Bohovia ľuďom závidia ich smrteľnosť. Len vďaka smrteľnosti má život cenu, pretože každý moment je neopakovateľný.
Túto myšlienku som kedysi dávno počula v nejakom filme. Už neviem v akom a samozrejme si nepamätám jej presné znenie, len pointu. Ale hneď som sa s ňou stotožnila. Ono totiž ak sa človek zamyslí nad tým, že by mal naozaj žiť večne... podľa mňa zase nie je až tak veľmi o čo stáť. Po čase a dostatočnom množstve pokusov, omylov a možností začínať opäť a opäť odznova by si človek splnil všetky sny, túžby, predstavy, vyplnili by sa mu všetky nádeje – a stále by mal pred sebou večnosť. Strašná nuda. A strašná predstava. Už staré báje a legendy hovorili o ľuďoch, ktorých za ich hriechy bohovia potrestali nesmrteľnosťou.
Po tom, ako som jedného dňa definitívne pochopila, že bocian k nám proste nepriletí a dieťa nebude súčasťou nášho života, som sa so situáciou nakoniec vyrovnala. Nebolo to jednoduché, priznať si, že dieťa proste mať nemôžeme, nech sa akokoľvek snažíme, a ešte ťažšie bolo zmieriť sa s tým. Predsa len, ak 12 rokov skúšate naozaj všetky dostupné prostriedky a možnosti, ktoré ponúka dnešná medicína, a stále nič, hoci tým naokolo, s ktorými ste sa pri liečbe stretávali, sa to postupne darilo, niektorým na prvý raz, iným na piaty, ale nakoniec predsa, neubránite sa otázkam typu „Prečo ja?“ a „Čo robím zle?“ a myšlienkam na štatistiky a pravdepodobnosti, založené na zdokumentovanej úspešnosti metódy oplodnenia in vitro. A idete do toho znova a znova s tým, že raz to proste vyjsť musí, pretože pravdepodobnosť nepustí a zo štatistického hľadiska to už malo vyjsť pred piatimi pokusmi. Pravdepodobnosť je ale sprostá škodoradostná sviňa.
Samozrejme sme za tie roky asi tak milión krát dostali otázku, prečo si proste dieťa neadoptujeme. Odpoveď – pre mnohých nepochopiteľná – je ale jednoduchá. Ani jeden z nás nikdy netúžil po cudzom dieťati. Všetci nám hovorili, že do toho máme ísť, lebo veď potom uvidíme, že to je super a že dieťa budeme mať radi. Ale čo človek narobí, keď necíti túžbu? Srdcu sa rozkázať nedá. Ja sama som desať rokov s deťmi robila, ale nech som sa im akokoľvek venovala, starala sa o ne a mala ich rada, nikdy som pri žiadnom z nich nezažila ani len náznak materinských pocitov. Ani zlomok toho, čo sa stalo v momente, keď som raz (nakrátko) otehotnela. Ten pocit nekonečnej a bezpodmienečnej lásky k tomu malému ničomu, čo sa uhniezdilo v mojom bruchu, ktorý vo mne vybuchol ako supernova, sa nedá slovami popísať, ale spomienku naň si v sebe nesiem dodnes.
Mnohí ľudia okolo nás argumentovali tým, že veď lepšie je adoptované dieťa, ako žiadne. Že síce po vlastnom túžiť neprestaneme, ale to adoptované čiastočne zmierni tú bolesť a prázdnotu. A že sa aspoň na staré kolená o nás bude mať kto postarať. Na to mám iba jedinú odpoveď, a to, že to všetko je síce krásne, ale kde v rovnici „moja túžba po vlastnom dieťati + prázdnota v mojom živote + moje obavy zo staroby a z nemohúcnosti = adopcia“ sa nachádza to adoptované dieťa? Veď sa nebavíme o starom psovi, ktorého si na doopatrovanie vezmeme z útulku, a keď zistíme, že to nie je pre nás to pravé orechové, tak sa zdvorilo postaráme rok – dva a on potom zdochne a tým bude situácia zase uvedená do ideálneho stavu. Dieťa je záväzok na zvyšok života a hlavne, je to ľudská bytosť. Dieťa, navyše dieťa z detského domova, ktoré sa tam neocitlo vlastnou vinou, ale preto, že jeho biologickí rodičia niekde kardinálne zlyhali, si zaslúži byť milované. Tak ako vlastné dieťa, aj to adoptované má byť rovnako vytúžené, očakávané a s láskou prijaté do rodiny, kde oň stoja. Má to byť ono, len a práve ono, po ktorom rodičia túžia. Nikdy, za žiadnych okolností nesmie byť iba náplasťou, ktorá má zmierniť duševnú bolesť rodičov neschopných priviesť na svet vlastné dieťa, niečím „lepším ako nič“, či prípadne poistkou na dôchodok.
Vyrovnať sa s tým, že dieťa nie je budúcnosťou nás dvoch, sa nám s manželom teda nakoniec nejako podarilo. Začali sme veľa cestovať, kúpili sme si dvoch psov, o ktorých sme sa spoločne starali a naplno sme sa venovali práci a koníčkom. Samozrejme po dieťati sme túžiť nikdy neprestali, ale jednoducho sme sa s tým naučili žiť. Znie to ako návod na „a boli šťastní až do smrti“, ale...
Keď sme sa s manželom spoznali, mali sme niekoľko spoločných snov. Nič veľké, len také úplne obyčajné veci. Chceli sme jeden druhého a chceli sme obaja dobrú prácu, ktorá nás bude baviť. Mali sme sen o peknom dome a možnosti cestovať po svete všade tam, kam sa nám práve bude chcieť ísť. A túžili sme po spoločnom dieťati. Okrem toho naposledy spomenutého sa nám podarilo splniť si všetko, o čom sme kedy snívali. A s tým posledným sme sa nakoniec zmierili.
Človek by si pomyslel, že keď sme sa s tým dokázali vyrovnať, tak sme si vlastne v živote splnili naozaj všetko, po čom sme kedy túžili. A mal by pravdu. Bolo to tak. Po čase sme si ale začali postupne uvedomovať, že nám v živote chýba cieľ. Vlastne si to ako prvý uvedomil manžel. Chýbalo mu niečo, o čo sa môže snažiť, niečo, čo by ho nútilo posúvať sa ďalej, vyvíjať sa a vlastne denne vstať z postele. Netušil, kam ďalej má jeho život smerovať. A to smerovanie, to je v živote dosť dôležité.
U iných párov, ktoré deti majú, to funguje inak ako u nás. Aj oni majú svoje sny, pravdepodobne veľmi podobné, ako sme mali zamladi my, ale na rozdiel od nás, oni si svoje sny môžu nielen splniť, ale aj rozvíjať. Budovať si na nich ďalšie, nové sny. Klásť si nové ciele. Pre mladý pár je väčšinou rovnako ako pre nás ich najväčším snom založiť si vlastnú domácnosť a mať spolu rodinu, pričom ideálne to je, keď sa ešte dokážu aj slušne uživiť, splniť si kariérne sny a občas ísť niekam na dovolenku. Keď sa to podarí, zrazu pred nimi vyrastú nové možnosti. Chcú vidieť svoje dieťa vyrastať a napredovať, chcú, aby bolo šťastné, aby sa mu v živote darilo. Pomáhajú mu objavovať svet a spoznávať samého seba. Môžu formovať jeho osobnosť tak, aby z neho vyrástol slušný človek. Chcú s ním zdieľať radosť z úspechov aj sklamanie z prvej lásky. Snívajú o tom, že vyštuduje dobrú školu a oni mu ako hrdí rodičia budú tlieskať na promócii. Tešia sa na to, že jedného dňa im ich dieťa privedie domov ukázať „toho vyvoleného“ a oni budú na jeho svadbe rumázgať do vreckovky a želať mu, aby mu jeho šťastie vydržalo navždy. Potom môžu začať snívať o vnúčatách, ktoré nakoniec prídu, a toto celé si zopakovať druhý raz, pre zmenu z pozície starých rodičov. Ak budú mať šťastie, časť z toho si prežijú tretí raz, ako prastarí rodičia. A keď nakoniec umrú, budú umierať s pocitom, že po nich zostane niekto, kto na nich bude spomínať.
Nič z tohto ale bezdetný pár nečaká. My nikdy neuvidíme naše dieťa vyrastať a dospievať a nezažijeme tie momenty, kedy nám pije krv tak, že by sme ho najradšej zabili, ani následnú úľavu, že je predsa len dobre, že sme ho nezabili. Nikdy nebudeme tancovať na jeho stužkovej a nebudeme sa môcť šťastne opiť na jeho svadbe, aby sme mu následne mohli nadávať, akého debila nám to do rodiny priviedol. Nebudeme môcť pre zmenu my piť krv nášmu potomkovi tým, že budeme nekriticky rozmaznávať a kaziť naše vnúčatá a užívať si rolu najlepších a najmilovanejších starých rodičov v celej histórii ľudstva. Nebudeme šediví a vráskaví sedieť na lavičke v parku a sledujúc našich potomkov sa na seba spokojne usmievať s tým, že sme prežili nádherný a plný život. My nie.
A to je to, čo nám v živote chýba. Tá možnosť ísť ďalej. Šanca posunúť sa. My sme zamrzli v čase. Máme takmer všetko, čo sme kedy chceli, a predsa to nie je dosť, pretože ako bonus sme k tomu dostali zhora nadelených ďalších možno 30 – 40 rokov presne tu, na mieste, kde sme teraz. Nemáme sa o čo snažiť. Veď čo ešte môžeme dosiahnuť, postaviť si väčší dom? Ísť na drahšiu dovolenku? Posunúť sa v kariérnom rebríčku ešte o kus vyššie? Kúpiť si tretieho psa alebo prvú mačku? Odísť z práce a začať podnikať? A v čom by bol nakoniec rozdiel? Alebo predať všetok majetok a ísť robiť charitu do Afriky či meditovať do Indie, po čom ani jeden z nás nikdy netúžil?
Ja som sa aj s touto situáciou nejako zmierila. Naučila som sa žiť zo dňa na deň, tešiť sa z maličkostí a nemyslieť na budúcnosť, ktorá ma svojou jednotvárnosťou úprimne desí. Môj manžel sa s tým ale nevyrovnal. Jemu začali maličkosti naopak vadiť. Najskôr niečo tu, po nejakom čase niečo hentam, veci, ktoré mu pred tým roky nevadili a ktoré som ja tým pádom vyhodnotila ako prechodný a ľahko odstrániteľný problém. On nie. On si našiel nové koníčky, ktoré mňa nezahŕňali a trávil čoraz viac času mimo domu, v ktorom nechával mňa v spoločnosti psov, o ktorých postupne stratil záujem, a všetkých našich nenaplnených snov. A mne to nebolo divné, brala som to tak, že len proste hľadá nové záujmy a skúša nové veci, nové smerovanie, niečo, kam by sa mohol posunúť... A potom odo mňa odišiel.
Mám mu to vyčítať? Jasné, celou svojou emocionálnou stránkou mu vyčítam, že ma nechal samú a so zlomeným krvácajúcim srdcom, mňa, bezdetnú štyridsiatničku, ktorá s ním prežila celú mladosť a venovala mu všetku lásku sveta, ktorá si s ním vysnívala budúcnosť a urobila to, čo bolo v ľudských silách, aby sa tá budúcnosť stala realitou. Ale mojou racionálnou časťou, ktorá celý môj život prevažovala nad tou emocionálnou, mu to nevyčítam. Chápem ho. Rovnako, ako mňa, aj jeho desila prázdna budúcnosť bez cieľa. Bez možnosti posunúť sa ďalej. Nudná večnosť. Chýbal mu pocit šťastia. Možno sme si mali predsa len skúsiť stanoviť nejaký nový cieľ. Násilne si ho vymyslieť, aby sme nakoniec zistili, že to ale nebol náš sen, len nejaká chiméra a že sme v ešte horšej situácii ako teraz. Pretože sen nevymyslíš. Preto je to sen. A tak on urobil nevyhnutné. Posunul sa ďalej – bezo mňa.
Neplodnosť je niečo, čo ťažko poznačí život každého človeka, ktorému sa pritrafí. Je extrémnou skúškou pre pár, naruší intimitu vzťahu, to tajomné puto medzi partnermi, pocit, že spolu zvládnu čokoľvek. Napriek tomu, mnohé bezdetné páry túto situáciu zvládnu a v konečnom dôsledku sa to puto medzi nimi ešte posilní.
Nám sa to nepodarilo.
