Centrum asistovanej reprodukcie je miestom, ktoré okrem množstva nových malých ľudí vyprodukuje aj dosť veľa kurióznych príbehov. Pár z nich vám teraz ponúkam na pobavenie / naštvanie / rozšírenie obzorov.
Ako vybabrať s pacientom s požehnaním štátu
Hlavnou postavou v tomto príbehu bude istá súkromná zdravotná poisťovňa. Niekedy v priebehu našej dlhoročnej snahy o počatie potomka sa totiž udiali zmeny v legislatíve, týkajúcej sa možnosti liečby v zahraničí. Kým v časoch pred touto legislatívnou zmenou zdravotné poisťovne preplácali liečbu v zahraničí len v prípadoch, že takáto liečba neexistovala na Slovensku, s novým zákonom (či vyhláškou či čo to bolo) o cezhraničnej zdravotnej starostlivosti sa pacientom otvorila možnosť nechať sa s podporou štátu plánovane liečiť v zahraničí aj v prípade, že takúto liečbu mohli dostať aj doma. Po vydokladovaní zákrokov, ktoré podstúpili a medikácie, ktorá im bola poskytnutá, im slovenská zdravotná poisťovňa preplatila sumu, akú by za ich liečbu zaplatila na Slovensku. Ak bola liečba v zahraničí drahšia ako zodpovedajúca tunajšia liečba, pacient cenový rozdiel znášal sám. Táto legislatívna úprava napríklad otvorila dvere masívnemu odchodu žien za pôrodom do zahraničia.
Po dvoch neúspešných IVF cykloch a dvoch neúspešných transferoch mrazených embryí tu na Slovensku sme si s manželom povedali, že skúsime liečbu v zahraničí. Keďže sme ešte stále mali nárok na tretí štátom priplácaný IVF pokus, začala som zisťovať, ako to funguje s predbežným súhlasom poisťovne v prípade, že sa chcem liečiť mimo územia SR. Poisťovňa mi veľmi ochotne poskytla tlačivo, žiadosť o súhlas s liečbou, ktoré som čiastočne mala vyplniť ja a čiastočne môj gynekológ.
Problém nastal vo chvíli, keď som požiadala gynekologičku o vyplnenie jej časti tlačiva, malo ísť o odporúčanie pre poisťovňu, prečo mi má zákrok v zahraničí spolufinancovať. No a lekárka mi ho odmietla vyplniť. Dôvod bol jednoduchý – chýbala tam kolónka „lebo pacientka sa chce liečiť v zahraničí“, čo umožnila práve vyššie spomenutá legislatívna zmena. Dalo sa tam zaškrtnúť akurát to, že lekár mi nevie poskytnúť zodpovedajúcu liečbu, alebo že zodpovedajúca liečba sa na Slovensku neposkytuje vôbec. No a ani jedno nebola lekárka ochotná odškrtnúť z pochopiteľných dôvodov – liečba sa poskytnúť dá a ona sama mi ju už dvakrát poskytla.
Požiadala som teda poisťovňu o informáciu, ako mám ďalej postupovať. Poisťovňa sa mi k situácii vyjadrila tak, že buď jej donesiem vyplnené toto tlačivo, alebo mám smolu, liečbu nepreplatia. Rozhodla som sa, že nenechám so sebou len tak vydr... vybabrávať a obrátila som sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorému som celú situáciu detailne objasnila. Úrad mi ochotne poskytol novú verziu tlačiva, kde už požadovaná kolónka bola. Poisťovňa mi toto (už riadne vyplnené) tlačivo ale odmietla akceptovať s tým, že to nie je TO tlačivo, ktoré oni požadujú. Opäť som sa obrátila na vyššiu inštanciu a tá mi dala spätnú reakciu, že poisťovňa má nárok na použitie vlastných formulárov. Pri ďalšom kole komunikácie s Úradom, ktorý má akože oficiálne chrániť pacientov, som opäť vysvetlila, že poisťovňa trvá na použití zastaralého formuláru, hoci nová legislatíva už bola v platnosti skoro dva roky, a lekári nie sú ochotní mi toto staré tlačivo vyplniť. Dostala som odpoveď, že poisťovňa má nárok na použitie vlastných formulárov. Nakoniec som teda predmetný úrad požiadala o stanovisko, ako mám teda donútiť poisťovňu dať mi súhlas s liečbou v zahraničí. Odpoveď bola jednoduchá – požiadajte poisťovňu o príslušný formulár a po jeho vyplnení a opečiatkovaní lekárom ho odovzdajte poisťovni, ktorá v zákonnej lehote rozhodne o tom, či liečbu priplatí alebo nie. Problém vyriešený, nie?
Preplatenia liečby v zahraničí sme sa nakoniec nedočkali, tak sme tú poisťovňu skasírovali pri najbližšom pokuse na Slovensku. Na tom celom ma ale najviac zarážalo to, že som nedokázala pochopiť dôvod celej situácie – suma, ktorú by mi poisťovňa zaplatila za liečbu v zahraničí by bola tá istá ako suma, ktorú mi nakoniec priplatila tu v Kocúrkove.
Pán doktor, a je to naozaj moje?
Ak chcete podstúpiť akúkoľvek liečbu, musíte prejsť istou dávkou byrokracie a popodpisovať asi tak sto informovaných súhlasov o tom, že viete, čo s vami idú robiť, že ste si vedomý, že pri tom môžete umrieť alebo skončiť s trvalými následkami a že ak sa tak stane, je to výlučne vaša chyba. A ďalšie kraviny v podobnom duchu. Čo ma ale fakt pobavilo pri IVF bolo vyhlásenie, že obaja vieme, že existuje možnosť adoptovať si cudzie dieťa (?!? To ako vážne? Adoptovať? Cudzie? A nemôžeme adoptovať naše? Aspoň by som nemusela na IVF, nie? A Kefalíne, čo si tak predstavujete pod slovom adoptovať?). Druhým vyhlásením, ktoré sme museli podpísať, bolo to, že chápeme, že prípadné dieťa, ktoré sa nám následkom IVF narodí, je naše a že sa na nás vzťahujú všetky rodičovské povinnosti (Doktor podáva žene dieťa, ktoré práve vytlačila z maternice, a ona sa pýta... „A ste si istý, že je naozaj moje?“). Rozmýšľala som, aká bizardná situácia viedla k nutnosti podpisovať niečo takéto, ale neprišla som na to.
Budete si priať dievčatko?
To som tak raz sedela v čakárni centra asistovanej reprodukcie a dnu vošla vysmiata mamička s oteckom v závese. Strkali, tlačili, viedli a niesli dokopy štyri deti – staršieho chlapca a malinké trojičky. Zaťukali na dvere jednej ordinácie, vyšla lekárka, všetci začali ujúkať a tešiť sa a mamička nakoniec vyhlásila: „Pani doktorka, čo sme si dohodli? No? Dievčatko. A čo mám? Hááá?!?“ Neskôr som sa od sestričiek dozvedela, že všetky deti mali „od nich“. Pani po chlapcovi veľmi chcela dievčatko, tak šli do toho celého ešte raz, že možno to s tým dievčatkom vyjde. Vzhľadom k tomu, že jej šlo na štyridsiatku, jej do maternice vložili dve embryá, nech zvýšia šancu, že sa aspoň jedno ujme. No a tu ho máš, keď to ide, tak to ide, ujali sa obe a jedno z nich, potvora, si ešte povedalo, že chce byť dvojičky. A keďže pani chcela jedno dievčatko, dostala troch chlapcov. Či to dievčatko skúšali ešte ďalej a dopracovali sa k futbalovému mužstvu, to už neviem.
Časom som zistila, že existuje možnosť selekcie embryí podľa pohlavia (z tej párbunkovej srandy, čo raz má byť človekom, sa jedna bunka ukradne, z nej sa vycucne DNA a tam sa prečíta, aké pohlavie bude človek mať), ale z etických dôvodov sa robí len v medicínsky odôvodnených prípadoch. Počula som o kočke, ktorá mala akúsi krvnú poruchu, ktorá sexisticky zabíja chlapcov, ale dievčatá necháva žiť. O tejto vade sa dozvedela až po tom, čo ju preniesla na ich prvého syna, ktorý krátko po narodení zomrel. No a keďže o ďalšie dieťa už rozhodne prísť nechcela a pri prirodzenom styku sa pohlavie dieťaťa moc naplánovať nedá, podstúpili IVF a v ich prípade selekcia pohlavia bola možná. Narodilo sa im zdravé dievčatko.
Už si?
Pri tuším štvrtom IVF pokuse som čakala na izbe s ďalšími troma pacientkami na odber vajíčok, iné štyri čakali na vedľajšej izbe. Už som to mala nacvičené a vedela som, že to ide ako na bežiacom páse, šup, šup, šup, a všetky sme vyriešené za pár okamihov. No ale v tento deň... nič. Prvú pacientku odviezli na sálu, ale nevracala sa. Nič sa nedialo. Zdochol pes. Čoraz nervóznejšie sme s babami preberali, čo sa asi tak mohlo stať, či tá kočka umrela na niečo hnusné, či aj my na to ideme umrieť a ďalšie veselé témy. Po zhruba hodine došla konečne sestrička a celá vysmiata nám oznámila, že už to pôjde a že snáď už aj ako po masle. Naše vyvalené oči ignorovať nemohla, takže nám objasnila, čo sa stalo. Prvá pacientka nemala na sále žiaden problém, ale zato veľký problém mal jej manžel, a to s odovzdaním genetického materiálu. A nie a nie a nie zo seba dostať ani kvapku. A keďže spermie musia byť k dispozícii vo chvíli, keď odoberú žene vajíčka, celé sa to akosi zadrhlo. Ako manžel neskôr opisoval situáciu, chlapík zavretý v malej miestnosti, pred ňou v rade ďalších sedem chlapov, a funel, vzdychal, stonal a za nič na svete nevedel dokončiť začaté. Či mu tam nakoniec prišla pomôcť sestrička, alebo či niekto iný priložil ruku k dielu, to manžel nespomínal. Ľahko sme toho neboráka potom v čakárni identifikovali – bol červený ako paviánova riť a tváril sa, že tam nie je. Prepustili nás totiž z našej izby všetky štyri naraz a tri z nás sa škodoradostne uškŕňali. Áno, sme hnusné bosorky, viem to.
Viac orgánov, viac zábavy
Ležala som raz na izbe s krásnou brunetkou, ktorá mala istú malinkú a životu nie nebezpečnú vrodenú vadu. Narodila sa totiž s väčším počtom orgánov, ako je bežné. K dispozícii mala tri obličky, štyri vaječníky, dve maternice a dve vagíny. Sánka dole? Mne teda padla, ale nie z toho, ako bola cica obdarená. Ale z toho, že niekoho s dvojnásobným počtom rozmnožovacích orgánov stretávam práve v centre asistovanej reprodukcie, namiesto toho, aby pred centrom rozdával svoje početné deti okoloidúcim - čo som jej aj povedala. Obe sme sa na tom zasmiali a diskusiu sme rozvíjali ďalej. Dozvedela som sa teda, že manžel s jej diskrétnou anomáliou nemal nikdy žiaden problém a že podľa jeho slov nepociťoval nijaký rozdiel pri tom, ktorú vagínu práve využíval na sexuálne radovánky – volil podľa aktuálnej nálady. Ona to vraj pociťovala rovnako. Neskôr, keď sa im nedarilo počať potomka, dostali od kočkinho gynekológa odporúčanie, aby jeden mesiac používal výlučne jeden vstup do jej útrob a ďalší mesiac to vystriedal. Keď nakoniec padlo rozhodnutie, že pomoc s novou generáciou musia hľadať v centre asistovanej reprodukcie, rozhodla sa dievčina využiť služby plastického chirurga, ktorý z jej dvoch vagín vymodeloval len jednu, ale zato zakončenú dvoma krčkami dvoch materníc. Kvôli partnerovi sa meniť nepotrebovala, ale jej to bolo nepríjemné, keď vedela, že v centre asistovanej reprodukcie jej nezvyčajné prirodzenie uvidia početné kusy lekárskeho personálu. Lekári sa pri jej IVF pokusoch správali podobne ako jej manžel, totiž volili orgány striedačku – prvý raz vložili embryo do jednej maternice, a keďže sa neujalo, na druhý raz sa rozhodli využiť druhú. Či sa to zadarilo, to už neviem, ale fakt veľmi som jej to priala. Bola to neuveriteľne pekná a dvakrát tak príjemná baba.
Týmto som svoju sériu o tom, ako sa (ne)stať rodičom definitívne vyčerpala. Možno sa v budúcnosti hecnem a prispejem aj inou tematikou, napríklad aké to je, keď si žena zvolí prácu takmer bez výnimky vykonávanú mužmi. Dovtedy sa s vami lúčim s pozdravom
Množeniu sa zdar!
