. Už cítim, ako mi srdce pukne. Čo keď nebudem dobrou matkou? Veď ja som matkou ešte nikdy nebola. Ale Sascha spinkalo a na nič sa nesťažovalo. Dodnes mám pocit, že je požehnané zenom a plače až keď má silný dôvod. Šťastná ja žena. Vraj už naveky sa môj mozog zmenil a navždy budem striehnuť, či má dosť jedla, dosť tepla a či dýcha. Zatiaľ to sedí. Keď ma moji vlastní rodičia prikrývali a sťažovali sa, že sa nemohli pre moje odkopávanie vyspať, divila som sa im, na čo to robia, však mne nebola zima. No ta lebo šalena evolúcia. Nedáva rodičom na výber. A keď si dnes predstavím, ako sa musela moja mamka cítiť, keď som si kúpila motorku, nesmierne ju obdivujem, že to predýchala. Tak nejak mi je jasné, že ma čaká veľa lekcií predýchavania strachu o Sascha.
Popôrodná úzkosť prešla a nahradil ju pocit zaľúbenosti, ktorý trvá dodnes. Každý pohľad na Sascha je pôžitkom. Len tu a tam to prehlušia iné emócie. Ako smiech, keď som ho našla celé zamazané vode odolným krémom na zadoček. Únava, keď sa prebralo o tretej ráno a chcelo sa hrať. Alebo panika, keď si do úst strčilo moju žiletku na nohy. Hnev, keď päťstotisícikrát odignorovalo, že odpadky sú fuj. Miluje odpadkový kôš. Ale najšťastnejšie bolo, keď si stihlo napchať plné ústa hliny z kvetináča u starých rodičov. Občas proste musím cikať a cena za tú minútu pre seba býva rôzna.
Keď mojko plače, je to akoby sa vesmír pokazil. Akoby mi obnažili nervy a zamotali ho do nich. Neviem to zniesť. Plačem s ním v duchu pri každom očkovaní, hoci viem, že toľký krik pre tak málo je možný práve preto, že je zdravé a na ihly nezvyknuté. Mám sto chutí mu sľúbiť, že ho toho uchránim a už bude len dobre, ale spomeniem si na tucty injekcií, čo som si musela sama pichnúť v snahe otehotnieť. A na vtip:
„Pán doktor, a to všetky svoje deti musím dať zaočkovať“
„Nie, len tie, ktoré si chcete nechať.“
Nie, ľahký a bezbolestný život mu neviem sľúbiť. Len že ho budem ľúbiť, podporovať a vždy sa môže prísť ku mne vyplakať, keď niečo nevýjde.
Vďaka Saschaťu viac chápem svojich rodičov. Aké vyčerpávajúce môže byť dieťa, nehovoriac, že oni mali štyri. Aké náročné je neustále riešiť potreby inej bytosti a nezanedbať pritom svoje vlastné za mieru únosnosti. Ako vraví kamarátka-single-matka, kávu pije na ex a sprchu si dopraje na tri minúty. Ja kávu nepijem, tak sprchu si doprajem dlhšiu, dúfajúc, že Sascha spí. Chápem už aj strachy mojich rodičov. Chápem, že krehkosť voči kritike máme asi v génoch, lebo ju vidím u nás všetkých bez rozdielu veku. Taká univerzálna človečina. Vnímam, ako sa nám všetkým kazí nálada, keď sme hladní alebo unavení. Ani jeden z nás nie je trpezlivý. Impulzívne musíme dať najavo, čo máme na duši. Rodíme sa hlúpučkí a ako naberáme zručnosti, nemáme žiaden cit pre ich vhodnosť a limity. Učíme sa len za pochodu na vlastných chybách. Vidím to na Saschovej experimentálnej povahe. Však keď vie loziť po rovnom, prečo neskúsiť dole schodmi? Vidím to aj na spôsobe, ako moji rodičia používajú email. Ešte neobjavili čaro oslovenia a odstavcov. Aj na tom, ako sa ešte len učím rozumieť svojmu dieťaťu. Ktovie, koľko jeho potrieb som prehliadla. Našťastie si to nebude pamätať.
Lenže vďaka Saschaťu aj „viac nerozumiem“, ako málo nehy bolo u nás doma. Koľko kriku, kritiky a výčitiek. Násilia. Totálna absencia smalltalku. Pri vianočnej večeri to bývalo najzúfalejšie, tak sa tradíciou stala najodpornejšia veta môjho života: „Málo sme ťa bili.“ Neviem prečo im to zas a znova pripadalo vtipné, hoci zakaždým som po nej s plačom odišla od stola a už sa nevrátila. Viem, že nemám v úmysle Sascha biť. Automaticky som si myslela, že niečo ako „fuj“ a „nono“ viem naučiť krikom, ale Sascha mi ukázalo, že houby s vanilkou. Keď mi rupli nervy a rozkričala som sa, ubližovala som jemu a ešte viac sebe. Sascha ma učí nesmierne veľa - o mojich hraniciach, predsudkoch, traumách z detstva, o prevzatých vzorcoch správania. A potom aj o kráse cmúľania si nôh. Mne sa to síce nedá, tak si nimi aspoň tlieskam, ale Sascha dokáže personalizované mliečko zajedať vlastným chodidlom. No neľúb ho.
Môj poklad tiež zmenil, ako vnímam iných. Sestričku v nemocnici, ktorá sa tak poteší, keď mi môže oznámiť niečo negatívne, asi doma veľmi neoceňovali. Pani na ihrisku, čo sekíruje svoju vnučku, asi tiež nezahŕňali prijatím. Muž na ulici, čo naťahuje svoje dcérky k plaču hrozbami, že ich predá, musel byť dosť odmietaný, keď v ňom odumrelo toľko citlivosti. O domovej schôdzi ani nehovorím. Všetci sme niekoho deťmi. Mám na túto tému obľúbenú básničku.
This Be The Verse
They fuck you up, your mum and dad.
They may not mean to, but they do.
They fill you with the faults they had
And add some extra, just for you.
But they were fucked up in their turn
By fools in old-style hats and coats,
Who half the time were soppy-stern
And half at one another’s throats.
Man hands on misery to man.
It deepens like a coastal shelf.
Get out as early as you can,
And don’t have any kids yourself.
Lenže Sascha ma naplnilo optimizmom a s tou treťou slohou sa nestotožňujem. Naši nás vychovávali, ako vedeli - vľúdnejšie, než boli sami vychovaní. A nikde nie je napísané, že to nemôžem posunúť ešte lepším smerom. Snáď vychovám dieťa šťastné a samostatné, láskyplné voči sebe aj iným. Kiežby malo slobodu byť samé sebou a zároveň mu neodumrela sebareflexia.
Byť slobodnou matkou je ako žiť na tenkom ľade a nie je v mojej moci zabezpečiť, aby to celé neprasklo. Nedá sa na to nemyslieť. Ale o to viac si vychutnávam každý deň, kým sme obaja zdraví a spolu. Lenivé rána, keď sa nemusíme nikam ponáhľať a môžeme sa dlho šaliť a túliť v posteli. Ako ho nosím v šatke a vykúka z nej sťaby zvedavé kengurie mláďa. Keď sa v kočíku pokúša surfovať a mňa oblieva studený pot, lebo čo ak spadne. Kupodivu ešte nespadlo. Tá bezhraničná radosť z čľapkania vo vode. Jeho maniere návštevníka stredovekej krčmy, kde sa zvyšky jedla a poháre hádžu rovno na zem. Sústredené štúdium otvárania a zatvárania rôznych objektov. Zvuk štvornožkovania. Úsmev s dvoma spodnými zúbkami. Boj o môj mobil, ktorý proste musí hneď teraz obhrýzať. Ohlodané kartónové škatule...
Najprv som nechcela, aby rýchlo rástlo, to maličké oblečenie je proste najkrajšie na svete. Ale dni leteli a Sascha vyzeralo každý týždeň inak. Síce som novorodenecké outfity odkladala s intenzívnou nostalgiou, ale úplne ma uchvátilo, že je sa toľko na čo tešiť. Každý deň prináša milé prekvapenie. Dnes sa prerezal šiesty zúbok. Včera prvýkrát odložilo topánku do skrine. Predvčerom sa naučilo otvoriť šuflík. Zrazu ukazuje prštekom. Miliarda úžasností od chvíle, keď tak spokojne spalo v perinke a na nič sa nesťažovalo. Minule si ani neviem ako v nezvyčajnom čase vynútilo, že som ho chytila za ruky, aby mohlo odkráčať do spálne, kde (fakt neviem ako), mi vnuklo nápad dať mu prsník, aby vzápätí zaspalo. Obvykle únavu dáva najavo mrnčaním a plačom z množstva nehôd. Ako dokázalo vygenerovať taký komplexný projekt? Môj malý génius. Dnes si ku mne kľaklo, keď som utierala „nehodovú mláčku“ a akože utieralo tiež. Skoro mi srdce puklo dojatím. Nič také som ho nikdy neučila.
Nepovažujem Sascha za samozrejmosť. Súcitím so všetkými ženami, ktorých túžba po dieťatku zostala nenaplnená. A so všetkými mamičkami, ktorých dieťa sa neučí tak ľahko a spontánne. Aj so ženami, ktoré si materstvo až tak neužívajú. Ono je to drina, len nejaký emočný x faktor z toho robí nádheru. Nosím v hlave množstvo tragických príbehov a dúfam, že ten môj sa nestane jedným z nich. Ale pre prípad, že áno, nechcem nič ľutovať. Chcem si vychutnať všetko, čo môžem, kým to trvá. Chcem mu každý deň povedať, že ho ľúbim a vždy keď treba, tak aj prosím, ďakujem a prepáč. Že je tým najúžasnejším, čo ma v živote stretlo. A keď príde tá (zatiaľ nepredstaviteľná) chvíľa Saschovho osamostatnenia sa, nuž, asi si zase kúpim motorku.
