Keď dvaja mladí ľudia opačného pohlavia začnú spolu žiť, skôr či neskôr bude okolie očakávať, že k nim pribudne minimálne jedna malá bytosť ľudského druhu. Ak sa tak rok či dva neudeje, môžete vziať jed na to, že sa v tom okolie začne vŕtať. Inak to nebolo ani u nás.
Začalo to narážkami a poznámkami zo strany našich predkov. Neskôr prišla chvíľa, keď sme od nich dostali priamu otázku ohľadom budúcej generácie a na tú sme už museli dať riadnu a plne vyčerpávajúcu odpoveď. Reakciou na našu márnu snahu o počatie potomka samozrejme bolo sklamanie, ale na druhej strane aj vyjadrenie podpory, zopár dobre mienených rád a pospomínanie si na všetkých známych v širokom okolí, ktorí najskôr nemohli mať deti, ale nakoniec sa im to podarilo. To všetko som pokladala za prirodzené, nakoniec rodina je rodina.
Obdobne som to vnímala aj u blízkych priateľov, ktorí časom tiež začali byť zvedaví, prečo pred sebou ešte netlačím kočík. Istá úroveň zvedavosti z ich strany mi prišla ako oprávnená a nemala som problém sa s nimi o tom porozprávať. Horšie to už bolo s nie až tak blízkymi kamarátmi a známymi, ktorých sa moje rozhodnutie mať alebo nemať dieťa a moja plodnosť nijako netýkali. Našou neschopnosťou počať som sa síce netajila, ale nevidela som dôvod, aby som o našom najhlbšom súkromí čo i len jedinou vetou diskutovala s ľuďmi, ktorých nepokladám za svojich najbližších. Ale na moje prekvapenie, práve široká skupina prakticky cudzích ľudí vždy mala pocit, že sa ich moje (ne)chcenie alebo (ne)schopnosť mať dieťa maximálne týka a neváhali mi život obohacovať impertinentnými otázkami a nevyžiadanými radami. Na základe dlhoročných pozorovaní som si ich rozdelila do niekoľkých skupín.
Sofistikovaný radca
Do tejto asi najširšej skupiny patria ľudia, ktorí o danej problematike trt vedia, ale zato k nej majú veľa čo povedať. Od takýchto ľudí som sa dozvedela kedy mám súložiť, v akej polohe to mám robiť (návod pre neznalých: treba to robiť tak, že žena visí hornou polovicou tela v predklone z postele, panvu má navyše podloženú vankúšom, chlap do nej búši odzadu, aby jej tie spermie vrazil „až do maternice“ a aby to potom z nej nevytieklo, musí v tejto polohe zostať ešte 30 minút po súloži), čo musím a čo nesmiem jedávať, aké oblečenie nesmiem nosiť, aké športy nesmiem robiť a hlavne, že pri sexe nesmiem myslieť na to, že robíme dieťa. Jednému takému chytrákovi som vysvetlila, že na to pri sexe rozhodne nemyslím, lebo keď visím dole hlavou z postele, pri pohľade na chumáče prachu pod posteľou riešim to, že musím povysávať. Z nejakého dôvodu sa urazil.
Raz sa do mňa jeden obchodný partner, prakticky úplne cudzí človek, z ničoho nič počas rokovania pred niekoľkými ďalšími mužmi pustil, či si ako uvedomujem, koľko mám rokov a že už nemám veľa času na to, aby som mala zdravé decko, lebo s vyšším vekom rastie riziko genetických chorôb. Tak tento týpek v okamihu vytvoril vyšší level v kategórii Sofistikovaných radcov, takzvanú Čdpč čtjb kkt kategóriu. Neskôr do nej spadol aj neznámy dedko, ktorého som stretla pri venčení psa a ktorý mi začal na ulici nadávať, že namiesto toho, aby som vychovávala deti, mám psa a že súčasné ženy sú lenivé kurvy, ktorým sa nechce rodiť, takže potom nemá kto pracovať na dôchodcov. No a nakoniec kategóriu obohatilo niekoľko samčekov, ktorí mi vysvetlili, že za všetko môžu manželove spermie a že oni mi radi pomôžu dodaním zdravého genetického materiálu, o čom sa manžel dozvedieť nemusí.
Ľútostivý chmuľo
Táto skupina ľudí je charakteristická tým, že hlasným verbálnym prejavom vyjadruje, ako strašne silno človeka ľutuje. Čo je zaručený spôsob, ako dotknutých ľudí naštvať. Ako mi takmer každý človek s vážnym alebo chronickým neduhom potvrdí, ľútosť je to, čo potrebujeme asi tak, ako had nohu.
Povýšenecká krava
Väčšinou ide o ženy bez akýchkoľvek kariérnych vyhliadok, prípadne o ženy, ktoré nikdy ani neskúsili pracovať, materiálne plne odkázané na partnera, ktorému porodili dieťa. No a práve táto skupina žien sa dokáže k ženám s kariérou, ale bez dieťaťa správať povýšenecky a dávať najavo svoju nadradenosť. Spomínam si na jednu takúto kaču, ktorá sa zhodou okolností ocitla pri tom, ako sme so známymi rozoberali moju prácu. Dotyčná si po vypočutí môjho diskusného príspevku s prevrátenými očami afektovane povzdychla, že keď si myslím, že robota je stres, tak vidieť, že som nikdy nemala deti. Po otázke inej baby, že čo ona môže vedieť o pracovnom strese, keď v živote jediný deň neodpracovala, oduto odišla.
Ja by som keby som
Ľudia z tejto kategórie nič z toho, čím práve prechádzate, nikdy ani vzdialene nezažili, ale zato vám neváhajú oznámiť, čo by robili vo vašej situácii, a to bez ohľadu na to, či sa vyjadrujú k vyhadzovu z práce, smrti dieťaťa alebo účasti vo vojnovom konflikte. Navyše s jasným podtónom, že tak, ako ste sa zachovali vy, je to úplne nesprávne. Na vetu „Ja na tvojom mieste by som...“ už po tých rokoch reagujem dosť búrlivo. Totiž, ak sa bavíme o vyhadzove z práce alebo nasratej predavačke v obchode, možno naozaj tušia, čo by urobili. Ale nie pri extrémnych situáciách. Nie pri náhlom ohrození života, pri strate blízkej osoby, správe o tom, že tá hrčka nie je len tukový nádor, alebo že vaše dieťa žiť nebude, hoci by ste dali všetko na svete za to, aby žiť mohlo. Takže ak mi žena, ktorá tri deti počala tak, že prala manželove trenky, bude rozprávať niečo o tom, čo by robila alebo zaručene nikdy nerobila na mojom mieste, mám pre ňu len jedinú odpoveď, a tou je, že vie leda tak prd baraní. Vetu „Ja by som na tvojom mieste...“ som nikdy nepočula od ľudí, ktorí si prešli tým, čo ja, alebo ktorí stratili dieťa.
Naturálna hlupaňa
Na túto skupinu ľudí, tvoria ju na 99 % ženy, väčšinou nedokážem rozumne reagovať. Sú to jedince kompletne vypatlané rôznymi modrými koníkmi, bábetkami a slobodnými vysielačmi. Ich spoločnou črtou je pohŕdanie modernou medicínou a vedeckými dôkazmi a presvedčenie, že lekári sú skupina ziskuchtivých zmrdov, ktorí neváhajú vraždiť a mrzačiť milióny ľudí (predovšetkým bezbranných detičiek) rôznymi očkovaniami, antibiotikami, analgetikami a chémiou. Spája ich aj istota, že vytlačením dieťaťa z rodidiel získali diplom z toho, čomu ja hovorím „materská medicína“ – teda že matka vždy najlepšie vie, čo je pre jej dieťa dobré, nech si študovaný lekár hovorí, čo chce. S pribúdajúcimi deťmi naturálne hlupane získavajú atestácie z materskej gynekológie, psychológie, farmácie, pedagogiky a ďalších súvisiacich odborov. Od tejto skupiny som dostala viac „rád“ ako od všetkých ostatných skupín dokopy, pretože na to, aby začali chrliť tie mentálne zvratky nepotrebujú žiaden impulz z vašej strany, stačí im ocitnúť sa vo vašej blízkosti. Od toho, že moderná medicína nás zabíja, cez homeopatiká, ktoré mám užívať a za akým liečiteľom mám ísť, až po to, že za moju neplodnosť môže očkovanie proti žltačke, ktoré som absolvovala počas vysokej školy - to všetko už mi bolo vysvetlené s dôrazom na môj vymytý mozog. Najviac ma pobavilo, že za rastúcu neplodnosť môže to, že si ženy holia prirodzenie, pretože len neoholené prirodzenie vylučuje tie správne feromóny, ktoré v chlapoch prebúdzajú sexuálne beštie a z ich lenivých spermií robia mikroskopické verzie Speedyho Gonzalesa. A bola som informovaná aj o „tom, čo každý vie“, totiž že centrá asistovanej reprodukcie robia biznis s deťmi a že sa mi pri IVF nepodarilo otehotnieť preto, lebo mi moje embryá do brucha v skutočnosti nedali, ale ich nechali vynosiť náhradnej matke v rozvojovej krajine a deti následne predali homosexuálnym párom.
Náboženský fanatik
Toto je asi najsmutnejšia skupina ľudí, ktorá si vždy medzi prvými osobovala právo miešať sa mi do života bez ohľadu na to, že môj osobný vzťah s väčšinou takýchto ľudí je väčšinou nulový. Na týchto ľuďoch ma nerozčuľuje ich náboženské presvedčenie, ale to, že v mene tohto presvedčenia ma neváhali opakovane zahlcovať prednáškami, mailami, letáčikmi, knihami, pozvánkami na stretnutia, ktoré mi mali ukázať správnu cestu a inými formami osvety. Najkrajším príkladom tohto fanatizmu bola jedna známa, ktorá mi vysvetlila, že IVF je ťažký hriech, a že mám povinnosť dieťa si adoptovať, čím ho zachránim a boh ma odmení. Keď som sa jej opýtala, prečo teda ona „nezachránila“ ani jedno dieťa, bolo mi vysvetlené, že prečo by mala, ona má predsa vlastné. Fascinujúca logika.
Za tých vyše desať rokov, čo sme sa snažili o dieťa, som si vypočula nekonečné množstvo nezmyslov, dostala som milióny nepríjemných otázok a „rád“ týkajúcich sa môjho súkromia a hraničiacich s obťažovaním, ale dostala som aj nespočítateľne veľa úprimných prejavov empatie a vyjadrení psychickej podpory, častokrát od ľudí, od ktorých by som to ani vo sne nečakala. Veľakrát to boli ľudia, o ktorých som dovtedy nemala ani najmenšieho tušenia, že ich dieťa nie je ich vlastné, ale je adoptované, alebo že prešli podobnými peripetiami, ako ja. Väčšina ľudí mi bez ohľadu na to, či som o to stála, radila čo mám a čo nemám robiť, ako sa mám k tomu celému postaviť, ako sa mám alebo nemám cítiť a pýtala sa ma na to, čo budem alebo nebudem ďalej robiť. Ale len jeden jediný človek zo všetkých blízkych aj menej blízkych ľudí vrátane manžela a najužšej rodiny za celé tie roky prejavil záujem o to, čo som ja pokladala za najdôležitejšie, ale nikdy to nikoho nezaujímalo. Bol to môj najbližší priateľ a opýtal sa ma, ako to celé zvládam, za čo ho budem ľúbiť už navždy.
Nuž, zvládam to celkom dobre, aspoň si myslím. Môj príbeh totiž nemá šťastný koniec, teda aspoň nie taký ako v americkom filme, že narodilo sa im dieťa a žili šťastne ever after. Dieťa nemám a keďže doslova za pár dní oslávim štyridsiatku, zrejme ho už ani mať nebudem. Po mojom mimomaternicovom tehotenstve sa v mojej hlave niečo zmenilo. Síce som podstúpila ešte tri IVF cykly, ale len na naliehanie môjho manžela, bez toho, aby som sa do toho vložila aj inak ako fyzicky. Potom som už odmietla aj to. Žijem tak, ako žijú iní ľudia (páry) pred tým, ako sa im narodia deti – akurát že ja už viem, že mne sa v budúcnosti nenarodia. Kúpila som si psa. Po roku som si kúpila druhého. Čas mimo práce venujem svojim koníčkom – fitnesscentru, knihám a psom, s ktorými chodím na výcviky, a rôzne podujatia. S manželom veľa cestujeme. Keď človek nemá deti, má prekvapujúco veľa peňazí na rozhadzovanie.
Dosiahla som stav vyrovnanej spokojnosti. Dokonalé šťastie to samozrejme nie je, pretože predsa len sme živé organizmy a tie sú všetky naprogramované tak, aby ich základnou potrebou bolo posunutie génov do ďalšej generácie. A hoci anomálie z tohto vzorca sa nájdu všade, ja k nim nepatrím a vlastné dieťa som si naozaj úprimne želala. Vždy existovali ľudia, ktorí deti nemali, a vždy takí ľudia existovať budú. A akceptovať skutočnosť takú, aká je, je celkom dobrý spôsob, ako sa v živote posunúť o kúsok ďalej.
