Sedliakovi najskôr umrie koza, potom krava, zhorí mu dom a nakoniec umrie aj manželka. Zničený sedliak si sadne na medzu a bedáka: „Panebože, čo som ti urobil, za čo ma takto trestáš?“ Zjaví sa mu pánboh, škrabká sa na brade a hovorí: „Ja ti vlastne ani neviem, ty ma proste tak nejako serieš.“
Po prekonaní sklamania z prvého neúspešného IVF cyklu sme s manželom usúdili, že musíme zostať optimistickí aj napriek tomu, že sme sa v tom čase o dieťa snažili už takmer päť rokov. Jediným pozitívom celého IVF procesu bolo to, že našu snahu o prirodzené otehotnenie som v hlave zaškatuľkovala na „keď to nejde, tak to nejde“ a prestala som riešiť plodné a neplodné dni s tým, že dieťa si teda necháme vyrobiť priemyselne. To nám ako zázrakom výrazne zlepšilo sexuálny apetít. Predsa len, súložiť „lebo musím“ je z dlhodobého hľadiska mimoriadne účinná antikoncepcia, pretože v dni, ktoré sa označujú ako plodné, potom má človek chuť na prakticky čokoľvek iné než sex. Po prepnutí sa do stavu „kašlem na to a užijem si, keď mám chuť“ to doma hneď vyzeralo veselšie.
Nie až tak veselo to vyzeralo pri snahe o umelé oplodnenie. Tam som v tých najkratších možných intervaloch začala sekať jeden pokus za druhým, kompletné cykly aj cykly s mrazenými embryami na striedačku, a všetky s rovnakým výsledkom. Dieťa žiadne, ale pri každom IVF pokuse som pribrala zhruba päť kíl. A tak som ten približne trojmesačný zdravotne nevyhnutný medzičas medzi IVF pokusmi venovala predovšetkým športu a snahe tie blbé kilá zase zhodiť. Nie vždy sa mi ale podarilo zhodiť všetko, takže po šiestich cykloch asistovanej reprodukcie som už bola o päť kíl ťažšia ako na začiatku, čo pri mojej „o hlavu vyššia od kýbľa“ výške bolo dosť zlé. Posťažovala som sa s tým jednej internistke, ktorá mi robila predoperačné vyšetrenie pred siedmym pokusom, a tá na mňa vytreštila oči. Po šiestich IVF cykloch v priebehu dvoch rokov mám na sebe LEN päť kíl navyše a stále som v pásme normálnej hmotnosti – a ešte sa sťažujem. Ona ma pokladala za niečo ako zázrak. Ja som sa cítila ako larva tesne pred zakuklením.
Psychicky som celý proces znášala čoraz horšie. Prekonať sklamanie z toho, že celá tá extrémne náročná procedúra znova dopadla zle, bolo pokus za pokusom ťažšie. Predstava, že opäť idem od nuly ma neskonale ubíjala a IVF proces sa mi pomaly, ale iste stával odporným. Zmobilizovať vôľu na ďalší cyklus bolo zakaždým oveľa náročnejšie. Do siedmeho pokusu som sa musela doslova dokopať s tým, že raz to už predsa musí vyjsť. Ale nevyšlo.
Jedno pekné horúce letné ráno asi dva mesiace po siedmej neúspešnej asistovanej reprodukcii som si spokojne cvičila vo fitnesscentre a v hlave som riešila otázku, čo ďalej, či to ešte skúsim, alebo nie. Zrazu sa mi zatmelo pred očami a stratila som kontakt s realitou. Keď som sa znova zorientovala v časopriestore, uvedomila som si, že dve vyplašene vyzerajúce spolucvičiace sa ma pýtajú, či som v poriadku. Netušila som, čo sa stalo, ale keďže sa mi spravilo dobre rovnako rýchlo, ako sa mi predtým spravilo zle, vyhodnotila som to tak, že som v tom teple asi málo pila. Bolo to to pamätné leto pred pár rokmi, kedy sa zhruba osem týždňov v kuse denné maximá vyšplhali vysoko cez tridsať stupňov a už ráno bolo horko na odpadnutie. Do pol hodiny som na incident zabudla.
Na druhý deň ráno, opäť vo fitku, sa situácia zopakovala. To už bolo zrejmé, že to v poriadku nie je a hneď som mala jasno, na čom som. Mám rakovinu. Určite. Z tých všivavých hormónov. Takže to prišlo, dobehlo ma to, umriem ešte pred štyridsiatkou na niečo fakt hnusné. Vyplašene som dobehla domov a vykoktala som smrteľnú novinku môjmu príčetnému a racionálnemu manželovi. Ten na mňa kukol divným pohľadom a oznámil mi, že mi konečne definitívne preplo.
Poobede toho istého dňa, práve sme sa vrátili z vychádzky, na mňa opäť prišli mrákoty, ktoré už nemohol ignorovať ani manžel, keďže bol pri tom. Už som sa chcela rozfňukať, že fakt umieram, keď sa ma môj (našťastie) príčetný a racionálny manžel opýtal, či nemôžem byť tehotná. Táto otázka bola z môjho pohľadu tak idiotská, že mi v sekunde odpálila dekel. Pustila som sa do muža zvereného mi zákonom, že namiesto toho, aby ma poľutoval, že umieram, si ešte robí prdel a že nech sa kukne do môjho mobilu, kde si presne značím celý svoj cyklus, čo ani vlastne nemusím, lebo podľa môjho cyklu sa dá zostaviť kalendár a nikdy mi nemešká ani sekundu a aha, tuto to máme, spočítame si to presne a jasne a tehotná byť fakt nemôžem, lebo posledný raz som červenú videla pred... piatimi týždňami. Bum. Mentálne som odpadla, vyplo mi mozog.
Stála som tam ako debil s otvorenými ústami, neschopná slova či pohybu. Môj (ešte stále) príčetný a racionálny manžel ma došikoval k autu a šli sme kúpiť tehotenský test. Po návrate domov som ho ocikala a... BUM. Šok? Slabé slovo. Nijakým spôsobom som si nedokázala zoradiť v hlave myšlienky a zosúladiť mozog s tým, čo videli moje oči. Na druhý deň som si kúpila ďalší test. Na tretí deň zase. Po troch dňoch cikania na tehotenské testy som nakoniec šla k lekárovi. Ten mi zobral krv a spravil ultrazvuk. Na ultrazvuku síce ešte nebolo vidieť srdce, len takú malú škvrnu, ale to nebolo nijako prekvapujúce, ešte bolo dosť skoro. Krvný test ale definitívne potvrdil to, čo mi tvrdohlavo naznačovali opakované domáce testy – bola som tehotná.
Radosť? Šťastie? Eufória? Extáza? Ak existujú slová, ktorými sa moje pocity dali vyjadriť, ja ich nepoznám. Sedem asistovaných reprodukcií? Operácie, injekcie, kilá navyše, bolesti, migrény, depresie? Nepodstatné. Nedôležité, nezaujímavé, zabudnuté. Toto bolo tu a teraz a nič predtým sa nestalo. Neexistovalo. Toto bol nový začiatok všetkého. Toto bol zázrak.
Zázrak trval sedem týždňov.
Jedno pekné, fakt horúce letné popoludnie som sedela v robote, spokojná ako tučniak v chladničke, keď zrazu prišla bolesť. Prudká, neočakávaná, šialene silná a hlavne na veľmi, veľmi nevhodnom mieste – v podbrušku. Nebola to bolesť typu „počkám, či to prejde“. Bola to bolesť typu „okamžite musím ísť do nemocnice“ – a tak som celá roztrasená volala manželovi. Ten sa tam zhmotnil, posadil ma do auta a šli sme. V aute som sa celou svojou racionálnou časťou snažila ovládnuť narastajúcu hystériu, zvládnuť bolesti, upokojiť sa a dýchať zhlboka a to bude dobré a tak ďalej, ale veľmi sa mi to nedarilo, takže som striedavo kvílila a kňučala a len tak tak som sa držala posledných zvyškov príčetnosti. Doviezli sme sa do nemocnice a doleteli sme na centrálny príjem, kde sedelo asi tridsať ľudí. V tej chvíli sa otvorili dvere ambulancie a vyšla staršia, mimoriadne nasrato sa tváriaca sestrička. Netuším, ako som vyzerala ja, ale vo chvíli, keď sa obzrela po čakárni a uvidela ma tam stáť, sa jej nasratý výraz zmenil na veľmi vážny a hlasom nepripúšťajúcim diskusiu zavelila: „Vy! Ihneď dovnútra!“. V čakárni nikto ani nepípol, nie aby si dovolil niečo namietať.
Vošla som do ordinácie, povedala som, že som tehotná a že mám silné bolesti a zrazu som mala pocit, že ani nie som na Slovensku. Okolo mňa na pohľad síce stredovek, ale okamžite pri mne bolo niekoľko kusov lekárskeho personálu a všetci lietali ako s nasolenými zadkami. Krv, tlak, výsluch, transport na gynekologické oddelenie, ultrazvuk, vyšetrenie, infúzia, nejaké injekcie, kopa papierovačiek, hospitalizácia...
Nasledovali dva dni mučivej neistoty, kedy mi nebolo jasné, čo sa deje s mojím dieťaťom a či bude žiť alebo nie. Opakované ataky prudkých bolestí v bruchu ale naznačovali, že niečo je naozaj veľmi zle. Doktori ma niekoľkokrát denne vyšetrili, brali mi krv, pichali do mňa injekcie, podávali mi infúzie a nikto mi nechcel povedať, v čom asi bude problém. Nakoniec ale vyslali posla zlých správ, inak veľmi ľudsky pôsobiaceho staršieho lekára, ktorý mi prišiel oznámiť ortieľ a vyzeral, že je mu to naozaj ľúto. Konzílium lekárov sa zhodlo, že moje tehotenstvo je mimomaternicové. Plod zostal zaseknutý v ľavom vajcovode, čo je stav, ktorý sa zatiaľ nedá nijakým spôsobom vyriešiť. Neexistuje možnosť plod presunúť tam, kam patrí, teda do maternice. Bolesti, ktoré som pociťovala, spôsobilo vnútorné krvácanie z vajcovodu, ktorý rastúci plod roztrhol. Krv, nahromadená v bruchu, už začínala robiť vážnu šarapatu a bolo nevyhnutné ma operovať a brucho mi vyčistiť. Ako bonus, spolu s plodom budú musieť odstrániť aj dotknutý vajcovod, čím sa moja aj tak diskutabilná schopnosť otehotnieť prirodzene zníži na polovicu. Bol práve piatok večer, takže len čerešničkou na torte bolo to, že mi doktor vysvetlil, že kvôli dovolenkám a nadchádzajúcemu víkendu ma budú operovať až v pondelok, pretože v medzičase budú mať doktori príliš veľa práce s pôrodmi. Počas víkendu ma budú monitorovať, či mi nehrozí, že umriem následkom vnútorného krvácania.
Ako rozhodnuté, tak vykonané. Ak by som náhodou toho ešte stále nemala naloženého dosť, tak kvôli plánovanej rekonštrukcii gynekologického oddelenia ma museli presunúť na iné oddelenie. Niekomu, neviem presne komu, v jeho nekonečnej múdrosti napadlo, že najlepšie mi bude na oddelení novorodeneckom, a tak som skončila na izbe s dvoma mamičkami, ktoré v ten deň porodili, a ich malinkatými detičkami. Obidve baby boli síce naozaj veľmi zlaté a ich deti rozkošné, ale pre mňa to bolo niečo ako prechádzka peklom. Ak som o rozum neprišla počas tohto víkendu, myslím, že už zostanem príčetná navždy.
V to krásne slnečné letné ráno v deň operácie som sa už vlastne tešila na to, že to konečne bude za mnou a že z toho pekla čoskoro vypadnem. Keď mi podali náladovku, zostala vo mne len jediná emócia – nekonečne hlboký smútok, ktorý sa cezo mňa prevalil ako čierna hmla. Cestu na operačnú sálu si nepamätám, spomínam si len na to, že keď som tam prišla, všetok personál stíchol a nikto nepovedal ani slovo, až kým som nezaspala. Zobudila som sa večer na izbe, úplne kľudná a úplne prázdna. Zase sama.
Na zvyšok pobytu v nemocnici si veľmi nespomínam, zotrvávala som v akomsi emocionálnom vákuu, ktoré ma udržiavalo v divnej otupenej izolácii od okolia. Po návrate domov som ďalších sedem týždňov bola na PNke, počas ktorej som si pomaly liečila vnútornosti a postupne som sa dostala späť do reality aj po mentálnej stránke. Potom som sa vrátila do bežného života.
